Vikingovia boli zároveň aj obchodníkmi a výrazne pomohli rozvoju mestského života v Dubline, Corku I Waterfordu. Potom čo Brian Boru, najvyšší kráľ Írska, porazil Vikingov v roku 1014 v bitke pri Clontarfe, začal vikingský vplyv slabnúť.
Príchod Normanov, ktorí sa už predtým usadili v Anglicku a Walese, znamenal v 12. storočí koniec všetkých snáh o vytvorenie centralizovaného štátu. Normani si rýchlo podmanili veľké oblasti Írska a tie potom prešli pod vládu anglického kráľa.
Normanská prítomnosť Írsko výrazne ovplyvnila na ďalších 400 rokov. Veľká časť územia však aj napriek tomu zostávala v írskom držaní a na začiatku 16. storočia sa v Anglicku začali šíriť obavy, že anglický vplyv je ohrozený nielen galskými nájazdmi, ale tiež postupujúcim poiršťovaním normanských osadníkov. V tej dobe došlo v Anglicku k zmene náboženstva a táto udalosť mala na Írsko veľký dopad. 2.3 Postupný úpadok galského Írska
Potomkovia normanských osadníkov v Írsku, ktorým sa začalo hovoriť „pôvodní Angličania“, boli z veľkej časti proti protestantskej reformácii , ktorá nakoniec vyústila do založenia anglikánskej írskej cirkvi. Írsko malo v tej dobe taký strategický význam pre Anglicko, aký nemalo po storočia, z dôvodu svojej blízkosti ku kontinentálnej Európe, vďaka ktorej mohlo slúžiť ako útočisko pre anglických rebelov alebo cudzích nepriateľov.
Kvôli náboženským rozdielom a politike anglickej koruny, ktorá na ostrov posielala nových osadníkov z Británie, došlo v Írsku k mnohým povstaniam. Galský odpor bol nakoniec zlomený v roku 1603, kedy sa korune musela podriadiť aj posledná galská bašta Ulster.
Behom 17. storočia sa opakovali boje o nadvládu, ale úspech sa striedavo prikláňal na obe strany. Tieto boje ukončili bitky pri Boyne (1690) a Aughrime (1691), v ktorých pôvodní Angličania s galskými Írmi utrpeli veľkú porážku. Mnoho ich vodcov a stúpencov opustilo krajinu a začalo vojenskú, kňažskú i obchodnícku dráhu v cudzine. Protestanti patriaci ku štátnej cirkvi prevzali politickú moc aj vlastníctvo pozemkov a časom sa začali považovať za írsky národ.

2.4 Osemnáste storočie
V 18. storočí zaznamenalo Írsko veľký hospodársky rozmach. Veľmi sa darilo pláteníctvu, zvlášť v Ulsteri, a hlavným vývozným artiklom bola írska vlna, hovädzie mäso, maslo a bravčové mäso. Tiež írska parlamentná tradícia naďalej pokračovala, aj keď katolíci boli zo štátnej správy vylúčení a tá bola podriadená parlamentu vo Westminstri. Emigrácia z Írska pretrvávala, lebo tisíce ulsterských presbyteriánov a v menšom počte tiež katolíci odchádzali do Ameriky.
Od 60. rokov 18.