Je tu tak chladno, 6e sa tu formujú mraky ľadu, ktoré však môžeme vydieť iba v noci, ked ich zapadajúce slnko osvetluje zospodu.
Vetšina meteoritov padajúcich smerom k Zemi obvykle shoria práve v mezosfére. Pretože vzduch je tu veľmi riedky, trenie, ktoré vzniká narážaním meteoritov do molikúl kyslíka, zpôsobuje extremné uvoľnenie tepla.
Na okraji vesníru
Posledou vrstvou atmosféri pred vesmírnym priestorom hovoríme termosféra. Táto vrstva leží vo výške okolo 100 km nad zemským povrchom a je rozdelená na dve časti – ionosféru a magnetosféru.
V ionosfére slnečné žiarenie spôsobuje ionizáciu. Tak hovoríme tomu, ked častice dostanú elektrický náboj. Ako sa tieto nabité častice predierajú atmosférou, môžeme vidieť úsvitové svetlo. Ionosféra tiež odráža rádiové vlny pre vysielanie na dlhé vzdialenosti.
Nad ionosférou leží megnetosféra. To je vonkajšia hranica zemského magnetického poľa.
Chová sa ako obrovský magnet a chráni Zem zachytávaním častíc a s vysokou energiou. Termosféra má najnižšiu hustotu zo všotkých vrstiev. Hustota je vzájomná vzdialenosž molekúl v átke a ako sa vzdalujeme od Zeme, hustota atmosféry klesá. To znamená, že vzdialenosť medzi molekulami plynu sa zväťšuje. Na zemskom povrchu sú molekuli veľmi blízko pri sebe, ale na hranici termosféry sú od sebe vzdialené. Na úplnom okraji termosféry sú molekuli už rak daleko od seba, že atmosféra zvona mizne vo vesmíre.
Vietor a počasie
Všetko, čo sa týka počasia na Zemi, sa deje vnúry troposféry. Sú to dôsledky pôsobenia slnečného žiarenia a otáčania zemegule na atmosféru. Pohyb vzduchu, ktorému hovoríme vietor, vzniká tak, žč horúci vzduch stúpa a dovoľuje tak chladnému vzduchu dostat sa pod neho. Vzduch je najteplejší na rovníku, kde Slnko svieti kolmo na povrch, a smerom s severnému a južnému polu je stále chladnejší.
Dalšou časťou troposféry (a tiež atmosféry, ktorá umožňuje život) biosféra. Ta siaha z výšok, kam vyletia vtáci, dole na zemský povrch a do hlbok oceánov. Vo vnútry biosféry fungujú citlivo vyvážené vzťahy medzi rastlinami a živočíchmi.
Zvierata odoberajú kyslík zo vzduchu a ked vydychujú, nahradzujú ho oxidom uhličitým. Zelené rastliny vstrebávajú tento oxid zhličitý a pri procese, ktorému hovoríme forosyntéza, využívajú energiu slnečného žiarenia k uvoľnovaniu kysléka do vzduchu. Tak je vytvorený kolobeh, na ktorom závisí prežitie všetkých rastlín a zvierat.
Ohrozená atmosféra
Zemská atmosféra si udržovala tento citlivo vyvážený stav po stovky tisíc tokov, ale teraz, vdaka dôsledkom ľudskej činnosti, je tento zdroj života a ichrany vážne ohrozený.