Poloha:Javorníky sa nachádzajú v severozápadnej časti Slovenska. Patria do alpsko - himalájskej sústavy. Do oblasti Slovensko - moravských Karpát a do Vonkajších Západných Karpát. Zo severu ich ohraničuje Turzovská vrchovina, z východu Kysucká vrchovina, z juhovýchodu Považské podolie, z juhu Biele Karpaty a zo západu je to štátna hranica s Českou repoblikou.

Geológia: Javorníky patria do flyšového pásma, čiže ide o rytmické striedanie pieskovcov a ílovcov. Javorníky patria do magurskej tektonickej jednotky. Na stavbe Javorníkov sa zúčastňujú všetky tri flyšové prákrovy, najmenej je to bielokarpatský, ktroý sa nachádza v juhozápadnej časti medzi Považskou Bystricou a Púchovom, potom bystrický a najväčšiu časť tvorí račiansky príkrov, tvoriaci chrbtovú hmotu pohoria, ktorú budujú masívne solaňské vrstvy. Tieto príkrovy majú smer z juhozápadu na severovýchod. Solaňské vrstvy sú väčšimou pieskovcové. Pieskovce sú stredne až hrubo zrnité modrosivej a zelenej farby. Vytvárajú lavice od niekoľko decimetrov až do sedem metrov. Tieto sa miestami sp§jajú atvoria potom aj niekoľko desiatok metrov mocné vrstvy pieskovcov. Bielokarpatský príkrov je charakteridtický tým, že sú tam väčšinou ílovcové vrstvy. Ílovcové vrstvy sú mocné niekoľko decimetrov až metrov a majú červenú, zelenú, čiernu alebo sivú farbu. Pieskovce sa vyskytujú vo vrstvách jeden aý desať centimetrov. Flyšové horniny možno vidieť len v rôznych odkryvoch, zárezoch ciest alebo riečnych dolín a v kameňolomoch. Inde ich pokrýva rôzne mecná vrstva zvetralín, ktorá má na úpätí vrchov hrúbku aj niekoľko metrov. Okrem flyšových hornín a ich zvetralín vyskytujú sa tu ešte riečne a riečno - soliflukčné uloženiny, ktoré sú štvrtohorného veku. Na juhozápadnom okraji tu zasahuje bradlovú pásmo, ktorú tvoria mäkké sliene a tvrdú vápence.

Reliéf: V rámci členenia podľa absolútnej výškovej členitosti patria Javorníky do stredných vysočín a podľa relatívnej výškovej členitosti patria medzi nižšie vrchoviny, ktoré sú lokalizované hlavne na mäkkších ílovcoch, potom aj vyššie vrchoviny a nižšie hornatiny, ktoré sa viažu na vypreparované paleogénne pieskovce. Súčasný reléf povrchu územia rozčlenený na riečne doliny, chrbty a iné tvary je výsledkom geologických a geomorfologických síl a procesov pôsobiacich od mladších treťohôr. pri jeho formovaní sa do značnej miery uplatňovala odolnosť flyšových hornín.

Pre tento celok je charakteristická inverzia reliúfu, čiže pôvodne antiklinálne ílovce, ktoré boli vyvýšené sú v súčasnosti znížené a majú charakter synklinál. Na tvrdšie pieskovcové vrstvy sa viažu výraznejšie vyvýšeniny a strmé svahy. Na ílovcové vrstvy sa viažu zníženiny, sedlá, kotliny. Riečna sieť sa tiež väčšinou viaže na ílovcovú vrstvy, ktoré sú mäkkšie. V juhozápadnej časti Javorníkov tu zasahuje bradlové pásmo, ktoré tu tvorí skalné hrebene a tvrdoše rôzneho druhu oddelené hlbokými údoliami rôzneho tvaru. Flyšová rozdielnosť tvrdosti hornín spôsobuje v celom pohorí vznik zosuvov, podmienkou zosúvania je, aby zemská príťažlivosť na svahu nadobudla prevahu nad silou súdržnosti zeminy a premohla jej trenie. Najčastejšie sa zosúvajú ílovito - hlinité svahoviny svahoviny, ale často aj nezvetranú horniny po silne prevlhčených ílovcoch. Najčastejšie sa tu vyskytujú plošné zosuvy, ktoré sú plytšie a zasahujú prevažne pôdny profil, no sú aj hlboké zosuvy pozdĺž rotačných šmykových plôch a zosuvy prúdové, ktoré vznikajú v prameniskách dolinových zárezoch po silných zrážkach a topení snehu a pohybujú sa ako prúdy po dnách týchto zárezoch, Na tvary reliéfu má vplyv aj človek, najvýraznejšie tvary sú tu výmole, vytvorené tokmi za dažďov a najmä počas jarného topenia snehu. Výmole sa vyvinuli z brázd alebo medzí pozakladaných po spádnici. Materiál vyplavený zo siete výmoľov tvorí na dnách dolín pokrovy nánosov, ktoré majú často tvar plytkých úpätných kužeľov. Takisto tu vzniká plošná erózia, spôsobená nesústredeným stekaním vody. Riečne uloženiny vytvárajú rôzne široké a hrubé riečne nivy, v ktorých majú korytá dnešné toky, a viac menej súvislé a rozsiahle stupne v rôznej výške nad dnom dolín – riečne terasy. Riečno – soliflukčné uloženiny sa vyskytujú vo forme naplavových kužeľov pri vyústení menších tokov do väčších alebo vo väčších zníženinách, kde sa náhle zmenšuje sklon tokov. Na hlavnom chrbte Javorníkov sa vyskytujú aj najvyššie body tohto celku – Veľký Javorník (1071 m.n.m.), Makyta (922 m.n.m.), Kykula (921 m.n.m.), Javorník (1019 m.n.m.)

Klíma: Oblasť Javorníkov patrí do oblasti ležiacej na rozhraní oceánskych a kontinentálnych vplyvov, teda oblasti, kde sa v priebehu roka niekoľkokrát vystriedajú vzduchové hmoty rozličných vlastností. Oceánske vzduchové hmoty zmierňujú teplotné rozdiely medzi letom a zimou, spôsobujú väčšiu oblačnosť, väčšie množstvo zrážok a častejší výskyt hmiel. Vplyvy kontinentálnych vzduchových hmôt pôsobia opačne a prejavujú sa predovšetkým zvýšením letných teplôt a chladnejším zimným obdobím.

Vrchovinná časť Javorníkov patrí do mierne teplej klimatickej oblasti, kde priemerná júlová teplota je 16 – 17 oC a priemerná januárová teplota je
–4,5 - -5 oC. Hornatinonová časť Javorníkov patrí do chladnej klimatickej oblasti, kde priemerná júlová teplota je 11 –12 oC a priemerná januárová teplota je –8 oC. Priemerná ročná teplota Javorníkov je 6 - 7 oC. Častý je vznik teplotných inverzií. Za pokojného a anticyklonálneho počasia chladnejší a tažší vzduch klesá zo svahov na dná dolín a vytvára zvrat v rozdelení teploty s výškou. V období trvania inverzie sú teploty v dolinách nižšie enž na priľahlých svahoch pohorí, teplota s výškou vzrastá a na hornej hranici inverznej vrstvy sa tvorí hmla a nízka oblačnosť. Teplotné inverzie sú celoročným úkazom. Najčaszejšie sa však vyskytujú v zimnom období, keď trvajú aj niekoľko dní, v ostatných ročných obdobiach sú častejšie len nočné a ranné inverzie. V Javorníkoch je najväčšia oblačnosť okolo 70 % v zime. Najmenšia oblačnosť je koncom leta a začiatkom jesene – 55 %. Oblačnosť vzrastá od septembra do decembra a potom do augusta klesá. Vysoký zrážkový úhrn majú náveterné svahy Javorníkov, ktoré stoja v smere prúdení vlahonosných vetrov zo západu a severozápadu. Zrážok je teda na území Javorníkov dostatok a sú pomerne rovnomerne rozložené počas celého roka. Pomer medzi najsuchším a najvlhším mesiacom je 1 : 2. Miestne rozdiely v zrážkových úhrnoch vyplývajú z nadmorskej výšky a expozície voči prevládajúcemu prúdeniu vetra. S výškou pribúda v priemera na každých 100 metrov 60 – 80 milimetrov zrážok. Priemerná hodnota zrážok je 850 – 900 milimetrov za rok a vrcholové časti Javorníkov dosahujú 1300 milimetrov. Maximum zrážok pripadá na júl, minimum na január, prípadne február alebo december. Pomerne vysoké úhrny zrážok v júni a auguste súvisia s výdatnými lejakmi búrkového charakteru. Najvyššie denné úhrny zrážok sa najčastejšie vyskytujú v júni, júli a auguste v období letných búrok a an flyšovom podklade vynikajú zosuny, plošná a výmoľová erózia. Najnižšie denné úhrny zrážok sú rozptýlené od októbra až po máj. V zimnom polroku klesá výdatnosť zrážok a sú prevažne v pevnom skupenstve. V Javorníkoch prvé dni so snežením pripadajú na koniec októbra do výšky 800 m.n.m.
a vo výškach nad 800 m.n.m. už v polovici októbra. Posledné dni so snežením sa môžu vyskytnúť ešte na začiatku mája. Maximálna výška snehovej pokrývky pripadá na december. V Javorníkoch je doba trvania snehovej pokrývky 150 dní (výška pokrývky je minimálne 1 centimeter). V tejto oblasti vanú najčastejšie severné, severozápadné a západné vetry, prípadne južné.

Táto oblasť je vcelku veterná, najviac veterných dní sa vyskytuje na jar, najmenej veterné je jesenné obdobie.

Vodstvo: Rieky, ktoré pramenia v Javorníkoch patria do povodia Váhu. Všetko sú to pravostranné prítoky Váhu. Pramení tu aj jeden z najväčších pravostranných prítokov Váhu a to rieka Kysuca, ktorá pramení v severnej časti Javorníkov, potom prechádza jej tok do Turzovskej vrchoviny a na územie Javorníkov zasahuje na ich západnej strane asi 5 kilometrov severne od Kysuckého Nového Mesta. Ďalšími prítokmi sú Rudinský potok, Papradnianka, Rovnianka, Kolárovický potok..., ktorých priemerný sklon sa pohybuje od niekoľko desiatok až do 150 ‰. Veľa zrážok a pomerne nízke teploty vzduchu a vplyvom toho aj nízky výpar spôsobujú, že vodnosť týchto tokov je celkovo vysoká. Z hľadiska režimu odtoku patria rieky do stredohorského typu riek, čiže najväčšie prietoky sú v mesiacoch marec a apríl a najmenej vody majú rieky v septembri. Zreteľný pokles prietoku je aj v januári a zvýšenie v júni a v júli. Njavyššie mesačné prietoky v marci a apríli podmieňuje topenie snehu spojené s dažďovými zrážkami. Chaldné zimy s pravidelnou snehovou pokrývkou sa prejavujú poklesom prietoku v januári. Vo flyšových horninách tohto územia sú málo priaznivé podmienky na výskyt významnejších zásob podzemných vôd. Ak sú, tak len sa vyskytujú na styku pieskovcov s ílovcami, takisto je to aj s minerálnymi prameňmi, lebo spôsob uloženia hornín neumožňuje prenikať zrážkovej vode do takej hĺbky, aby sa dostatočne oteplila a obohatila o minerálne látky.

Pôdy: Pôdny kryt územia sa diferencuje najmä pod vplyvom klimatických a hydrologicko – substrátovo – geomorfologických procesov. Klimatické pomery, predovšetkým pokles teploty vyduchu a pribúdanie zrážok s nadmorskou výškou členia pôdny kryt zonálne. V rámci vertikálnej zonálnosti pôdneho krytu Javorníkov najnižšie pásmo, zhruba do 800 m.n.m. tvoria kambizeme nasýtené až nenasýtené a bližšie k úpätiu sú to kambizeme oglejené. Medzi 800 – 1000 m.n.m. sú to kambizeme nenasýtené. Vo výškach nad 1000 m.n.m. sú to kambizeme podzolované, kde prebieha podzolizačný proces vplyvom kyslého opadu ihličia. A na vápencoch môžeme nájsť rendziny a pararendziny, ktoré sa tu vyskytujú vo veľmi malej miere oproti ostatným. Z pôdnych druhov najväčšiu časť zaberajú hlinité pôdy, ktoré sa viažu na polohy, kde sa striedajú pieskovce s ílovcami a žiadna z hornín výrazne neprevyšuje. Hlinité pôdy sú prevažne slabo skeletnaté, stredne hlboké až hlboké. V severnej časti Javorníkov sa roztrúsene vyskytujú ílovito – hlinité, hlinito – piesočnaté a piesočnato – hlinité pôdy.

Ílovito – hlinité pôdy sa viažu na ílovce, ktoré ľahko zvetrávajú a na ťažšie sedimenty s malým obsahom skeletu. Hlinito – piesočnaté a piesočnato – hlinité pôdy dominujú na zvetralinách relatívne odolnejších pieskovcov. Majú stredný až vysoký obsah skeletu a vyznačujú s adobrou priepustnosťou.

Rastlinstvo: Pred skultúrneím krajiny najviac územia zaberali kvetnaté jedľobučiny, ktoré siahali do výšky 800 m.n.m., dnes sa už vyskytujú veľmi málo, tieto prechádzajú do kyslých bučín. Sú to floristicky chudobné spoločenstvá. V stromovom poschodí prevláda buk lesný (Fagus sylavatica), v bylinnom poschodí sú hojne zastúpené metlica krivoľaká (Deschampsia flexuosa), plavúň jedľovitý (Lycopodium sellago), čučoriedka obyčajná (Vaccinium myrtillus). Na nivách potokov a riek rastú horské lužné lesy. Zvyšky jelšových porastov sa zachovali až dodnes, nachádzame ich až do nadmorskej výšky 700 metrov. Stromové poschodie tohto spoločenstva tvorí jelša sivá (Alnus incana). Sprievodnými druhmi sú vŕba krehká (Salix fragilis) a vŕba biela (Salix alba). Najväčšiu časť územia zaberajú sekundárne smrečiny. Druhotné smrečiny vznikli umelou výsadbou na lokalitách pôvodných bučín a jedľobučín. Stromové poschodie tvorí v prevažnej miere smrek, buk a jedľa. V súčasnej kultúrnej krajine Javorníkov tvoria významnú zložku vegetácie krovinné spoločenstvá. Najviac sú rozšírené na opustených poliach, medziach, haldách a okrajoch ciest. Najčastejšie druhy sú : trnka obyčajná (Prunus spinosa), lieska obyčajná (Coryllus avellana), ruža šípová (Rosa canina). V bylinnom podraste sú najviac rozšírené žihľava dvojdomá (Urtica dioica), kuklík mestský (Geum urbanum), pľúcnik lekársky (Pulmonaria officinalis), lopúch väčší (Arctium lappa). Na lúkach a pasienkoch sa vyskytujú ďatelina plazivá (Trifolium repens), púpava lekárska (Taraxacum officinale), lipnica lúčna (Poa pratensis), podbeľ liečivý (Tussilago farfara), pýr plazivý (Agropyrum repens)...

Živočíšstvo: Súčasné zloženie fauny regióny je výsledkom dlhého vývoja v geologických dobách, keď sa menili klimatické, pôdne a vegetačné podmienky. V historickej dobe do vývoja fauny zasiahol najprenikavejšie človek. Najmä klčovanie lesov, úprava vodných tokov, vznik a rozvoj sídel, dopravy podmienili ústup, prípadne zmeny pôvodných živočíšnych spoločenstiev. Z hľadiska prírodných podmienok a zloženia fauny vyčleňujeme Javoríkoch tieto biotopy:
1. Biotop lesov
2. Biotop polí a lúk
3. Biotop ľudských sídel
4. Biotop tečúcich vôd

1.

Biotop lesov – druhy: sýkorka uhliarka (Parus ater), sýkorka chochlatá (Parus cristatus), sýkorka čiernohlavá (Parus montanus), ďateľ trojprstý (Picoides trydactylus), ďateľ čierny (Dryocopus martius), myšiak hôrny (Buteo buteo), jastrab veľký (Accipiter gentilis), veverica stromová (Sciurus vulgaris), líška hrdzavá (Vulpes vulpes), skokan hnedý (Rana temporaria), ropucha obyčajná (Bufo bufo), salamandra škvrnitá (Salamandra salamandra), mlok karpatský (Triturus montandoni), koník červenokrídly (Psophus stridulus), babôčka admirálska (Vanessa atalanta)
2. Biotop polí a lúk – druhy: hraboš poľný (Microtus arvalis), zajac poľný (Lepus europeus), škovránok poľný (Alauda arvensis), hrdlička poľná (Streptopelia turtur), bohato je tu zastúpený hmyz – pavúky, kosce, stonožky a iné.
3. Biotop ľudských sídel – tu možno vyčleniť tri skupiny živočíchov podľa nárokov na potravu a hniezdenie, prípadne úkryt. Prvú skupinu tvoria živočíchy, ktoré hľadajú obživu v sídlach: potkan obyčajný (Rattus norvegicus), vrabec domový (Passer domesticus), roztoč múčny (Acarus sirio). Ďalšia skupina vyhľadáva domy a hospodárske budovy na hniezdiská a potravu: lastovička obyčajná (Hirundo rustica), belorítka obyčajná (Delichon urbica), lasica obyčajná (Mustela nivalis). Tretiu skupinu charakterizujú živočíchy, ktoré sú k tomuto prostrediu indiferentné: jež východoeurópsky (Erinaceus europeus), netopiere (Myotis)
4. Biotop tečúcich vôd – druhy: pstruh potočný (Salmo trutta), hrúz obyčajný (Gobio gobio), mrena severná (Barbus barbus), jalec hlavatý (Leuciscus cephalus), hlaváč obyčajný (Cottus gobio), trasochvost biely (Motacilla alba), užovka obyčajná (Natrix natrix). Na brehoch sú značne zastúpené rôzne červy, mäkkýše a hmyz.

Ochrana prírody: V Javorníkoch sa nachádza časť CHKO oblasti Kysuce, potom je tu chránený prírodný výtvor, je to prameň u Vojtov, ktorý sa nachádza v severovýchodnej časti územia, zvláštnosťou sú výrony metánu v nepravidelných intervaloch. Prameň je málo výdatný, voda je slabo mineralizovaná. Na prostredie nepriaznivo pôsobia ostravské bane a třinecké železiarne, ktoré dymovým odpadom zhoršujú životné prostredie.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk