Rača (história)

História Rače
Rača je historicky bohatá i metamorfózami svojho mena. V starých listinách sa spomína ako Recha, Racha, Okolj, Račišča, Résca. Ponemčený názov Ratsesdorf strieda slovensky znejúci Račišdorf, z rokov meruôsmych ostávajú v análoch Raslavice.. Táto obec, neskôr mestečko a v súčasnosti miestna časť Rača, oslávila v roku 1995 svoje 750-ročné jubileum – výročie prvej písomnej zmienky o nej.
Územie Rače na úpätí juhovýchodných svahov Malých Karpát malo priaznivé podmienky na osídlenie. Svedčia o tom aj archeologické nálezy. Zo staršej kamennej doby – eneolitu, na rozhraní 3. – 2. tisícročia pred Kristom, sa roku 1964 našiel na Detvianskej ulici (v záhrade domu č. 23, v hĺbke 60 cm) kamenný sekeromlat. Podľa tohto nálezu môžeme predpokladať, že územie Rače bolo osídlené a obyvateľstvo sa zaoberalo poľnohospodárstvom. V mladšej železnej – laténskej dobe zohrali dôležitú úlohu Kelti. Na Slovensko prišli v polovici 3. storočia pred n. 1. Najdôležitejšie centrum si vybudovali v priestore dnešnej Bratislavy. K najstarším laténskym pamiatkam na území Bratislavy patria bronzové kruhy, nájdené ešte pred rokom 1900. Pochádzajú z pohrebiska na území Rače. Archeologické pamiatky nájdené na území Rače pochádzajú z ojedinelých náhodných zberov, a tak nie je vylúčené, že v budúcnosti sa môžu nájsť ďalšie doklady o osídlení tohto územia. Začiatkom kresťanského letopočtu starí Rimania rozšírili hranice svojej ríše až po Dunaj. Svedčia o tom nálezy ich predsunutých staníc v okolí Bratislavy, i na miestach dnešnej Rače. Vo vinohrade Potočný, v miestach, kde sa nachádza studnička Rajtarka, pri rigolovaní našiel František Veselský bronzový peniaz z doby rímskeho cisára Trajána, teda zo začiatku 2. storočia po Kristovi. Prvé vinohrady zakladali v oblasti Malých Karpát rímske légie. Od starých Rimanov sa ich naučili obrábať naši predkovia. Neskôr začali vytínať priľahlé lesy, ktoré sa na svahoch kopcov dotýkali priamo osídlených osád, a nahrádzať ich vinohradmi. V najstarších písomných prameňoch sa spomína na území Rače dedina Okol, čo poukazuje na pôvodné slovanské osídlenie (staroslovanské pomenovanie ohrady na dobytok - okoľ, okolica). Ležala v oblasti dnešnej železničnej stanice Rača. Bola to stará slovanská dedina, existujúca už pred nemeckou kolonizáciou v 13. storočí.

Z písomných dokladov sa o nej prvý raz dozvedáme roku 1237, keď bol jej držiteľom Beňadik, syn Cenu z dediny Okol, ktorý sa sťažoval u kráľa Bela IV., že mu poddaní z Vajnôr zničili chotárne hranice jeho dedičnej zeme Okol – boli na nej vinice a lesy.
Roku 1274 sa spomínajú Ján, Peter a Pavel, synovia Beňadika, a Štefan a Mikuláš, synovia Raču (Racha), ako zemania z Okola v Bratislavskej stolici. Podľa Raču sa nazývala časť územia obce už v 13. storočí. Král Ladislav IV. vrátil zemanom z Okola majetky Simperg a Churle v Bratislavskej stolici, ktoré boli pôvodne dedičnými majetkami Deda, Štefana, Petra a Pavla, synov Petra, a Egídia, syna Valka. Synovia Beňadika a Raču ich získali preto, že člen ich rodiny Matej padol v súboji.
Roku 1287 bol tretí brat Pavel, syn Beňadika, bratislavským kanonikom a svoju čiastku v majetkoch Uzur, Ocoly, Churle a Simperg daroval kostolu sv. Salvátora v Bratislave. V čase vykonania tohto odkazu bol zaiste rozdelený aj základný rodinný majetok zemanov z Okola – dedina Okol, a to na dve polovice medzi potomstvo bratov Beňadika a Raču. časť pôvodnej starej dediny Okol sa dostala potomkom Beňadika a oddelená časť pôvodnej dediny Okol, ležiaca priamo na úbočí Malých Karpát, potomkom Raču. Rýchlo ju osídlili novým obyvateľstvom, a tak vznikla dedina Rača. Jej názov je slovanského pôvodu, hoci bola osídlená hneď od začiatku prevažne nemeckým obyvateľstvom. Roku 1295 sa Ján a Peter, synovia Beňadika (už bez brata Pavla), označovali predikátom z Okola (de Ocoly), kým Ján a Andrej, synovia Mikuláša, teda už vnuci Raču, sa zasa roku 1296 označovali predikátom z Rače (de Racha).
Najstaršia písomná zmienka o pestovaní viniča v Rači pochádza z 16. 4. 1296 a je uložená v Archíve hl. mesta Bratislavy. Najstaršia písomná zmienka o Rači je kráľovská donačná listina z roku 1245. Roku 1313 pri príležitosti dohody o sporný les medzi opátstvom Heiligenkreuz v Rakúsku, držiteľom dediny Vajnory, a mestom Bratislavou sa uvádza, že sporný les susedil na severe s Jurom pri Bratislave a na juhu s dedinami Rača a Okol. Rača tu vystupuje pod nemeckým názvom Retschendorff. O dedine Okol je v tomto roku posledná zmienka. Pravdepodobne zanikla, lebo nová dedina Rača ju svojím významom prevýšila.
Koncom 13. storočia boli v malokarpatskej oblasti vo viacerých mestách spísané a listinami potvrdené majetkové vinohradnícke zvyklosti, najmä pre majiteľov viníc, ktorí nebývali v meste. Takto sa upravili vzťahy medzi synmi Beňadika a vnukmi Raču, zemanmi z Okola, Bratislavčanmi a inými hosťami z Rakúska i Maďarska. Zároveň sa určili poplatky za víno z viníc na vrchu Simperg, kde mali bratislavskí mešťania svoje vinohrady.
Od 13. storočia podporovala rozvoj vinohradníctva hlavne šľachta na svojich vtedy už dedičných majetkoch. Zo 14. storočia sa zachovalo niekoľko listín, upravujúcich poplatky z viníc v Rači.

V stredoveku bola Rača pomerne veľkou osadou, mala i richtára. Kostol bol podľa písomných prameňov v osade už v prvej polovici 14. storočia. Portáĺny súpis Bratislavskej stolice z roku 1533 udáva prvý súpis obyvateľov Rače – mala 120 domov, pričom v jednom dome žilo viac rodín. V tom čase bola Rača väčšia a ľudnatejšia, ako Vajnory a centrum panstva Devín. Majetkové spory medzi račanmi a Bratislavou riešili až králi – v roku 1559 a 1561 Ferdinand I., v roku 1563 Maximilián II. V Rači bola farská škola už pred rokom 1550. Rača mala vlastnú pečať už od 16. storočia. Erb Rače je na pečatidle z roku 1605. V druhej polovici 16. storočia sa k slovenskému a nemeckému obyvateľstvu Rače pridali chorvátski kolonisti, utekajúci pred tureckou expanziou a Rača bola povýšená na mestečko. V priebehu 16. storočia časť obyvateľov Bratislavy sympatizovala s myšlienkami reformácie a navštevovala protestantské bohoslužby v Rači, na čo reagoval roku 1590 aj cisár Rudolf II. nariadením, aby bratislavská mestská rada zakázala protestantským kazateľom vstup do mesta a bránila mešťanom a ľudu chodiť do mestečka Rače na tamojšie protestantské kázne. V roku 1616 sa poddaní v Devíne a Rači vzbúrili proti feudálnemu útlaku, podstatné zlepšenie však nenastalo. Roku 1635 získal Raču i devínske panstvo palatín Pavol Pálfi z Erdődu. Rod Pálfiovcov vlastnil Raču až do prvej československej pozemkovej reformy. Pálfiovci prenajímali mestečku právo čapovať víno nielen v období, ktoré im pridelil urbár, ale aj v ostatnej časti roka. Račianske víno patrilo medzi najkvalitnejšie vína z malokarpatskej oblasti a vždy sa predávalo trochu drahšie ako ostatné. Obyčajne ním zlepšovali iné vína, alebo ho predávali ako dezertné. Vyvážalo sa cez Rakúsko aj do Sliezska, veľa sa ho predalo aj v Bratislave. Delegáciu račianskych farníkov, vedenú svojim farárom roku 1767 prijala cisárovná Mária Terézia, ktorá račanom darovala donačnú listinu – dekrét o pestovaní “tereziánskej račianskej frankovky”, čím uznala račianske červené víno za vhodné i na kráľovský stôl. Farárovi darovala krásny bohoslužobný ornát.
Račianske víno bolo už vtedy značkové – račania na sudy, v ktorých prepravovali víno, vypaľovali svoje znaky, aby predišli znehodnocovaniu a pančovaniu svojho vína. Roku 1768 vydala Mária Terézia úradný urbár so spoločnými predpismi, v ktorom sa mala na každom panstve vyhotoviť urbárska tabuľa s údajmi o obciach. Rača mala v tom čase 229 poddanských domov, žilo tu i niekoľko šľachticov, teda skutočný počet domov bol trochu vyšší.

Hlavným zamestnaním bolo vinohradníctvo. V 17. storočí žil v Rači hrnčiarsky majster, v 18. storočí traja obuvníci, dvaja mäsiari, pekár, mlynár, debnár, murár, zámočník, krajčír, pivovarník a chirurg. V 18. storočí prevládalo v Rači slovenské obyvateľstvo a vynútilo si, aby sa všetky záležitosti, ktoré sa ho týkali, prerokúvali v slovenskej reči. V polovici 19. storočia mala Rača už 368 domov a 2421 obyvateľov. V roku 1840 začala premávať konská železnica z Bratislavy do Trnavy. V Rači mala prepriahaciu stanicu a stajňu pre kone. V rokoch 1848-49 Rača podporovala slovenské povstanie a postavila stotinu dobrovoľníkov, v júni a júli 1849 bola obec a jej okolie dočasným sídlom Slovenského dobrovoľníckeho zboru, ktorý 30. júna 1849 navštívili Ľ. Štúr a M. Hodža. 22. novembra 1863 bola v obci slávnosť 1000 ročného jubilea príchodu sv. Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu, ktorej sa osobne zúčastnil aj slovenský národovec kňaz F. V. Sasinek, ktorý v Rači mesiac pôsobil. Odvtedy sa račianski národovci začali zapájať do slovenského národného hnutia. Katolícky kňaz Móric Alster bol vedúcim Bratislavského jednateľstva Matice slovenskej a zastával aj čestné miesto medzi národovcami bratislavskej župy. K rozvoju Rače prispelo aj vybudovanie železničnej trate s parným pohonom z Leopoldova do Rače v rokoch 1872-1873; roku 1883 postavili prípojku na bratislavskú hlavnú stanicu. Po vzniku Československej republiky mala Rača 589 domov a 4581 obyvateľov, z toho 3738 Slovákov, 757 Nemcov. K dvom predchádzajúcim ľudovým školám po roku 1918 pribudla ďalšia štátna ľudová škola so slovenským vyučovacím jazykom, kým v evanjelickej škole sa ďalej učilo nemecky. Roku 1933 bola na Čachtickej ulici otvorená rímskokatolícka ľudová škola a o dva roky neskôr štátna ľudová a meštianska škola. Začiatkom štyridsiatych rokov si sedliaci a vinohradníci, hlásiaci sa k nemeckej národnosti, založili vinohradnícke družstvo a postavili nemecký kultúrny dom. Slovenská časť račanov založila akciovú spoločnosť a roku 1941 postavili Katolícky kultúrny dom s (na tie časy) veľkým javiskom. Hrával tam divadelný súbor vysokej úrovne (dnes je tam kino Nádej). 1. apríla 1946 sa Rača stala administratívno-správne súčasťou Bratislavy.