Dnes už opravený Bratislavský hrad leží na najjužnejšom výbežku Malých Karpát, zvažujúcom sa až k Dunaju, kde bol prastarý brod na ceste do Podunajskej nížiny. Hradný kopec, osídlený už v praveku, zohral významnú úlohu ako slovanské hradisko v období Veľkej Moravy, keď bol politickým i cirkevným centrom kraja. Výsledky posledných archeologických výskumov ukázali, že už v druhej polovici 9. Storočia stáli na hradisku kamenné stavby, a to murovaný kamenný palác na najvyššom mieste hradnej výšiny a veľká murovaná bazilika na hornej východnej terase dnešného hradného areálu. Bratislavský hrad sa pod menom Pressalauspruch prvý raz písomne spomína r. 907. Po zániku Veľkej Moravy sa stal
pohraničným hradom ranofeudálneho uhorského štátu a sídlom komitátu. Ako taký ho v 11 a v 12. storočí niekoľkokrát opevňovali. Aj keď sa opevnený hrad ubránil nájazdu Tatárov r. 1241, o tri roky po ich odchode ( po r. 1245) ho znovu prestavovali a opevnili. Na mieste dvoch predchádzajúcich palácov postavili na hradnom kopci veľkú obytnú vežu a o niečo neskôr sa na jeho juhozápadnom okraji aj obrannú vežu ( známu neskôr ako Korunovačná veža). V prvej polovici 15. Storočia dal Bratislavský hrad znovu úplne prestaviť kráľ Žigmund v súvislosti s opevňovaním západných hraníc Uhorska proti husitom. vtedy zanikla aj veľká obytná veža a na jej mieste vybudovali rozsiahly dvojposchodový gotický palác, obklopený priekopou a moderným opevnením. Turecké nebezpečenstvo a prenesenie sídla krajiny do Bratislavy viedlo k ďalšej, renesančnej prestavbe hradu v r. 1552 – 1560, keď pristavili k palácu dve nové krídla a upravili jeho vnútorné priestory. V prvej polovici 17. storočia, keď patril hrad Pálffyovcom, vybudovali na paláci v r. 1635 – 1639 tretie poschodie a jeho pôvodné dve gotické veže doplnili na štyri. Ďalšie rozsiahle prestavby v druhej polovici 8. Storočia vytvorili z hradu veľké reprezentačné sídlo uhorského miesto držiteľa. Po prenesení ústredných úradov do Budína zriadil Jozef II. v r. 1748 na hrade generálny seminár, v ktorom okrem iných osvietenských kňazov študoval aj prvý kodifikátor spisovnej slovenčiny Anton Bernolák. Po smrti panovníka ( 1790 ) seminár rozpustili a hrad používali ako kasárne. Požiar, ktorý tu v r. 1811 vypukol, premenil celý objekt na ruiny. Po niekoľkých márnych snahách o jeho obnovu vrátila mu veľkorysá rekonštrukcia po r. 1953 nový život a kultúrne poslanie.