Geológia a geomorfológia územia

Vznik kotliny, ako aj susedných pohorí, možno datovať od jávskeho vrásnenia, ktoré nasledovalo po paleogéne. Predpaleogénne pohoria, vytvorené na tomto území hercýnskym a alpským vrásnením, boli denudáciou zarovnané ešte pred paleogénom. Na denudáciou vytvorené ploché územie transgredovalo starotreťohorné more. V tomto období sa uložili súvrstvia lutétskych numulitových vápencov. Horotvornými procesmi sa súvrstvia zhrnuli do megantiklinál – Fatra, Tatra a Chočské vrchy. Medzi nimi vznikli megasynklinály – Liptovská a Spišská kotlina.
V rámci geotektonických jednotiek je Liptovská kotlina najmladším a najmenejjodolným členom. Dno kotliny buduje centrálnokarpatský paleogén, zastúpený v dvojakom litografickom vývoji. Vo fácií vápenitých zlepencov, brekcií a viac alebo menej piesočnatých zlepencov (vytvárajú bazálnu polohu flyšovým horninám ) V piesočnato-slienitej fácií vystupuje v centrálnejších častiach Liptovskej kotliny. Táto fácia je stratigraficky vyššia a najväčšou mierov sa zúčastňuje na stavbe pôd.
Z celtrálnokarpatského paleogénu kotliny na mnohých miestach vyskytujú mezozoické horniny, ktoré tvoria podložie paleogénu. V Liptovskej kotline sú zastúpené vrchným a spodným subtatranským príkrovom.
Štvrtohory sa značia vo vývoji kotliny striedavé vyrovnávanie nív a ich opätovné rozčlenenie. Výsledkom tejto činnosti je systém riečnych terás a náplavových kužeľov. Kvartérne sedimenty pokrývajú väčšiu časť kotliny. Eluviálne sedimenty sa zachovali len v sedlách alebo na širokých chrbátoch pahorkov. Deluviálne sedimenty sú na flyšových horninách zväčša štrkovito-hlinité, na styku s pohoriami hlinito-kamenité s prímesou balvanov. Vo forme fluvioglaciálnych štrkov vystupujú kvartérne sedimenty len vo východnej časti kotliny. Podobne ako predchádzajúce formy aj táto je zaradená do terás spravidla prekrytých sprašovými hlinami. Riečne náplavy sú viazané na nivu Váhu a nivy jeho prítokov. Z najväčšej časti sú nekarbonátové. Karbonátové riečne náplavy sa vyskytujú len v nivách potokov prameniacich v Chočských vrchoch. Materiál riečnych náplav je spravidla dobre vytriedený a dobre zvodnený. V horných častiach je zahlinený a spravidla pokrytý rôzne hrubou vrstvou náplavových hlín.

Hydrologické pomery

Povodie horného Váhu, do ktorého patria všetky rieky a horské potoky Liptova, má charakteristický vejárovitý systém riečnej sústavy.

Osou riečnej sústavy je Váh, ktorý pramení ako Biely Váh v Zelenom lese a ako čierny Váh v severnom kotly, Kráľovej Hole. Koryto Váhu v kotline je 30-80 m široké a 1-3 m hlboké. Je schopné odvádzať len veľké jednoročné vady 80-180m3. s –1. Z hľadiska prietokovej kapacity a odtokových pomerov sú význačné spádové zlomy a zúženia. Spádové zlomy sú na prítokoch Váhu sú lokalizované v oblasti prechodu do kotliny. Na Váhu sa viažu na vyústenia väčších horských prítokov, napr. Boce, Smrečianky atď. Pravostranné prítoky a prítoky východnej časti majú väčší spád, väčšiu kinetickú energiu a v závislosti od toho sa vyznačujú menšou stálosťou koryta a väčším transportom splavenín. Celkove sa pohyb splavenín pohybuje na 100 tisíc m3 za rok.
Podľa súčiniteľa odtoku povrchovými tokmi odtečie približne 63% zrážok. Najviac zrážok odvádzajú bystrinné toky, ako sú napr. Belá (73%), Boca (72%) a Revúca (70%). Prietokové maximá sa vyskytujú v jarných mesiacoch (apríl, máj). V horských polohách sa presúvajú v závislosti od nadmorskej výšky až na mesiac jún. Najmenší prietok je v januári a vo februári. Prietoky v týchto mesiacoch sú ukazovateľmi minimálnej výdatnosti podzemných vôd Liptova. V letných mesiacoch sú prietoky relatívne vyrovnané. Tento všeobecne platný ročný režim ovplyvňujú zrážky. Nízku alebo vysokú vodnatosť tokov môžu v ktoromkoľvek mesiaci vyvolať nízke alebo vysoké zrážky. V Liptovskej kotline najväčšie povodne spôsobujú letné búrky. Letné prívalové vody sú nepravidelné a veľmi intenzívne. Jarné búrky, spojené s topením snehu v horských polohách, nespôsobujú mimoriadne veľké povodňové vlny. Trvajú však dlhšie a vyskytujú sa pravidelnejšie ako letné povodne. Letných povodní je v Liptovskej kotline všeobecne viac ako jarných. Výnimku tvorí len povodie Belej a niektorých ďalších pravostranných prítokov Váhu, ktoré nemajú veľký spád.

Klimatické podmienky

V hodnotách jednotlivých klimatických faktorov sú výraznejšie rozdiely len v najvýchodnejšej časti Liptovskej kotliny, a to približne od Liptovského Hrádku. Zrážkové pomery sú určované nadmorskou výškou a polohou vzhľadom na prevládajúce dažďonostné prúdenie. Z hľadiska polohy oproti prúdeniu má Liptovská kotlina nevýhodné postavenie. Leží v zrážkovom tieni Vysokých Tatier. Teploty sú ovplyvňované expozíciou a reliéfom, klesajú so vzrastajúcou nadmorskou výškou približne od 800m.n.m. Južné svahy sú výslnné a teplé, čo sa prejavuje aj na vlhkostných pomeroch. Táto skutočnosť akoby ich klimaticky posúvala do nižších polôh.

Priemerné teplotné hodnoty majú vzrastajúcu tendenciu v smere východ – západ a od okraja pohorí do stredu kotliny. V teplotách sú najväčšie rozdiely medzi východnou a západnou časťou. V marci dosahujú maximum 6,5 stupňov Celzia, v ostatných mesiacoch sa pohybujú v rozpätí 2-5 stupňov Celzia. Upätia priľahlých pohorí sú chladnejšie o 1-2 stupňov Celzia. Obdobie s teplotami vyššími ako 15 stupňov Celzia trvá 60-80 dní. Priemerná denná teplota 5 stupňov Celzia nastupuje na celom území takmer súčastne okolo 10. apríla. V priľahlých pohoriach sa oneskoruje približne o 5 dní na každých 100m.n.m. Snehová pokrývka sa udrží v priemere 5-6 mesiacov. Priemerná výška snehovej pokrývky v kotline je 10 – 15cm, vo vyšších polohách 30 – 50cm. Maximálna snehová pokrývka dosahuje 5-6 násobok priemernej pokrývky. Priemerný počet dní so snežením je 30-40, s oblačnosťou 50-60 a s bárkami 20-30. Priemerné trvanie slnečného svitu za rok je 2000 hodín. Z toho vo vegetačnom období 1400 hodín. V Liptovskej kotline prevláda západný vietor s maximálnou silou 5. Beaufortovho stupňa.
Maximum silných vetrov pripadá na január, február, marec a november, minimum pripadá na august, júl a čiastočne aj na september.

Pôdy
Najrozšírenejším pôdnym predstaviteľom sú hnedé pôdy(kambizeme) oglejené. Rozšírené sú najmú v západnej časti Liptovskej kotliny. Vyskytujú sa spravidla s hnedými pôdami, od ktorých sa líšia len rôzne intenzívnymi znakmi oglejenia a vyšším obsahom humusu. Na poľnohospodársky využívaných plochách pôdna reakcia a obsah živín závisia od hnojenia. V lesných pôdach sa pôdna reakcia pohybuje od 5 do 6,5 pH. Sorpčný komplex je nasýtený bázickými katiónmi na 50 %. Podľa zrnitostného zloženia sú to stredne ťažké až ťažké pôdy. Prevažne poľnohospodársky sa využívajú aj illimerizované pôdy(luvizeme) rozšírené na sprašových (svahových) hlinách prekrývajúcich terasové a glaciofluviálne štrky. Sú to spravidla oglejené pôdy, v iluviálnom horizonte hlinité, nižšie ílovito-hlinité. Pôdna reakcia a stupeň sorpčného nasýtenia závisia od intenzity oglejenia. Slabo oglejené pôdy sú slabo kyslé až neutrálne, stupeň sorpčného nasýtenia majú 75 %. Výrazne oglejené pôdy sú silne kyslé (pH 4,6), nasýtené sú na 58 % bázickými katiónmi.
Oglejené pôdy vystupujú najmä na upätí Vysokých Tatier. Charakteristické sú sezónnym prevlhčením pôdneho profilu v dôsledku heterogenity pôdotvorných substrátov. Sú to pôdy silne kyslé (pH 4-5), sorpčne nasýtené. Na vápnitých brekciách, vápencoch, dolomitoch a travertínoch sú rozšírené rendziny. V humusovom horizonte majú 2-8 % humusu.

Pôdna reakcia je v celom profile neutrálna až slabo zásaditá. Sú to stredné až ťažké pôdy, ktoré majú sorpčný komplex nasýtený na viac ako 50 %. V inundačnej oblasti nív sú rozšírené protoaluviálne pôdy. V oblasti akumulácie aluviálnych uloženín na ne nadväzujú nivné pôdy typické a nivné pôdy karbonátové. V priterasových depresiách. resp. v nivných s pomalým odtokom podzemnej vody a na podmáčaných podsvahových zvetralinách, sú rozšírené glejové pôdy a rašelinové pôdy. Na oblasti nenarušené záplavami a prudkým kolísaním podzemnej vody sa viaže lužná pôda. Uvedení pôdni predstavitelia tvoria v Liptovskej kotline výraznú pôdnu katenu, charakteristickú kontrastnými mezokombináciami. Opatrenia k zvýšeniu pôdnej úrodnosti poľnohospodárskej pôdy

Agrotechnické spôsoby zúrodňovania pôd
Pôdy veľmi hlboké je potrebné podrývať. Podrývanie prevádzať na jeseň súčasne s hlbokou orbou za vhodných vlhkostných podmienok. Podrývanie pôd pri vyššej vlhkosti je málo účinné a má malú trvanlivosť. Týmto zúrodňovacím opatrením dosiahneme hlbšie prevzdušnenie pôdy. Plytké pôdy zásadne nepodrývať, stačí zachovávať pôvodnú hĺbku ornice. Podrývaním by dochádzalo k vynášaniu skeletu z podorničia do ornice. Pokiaľ ide o TTP tieto nie sú vhodné na rozoranie nakoľko sú buď silne svahovité alebo skeletnaté iba niektoré ktoré spĺňajú podmienky ako orné pôdy môžeme rozorať.

Agrochemické spôsoby zúrodňovania pôd
Prevažná časť poľ. pôdy sa vyznačuje kyslou pôdnou reakciou. Na týchto pôdach je potrebné prevádzať melioračné vápnenie t.j. vápnenie vyššími dávkami vápenatých hmôt. Cieľom melioračného vápnenia je odstránenie kyslej pôdnej reakcie a celkové zlepšenie pôdnej úrodnosti a zvýšenie efektívnosti hnojenia. Menšia časť pôd si vyžaduje udržovacie vápnenie t.j. vápnenie nižšími dávkami vápenatých hmôt. Cieľom udržovacieho vápnenia je udržanie terajšej priaznivej pôdnej reakcie. Vápnenie treba prevádzať na jeseň páleným vápnom, prípadne na ľahších pôdach mletým vápencom. Čo sa týka treba používať fyziologicky zásadité najmä na pôdach kyslých.

Agrobiologické spôsoby zúrodňovania pôd
Medzi tieto opatrenia zaraďujeme všetky opatrenia smerujúce k zvýšeniu humusu v ornici. Ide tu predovšetkým o hnojenie organickými hnojivami a to každý rok 25 % z celkovej výmery ornej pôdy. Organické hnojivá zlepšujú nielen biochemické ale i fyzikálne vlastnosti pôdy. Z organických hnojív treba používať maštaľný hnoj prípadne kvalitné komposty. Zaorávka sa musí previesť na jeseň strednou orbou.

Ako doplnok maštaľného hnoja a kompostov slúži zelene hnojenie. Vhodné rastliny na zelené hnojenie sú najmä vikovité, menej horčica a repka.

Hydrotechnické opatrenia
Na zamokrených miestach previesť technické odvodnenie, úlohou ktorého je technická úprava vodného režimu v pôdnom profile, ktorá zabezpečí účinné a trvalé zníženie nepriaznivo vysokej hladiny podzemnej vody.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Pôdno-ekologické pomery Liptovskej kotliny