storočia narastali rozpory medzi Britániou a jej kolóniami v Severnej Amerike a tento vývoj napomáhal vo vytváraní tradície radikálneho vlastenectva, ktorá potom pod vplyvom francúzskej revolúcie viedla k založeniu Spoločnosti írskej jednoty (Society of United Irishmen). Roku 1798 došlo v Írsku pod vedením Írskej jednoty k povstaniu, ktoré si stavalo za cieľ nastoliť nezávislú republiku Írsko. Povstanie bolo potlačené a Zákon o únii (Act of Union) z roku 1800 vytvoril medzi Britániou a Írskom úplnú parlamentnú úniu. 2.5 Veľký hladomor a boj o autonómiu
V tej dobe však už medzi Britániou a Írskom panovali rozdiely hlavne v hospodárskom a demografickom vývoji. Zatiaľ čo v Británii vykvital priemysel i mestá, Írsko sa s výnimkou Ulsteru stretalo skôr s nedostatočným priemyselným rozvojom. Zároveň v Írsku rýchlo stúpal počet obyvateľov a zem sa stávala závislou na zemiakoch ako na hlavnom zdroji obživy. Na konci 40. rokov 19. storočia došlo niekoľko rokov po sebe k neúrode zemiakov, čo viedlo k obrovskému hladomoru. Následkom hladomoru zomrel asi jeden milión ľudí a ďalší milión z Írska odišiel. Behom desiatich rokov poklesol počet obyvateľov asi o štvrtinu (z 8 na 6 miliónov). A klesal aj naďalej, lebo emigrácia sa stala typickým rysom írskej spoločnosti. Hlavnou témou politiky 19. storočia boli opakované snahy zreformovať a zrušiť úniu medzi Veľkou Britániou a Írskom. Veľký hladomor zohral v týchto snahách veľkú úlohu, lebo v obecnom povedomí za hladomor niesla vinu Británia. Väčšina írskych voličov sa usilovala o určitú formu samosprávy. V období po hladomore sa pod veľký politický a ekonomický tlak dostali aj írsky veľkostatkári. Začiatkom 20. storočia bol po dedinských nepokojoch presadený nový zákon, ktorý mal za cieľ prinútiť veľkostatkárov k tomu, aby pozemky predali svojim nájomníkom. Nájomníci dostali možnosť vziať si pôžičky, ktoré im umožnili si pozemky odkúpiť.
Otázka autonómie, tzv. „Home Rule“, však stále ešte nebola doriešená. Snahy Daniela O´Connella a Isaaca Butta v 40. a 70. rokoch 19. storočia nemali veľký úspech. V 80. rokoch 19.storočia sa Írskej parlamentnej strane pod vedením Charlesa Stewarta Parnella podarilo postaviť írsku otázku do centra politického diania v Británii. V roku 1886 liberálna strana na čele s W. E. Gladstoneom podporila obmadzenú formu autonómie pre Írsko. Možnosť autonómie však podnietila k aktivite tiež prevažne protestantských unionistov , ktorí mali v provincii Ulster prevahu. Spoločne so svojimi spojencami v Anglicku, ktorí sa obávali, že by írska autonómia viedla k rozpadu impéria, sa unionisti rozhodli jej schváleniu zabrániť.

2.6 Získanie nezávislosti
V rastúcej bojovnej nálade sa pripravovali a cvičili súkromné polovojenské zbory (napr.