V skutočnosti teraz piata správa Výboru pre biologické účinky ionizujúceho žiarenia pri Národnej akadémii vied predpokladá, že dovolené množstvo vystavenia žiareniu by malo byť znížené tri až päť krát. Iní, napríklad Dr. John Gofman, navrhujú, aby boli znížené šestnásť až tridsať krát. Tieto nové kalkulácie spôsobia obrovské rozpory medzi lekárskym, rádiologickým a jadrovým priemyslom. Ešte budú musieť byť adoptované zodpovednými vládnymi oddeleniami a uvedené do praxe. Pravda je taká, že ešte stále nahrávame katastrofe. Politika odobrovania žiarenia podporovaná americkou a inými vládami nás robí pokusnými králikmi v experimente na odhadnutie koľko rádioaktívneho materiálu môže byť vypustené do prostredia, kým sa začne obrovská epidémia rakoviny, leukémie a genetických abnormalít. "Experti" sú pripravení počítať obete pred zorganizovaním záchrannej akcie. A zatiaľ zostáva na verejnosti, aby dokázala, že jadrová energia je nebezpečná, skôr než na tomto priemysle, aby dokázal, že je bezpečný. Dnešné bezpečnostné štandardy boli už viacerými štúdiami odhalené ako nebezpečne benevolentné. Keď vyšetrovatelia nízkych dávok ionizujúceho žiarenia odhalili, že úroveň žiarenia nižšia ako dovolená spôsobuje rakovinu, vláda sa snažila zatajiť ich objavy. Napríklad vo februári 1978 sa odohral klasický prípad počas hearingu pred Subkomisiou pre zdravie a životné prostredie amerického parlamentu. V roku 1964 podporila Americká agentúra pre výskum a rozvoj energie štúdiu vypracovanú Dr. Thomasom Mancusom, fyzikom a profesorom na Pittsburghskej univerzite. Jej účelom bolo určiť, či žiarenie nízkej úrovne zapríčiňovalo zaznamenateľné biologické účinky na pracovníkoch jadrového priemyslu v dvoch najstarších a najväčších jadrových reaktoroch v Spojených štátoch v Hanforde, štát Washington a Oak Ridge, Tennessee. Štúdia doktora Mancusa bola jedna z najobsiahlejších epidemiologických štúdií, aké boli kedy prevedené. Po dobu desať rokov študoval viac ako milión hárkov papiera a rôznych údajov o úmrtných listinách 3710 bývalých jadrových pracovníkov. Vďaka dlhej inkubačnej dobe karcinogenity boli jeho prvé výsledky negatívne, to znamená, že nenašiel výskyt rakoviny vyšší, než tomu bolo u bežnej populácie. V roku 1974 ho americký Úrad jadrového dozoru (AEC) začal tlačiť, aby uverejnil svoje závery. AEC chcelo použiť Mancusovu správu na vyvrátenie nezávislej štúdie vypracovanej doktorom Samuelom Milhamom z washingtonského Štátneho úradu zdravia. Po vyhodnotení 300 000 prípadov v Hanforde prišiel doktor Milham na to, že skutočne existovalo vysoké percento prípadov rakoviny medzi tamojšími bývalými zamestnancami. Dr.