Zvláštnosťou švédskeho politického systému je to, že ak strana ,ktorá nezískala 4% ale v ostatných regiónoch 12% a viac ma nárok na vstup do parlamentu.

Súdnictvo:
Švédsky súdny zbor je úplne nezávislí od vlády a zahrňuje v sebe tri stupne súdov: Ústavný Súd, šesť súdov na odvolanie, a okresné a mestské súdy. Ústavný Súd je súd konečného odvolania sa, celkove rozhodne o súdnom spore a môže tiež vydať nový rozsudok v danej kauze. Odvolacie súdy, okrem odvolávajúcej súdnej právomoci, sú zodpovedné za správu súdneho systému v regionálnych oblastiach a robia taktiež ďalší výcvik sudcov. Okresné a mestské súdy sú súdy prvej inštancie. Súdny proces obyčajne pozostáva s troch až piatich neodborníkov, ktorí sú súčasťou poroty .
Súčasťou švédskeho súdneho systému, kopírovaním zahraničia, je ombudsman, ktorého povinnosťou je kontrolovať ako súdy a správcovia praktizujú zákon a dodržiavajú práva. Ombudsman rieši aj sťažnosti občanov, robí prieskumy, a kontroluje omyly alebo previnenia súdov. Ombudsman je vymenovaní parlamentom na dobu štyroch rokov; na začiatku 90 rokov malo Švédsko štyroch takýchto vysokých úradníkov.

Švédsky vstup do EU :
V máji 1994 Európsky Parlament odporučil Švédsko na vstup Európskej Únie(EU). Referendum o vstupe sa konalo 13.11. 1994. Švédi hlasovali –za- 52.2 %,proti -46.9 % z celkovej 83 %účasti na referende a Švédsko sa stalo členom EÚ v Januári 1995.





Kráľ:
Švédsky kráľ (od septembra 1973 Carl XVI Gustaf) nemá žiadnu politickú moc. Zastupuje národ. Podľa ústavy je hlavou štátu a v tejto funkcii zohráva úlohu len pri štátnych oficialitách ako oficiálny reprezentant Švédska. Jedna z jeho zodpovedností je otváranie výročnej schôdze parlamentu v septembri každého roku. Nezúčastňuje sa na rokovaniach vlády a ani nepodpisuje vládne rozhodnutia. Jeho niekdajšia úloha pri výbere premiéra bola presunutá na parlament.

Vláda:
Politická zodpovednosť spočíva na vláde (regering) a na politickej strane/stranách, ktoré sú v nej zastúpené. Vo vláde pôsobí 22 ministrov: premiér (statsminister), vicepremiér, 13 vedúci ministerstiev (departementsche) – spravodlivosti, zahraničných vecí, obrany, zdravotníctva a sociálnych vecí, dopravy a komunikácií, financií, vzdelávania a vedy, pôdohospodárstva, práce, kultúry, priemyslu a obchodu, vnútra a životného prostredia, a 7 ministri bez portfólia. Pri vláde môžu pôsobiť aj nezávislí experti. Pravidlom však je, že ministri reprezentujú politickú moc a politické strany, ktoré sú pri moci. V mnohých prípadoch si poslanci parlamentu zachovávajú svoj poslanecký mandát, kým vykonávajú vládnu funkciu (ich mandát spočíva). Namiesto nich nastupujú v parlamente náhradníci.