Žeravé oblaky - sopka Mont Pelée

Žeravý oblak je veľmi horúca masa plynu, ktorá sa výbuchom uvoľnila z krátera a strháva so sebou veľké množstvo úlomkov hornín. Vlastnosti a ničivosť takéhoto oblaku môžeme dokumentovať na príklade výbuchu sopky Mont Pelée v roku 1902, ležiacej v severnom cípe ostrova Martinique.

Mont Pelée je povestná sopka. Pred pamätným výbuchom mala dva krátery a v menšom bolo jazero. Jej boky boli pokryté lávou a tefrou z roku 1851. Vtedy neurobila väčšiu škodu, a preto keď 20.apríla 1902 začala účinkovať, nikto sa jej nenaľakal. Výbuch sa skutočne začal miernym padaním tefry a asi 40 000 obyvateľov mestečka St. Pierre, ktoré sa rozprestieralo na južnom úpätí vrchu, bolo ešte aj hrdých na svoju sopku. O týždeň sa však vietor obrátil a mesto zaplavili jedovaté sírnaté plyny. Vzduch bol dusivý a mal nepríjemný zápach, vtáci padali zo vzduchu a asi 10 000 ľudí utieklo spolu s okolitým zvieratstvom. Ostatní ostali v meste kvôli miestnym voľbám. Aj úrady žiadali voličov, aby ostali, že skôr-neskôr sa vietor obráti a potom pominie malá nepríjemnosť, ktorú zapríčinila sopka. Zdalo sa, že predpoveď sa splnila. 29.apríla vyčistila vzduch poriadna prietrž mračien a vietor odvial dym smerom k moru. Len malá riečka pri meste, ktorá odvádzala vodu z jazera krátera, sa správala čudne. Medzi 29.aprílom a 1. májom sa cez ňu prehnala prudká povodňová vlna. 2.mája mala riečisko takmer suché a 3. mája sa rozvodnila. 5.mája popoludní kráter s jazerom vybuchol a jazero sa ako horúca čierna záplava bahna valilo do doliny rieky, zmietnuc cukrovar a rybárske lode v ústi rieky, pričom za hynulo veľa ľudí. V nasledujúcich dňoch sa dolu vrchom valili horúce bahná, ktorých pôvod je ešte i dnes nejasný, lebo nebolo toľko dažďa, aby sa mohol tento jav vysvetliť. A ľudia ešte stále neopustili mesto. 8.mája o 7.50 ráno otriasla vrchom séria výbuchov. Z krátera vystúpil kolmo do ovzdušia mohutný čierny stĺp dymu. V nasledujúcom okamihu sa otvorila stena krátera a z neho vystrelil takmer vodorovne nový stĺp dymu priamo na mesto. Jeden účastník, ktorý katastrofu prežil, videl z paluby lode kotviacej v zálive vznik oblaku, ale neostalo mu veľa času na pozorovanie , lebo žeravá masa, pohybujúca sa rýchlosťou 160 km za hodinu, prihnala za necelé dve minúty aj nad záliv peklo, ktoré vtedy už zúrilo v meste.

Tehlové múry hrubé jeden meter boli zvalené, veľké stromy vytrhnuté aj s koreňmi, 130-milimetrové delo strhnuté z lafety, 3-tonový pomník strhnutý na 4 metre od podstavca.

V zálive sa väčšina lodí potopila , viaceré zhoreli. Ľudia, ktorý padli do vody, mali vyčnievajúce časti tela spálené. Katastrofu prežilo 21 ľudí. Podľa tých čo katastrofu prežili sa všetko odohralo veľmi rýchlo. Nespozorovali nič iné, len náhle zotmenie, vzduch sa stal horúci a dusivý a všetko sa naplnilo horúcim prachom. 30 000 obetí utrpelo najrôznejšie zranenia. Väčšina z nich úplne zhorela. Lebky mnohých obetí sa v dôsledku vnútorného tlaku otvorili popri lebečných švoch.

Teplotu plynového mraku ťažko dodatočne zistiť. V meste vypukol požiar. Aj na niektorých miestach menej zasiahnutých ohňom sa našli zmäknuté sklené predmety. Odhaduje sa, že začiatočná teplota oblaku pri krátery vysoko presahovala 1 000 °C, teplota v meste mohla dosahovať 700 –1 000°C, smerom k okraju výrazne klesala. Na mesto spadla priemerne 30 cm vrstva popola.

Mesto bolo úplne zničené. Výbuch pokračoval celý rok, a ešte aj v roku 1903, poskytujúc dobrú príležitosť vulkanológom na pozorovanie. Sopka vypustila ešte niekoľko žeravých oblakov, ktoré už nemohli nikomu ublížiť.