Lietajúci mních

Dnes začneme trochu netradične – legendou, ktorá sa spája s naším najmenším národným parkom na Zamagurí. Najznámejším miestom v Pieninách, lebo o tých bude dnes reč, je zrejme Červený Kláštor, ktorý bol založený v 14. storočí rehoľným rádom kartuziánov.

V 18. storočí už patril ďalším mníchom s pustovníckym spôsobom života – kamaldulom. K nim patril aj „lietajúci mních“ fráter Cyprián. Tento prívlastok získal na základe povestí, podľa ktorých preletel na vlastnoručne zostrojených krídlach z vrcholu Troch korún ponad Dunajec a pristál na lúke pri kláštore. Za toto počínanie ho v legende obvinili z bosoráctva, mali ho upáliť, no nakoniec spálili iba jeho lietajúci stroj. Okrem toho však vynikal aj vedomosťami z oblasti medicíny, farmácie, alchýmie a botaniky.

Oriešky v čokoláde
Pieniny sú súčasťou tzv. bradlového pásma, ktoré má na území Slovenska dĺžku vyše 400 km, šírku minimálne 100 m a maximálne 20 km. Začína sa pri Senici, pokračuje cez stredné Považie a Oravu do Poľska, na naše územie sa vracia cez Pieniny a končí na hranici s Ukrajinou. Je typické výskytom tvrdých vápencových brál vystupujúcich z menej odolného horninového obalu. Pre zjednodušenie si bralá môžeme predstaviť ako oriešky v čokoláde. Obal podliehal dlhý čas zvetrávaniu, a tak sa utvoril atraktívny reliéf skalných stien, vežičiek a bradiel rozmanitého tvaru. Dominantou Pienin sú spomínané Tri koruny, ale aj Sedem mníchov, Sokolica, Cukrová homoľa a iné. Osobitné miesto pri formovaní reliéfu Pienin má rieka Dunajec, ktorá sa svojím dravým tokom hlboko zarezala do vápencových skál. Vytvorila tak niekoľko čarovných meandrov (riečnych zákrut) s ostrými oblúkmi a hlboký úzky kaňon s vysokými skalnými stenami.

Nespútaná príroda
Na pomerne malej ploche národného parku sa striedajú rôzne stanovištia, od slnečných skál a suchých vrcholov po hlboké tienisté údolia a rokliny. Tieto prírodné danosti vytvorili priaznivé podmienky pre druhovú pestrosť flóry a fauny Pieninského národného parku, ktorý bol vyhlásený v roku 1967. V lesoch dominujú smreky, buky a javory, na strmých skalách je zachytená jedľa či borovica. Jeseň je tu preto najkrajším ročným obdobím. Rastie tu viacero endemických druhov rastlín. K najznámejším patrí chryzantéma pieninská, púpava pieninská, soldanelka karpatská a i. Z fauny spomeniem endemita – kobylku vrchovskú, motýľa – jasoňa červenookého, z vtákov bociana čierneho, murárika červenokrídleho.

V lesoch je rozšírený rys, kuna, mačka divá, v potokoch si plávajú pstruhy, na ktorých si pochutí vydra riečna.

Mokrý junák
Takto oslovujú Dunajec pltníci už od čias, keď pred viac ako 150 rokmi do 900 kilometrov vzdialeného Baltu splavovali ich predchodcovia drevené kmene aj 3-4 mesiace a za každú takúto plavbu im pribudla na goralskom klobúčiku jedna mušľa. Polstovka pltí dnes letí dolu prúdom len s návštevníkmi, ktorí sa odvážia na neopakovateľnú jazdu perejami. Pltníci vás upozornia aj na prameň lásky: kto si s ním uhasí smäd, do roka „spočinie pri krbe manželskom“. Nezabudnú na Jánošíkov skok, miesto, kde údajne dvanásť metrov široký tok preskočil na úteku pred žandármi tak prudko, že dodnes vidno v skale odtlačený hrdinov krpec. Ak nenájdete odvahu na plavbu plťou, môžete sa vydať na cestu popri Dunajci po červenej turistickej značke alebo vystúpiť na Tri koruny. Ak sa dostanete na ich vrchol, pri pohľade dole pochopíte, prečo chcel mních Cyprián vidieť celú krásu Pienin z vtáčej perspektívy.

Pieninské naj…
najmenší národný park: 3750 ha, rozloha ochranného pásma – 22 444 ha
najvyšší vrch: Tri koruny – na poľskej strane (982 m), Holica – na našej strane (824 m), Repisko – v ochrannom pásme PIENAP-u (1259 m)
najmohutnejší bystrinný tok: Dunajec – 13,5 m3/s
najväčší prielom v strednej Európe: Prielom Dunajca s dĺžkou 8,5 km a výškou až 400 m
najsevernejšia jaskyňa: Aksamitka – 49,38° severnej šírky.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Pieninský národný park (PIENAP)