Najvyššou horou Sicílie je ETNA, (3323 m n.m. táto výška je len približná, lebo pri každej erupcii sa mení), ktorá je najväčšou činnou sopkou nielen v Európe, ale aj vo svete.
Jej meno je odvodené od slova "AID-NA", čo v preklade znamená "ten horiaci".
Sicílčania horu častejšie nazývajú Mongibello. V jej mene sa zrkadlia sicílske dejiny; je zložené z talianskeho Mons (hora) a arabského Djebel (hora) Hora hôr.
Etna je jednou z mála sopiek na svete, ktorú ľudia starostlivo sledujú už niekoľko tisícročí. Hlbokým dojmom zapôsobila už na starovekých Grékov, ktorí ju volali Ohnivý vrch a vyhradili jej dôstojné miesto vo svojej mytológii. Podľa povesti vznikla počas strašného zápasu novej generácie olympských bohov pod vedením Jupitera, proti generácii starých Titanov. Jupiter vtedy vrhol na Tyfóna kus vrchu, čím ho prirazil k morskému dnu.
Tyfón z času na čas pozbiera sily a snaží sa nadvihnúť svoje väzenie.
Vtedy vulkán chrlí lávu. V Odysei sa zas hovorí o obroch Kyklopoch, ktorí obývali Sicíliu. Jeden z nich, Polyfémos, uväznil blúdiaceho Odysea a jeho druhov v jaskyni. Keď obor zaspal, vrazil mu Odyseus do jeho jediného oka žeravý kôl. Za utečencami, ktorí sa už vydávali na more, hodil obor 3 obrovské balvany. Dodnes čnejú z mora neďaleko Sicílskeho pobrežia; volajú sa Scogli dei Ciclopi a sú sopečného pôvodu
Etna je nesporne kráľovnou medzi európskymi vulkánmi.
Je totiž nielen najvyššia na celom kontinente, ale i zďaleka najaktívnejšia. Zápis o sopke je už z 5. stor. p.n.l., keď básnik Pindaros opísal spomínaný zápas bohov dvoch generácií a v symbolických detailoch zachytil podrobnosti výbuchu v roku 479 p.n.l., keď „ stĺp nebies“ ( Etna) cez deň chŕlil lávu a v noci vyvrhoval rozžeravené kamene, ktoré zapaľovali lesy a potom sa kotúľali do mora. Odvtedy do konca 20. stor. bolo zaznamenaných 135 výbuchov, približne každých 18 rokov jeden.
K najničivejším sa počíta explózia v roku 122, keď bola po 1. krát vážne poškodená obec Catania. Roku 1381 zalial lávový prúd prístav Ulisse. V lete 1669 podnikli obyvatelia Catanie svoj historický pokus odvrátiť nešťastie, ale obec bola napokon opäť značne poškodená. V 20. st. sa silné výbuchy opakovali v rokoch 1910, 1911, 1928, 1951, 1971, 1983, 1992, 2000.
Zrodenie Etny a všetkých ďalších sopiek pri východnom pobreží Stredozemného mora, vlastne nebolo z geologického hľadiska prekvapením.