svetovú vojnu bolo poľské územie napadnuté Rakúskom a Nemeckom.
Po ruskej revolúcii v roku 1917 novozvolená boľševická strana
uznala právo Poľska na nezávislosť a tak po skočení vojny v
roku 1918 bola založená druhá Poľská republika. V roku 1926
prvý poľský prezident Jozef Pilosudsky ( 1867 – 1935 ) urobil
prevrat a nastolil takzvaný sanačný režim. V roku 1939 bolo
Poľsko napadnuté nacistickým Nemeckom a rozdelené medzi ZSSR
a Nemecko na základe paktu Molotovov – Ribbentrop. Keď Nemecko
v roku 1941 zaútočilo na ZSSR tak sa množstvo Poliakov pridalo
k sovietskemu vojsku. Poľský odboj bol významný na všetkých













frontoch okupovanej zeme, pokus o oslobodenie v rámci
Varšavského povstania bol kruto potlačený. Vo vojne Poľsko
utrpelo relatívne najväčšie škody a v dôsledku povojnových
zmien hraníc stratilo celkom 11 miliónov obyvateľov. Po vojne
sa Poľsko stalo satelitom Sovietskeho Zväzu po tom, ako
ústava v roku 1952 ustanovila komunistický režim. Protesty
a demonštrácie proti komunistickému režimu v rokoch 1956 a
v roku 1970 boli potlačené. Napriek krutým represiám a väzneniu
komunisti nedokázali vymazať hlboké náboženské cítenie katolíckych
Poliakov. Nádej ožila v roku 1978, keď bol za pápeža zvolený
Poľský kardinál Karol Wojtyla a bol premenovaný na Jána Pavla II.
Jeho triumfálna cesta do Poľska v roku 1979 zdôraznila sila
rímskokatolíckej cirkvi a znamenala nový impulz v boji protikomunistickej
nadvláde. Počas ďalšieho roku boli lodenice v Gdaňsku ochromené
sériou štrajkov, ktoré organizoval vodca v tej dobe ilegálneho
odborového spolku Solidarita Lech Walesa. Vďaka týmto
štrajkom urobila komunistická vláda určité ústupky, ale
onedlho bol vyhlásený výnimočný stav a do čela strany a krajiny
sa postavil Wojciech Jaruzelsky. Osem rokov pokračujúceho
sovietskeho nátlaku ( 1981 – 1989 ) nedokázalo zastaviť postup
disidentov. Ďalšia vlna štrajkov vedených už v tom čase
legálnou Solidaritou začala vo februári 1988 a donútila vládu
Jaruzelského k vyjednávaniu. A v júni 1989 sa v Poľsku konali
prvé aspoň čiastočne slobodné voľby ( komunisti mali
garantovaný určitý počet miest ). Kandidáti Solidarity získali
všetkých 35% v Sejme vyhradených pre opozíciu. Tadeusz
Mazowiecky sa stal prvým nekomunistickým premiérom v sovietskom
bloku. Reštriktívne opatrenia nutné k oživeniu ekonomiky
viedli k rozkolu vnútri Solidarity a Mazowiecky bol nútený
odstúpiť v strede volebnej kampane. V priamych prezidentských













voľbách v roku 1990 sa stal Lech Walesa.