Pohyby kontinetov

V polovici 19. st začali vedci zhromažďovať dôkazy o nálezoch podobných fosílii (skamenelých stop pravekého človeka) v skalách vzájomne veľmi vzdialených kontinetov. Na začiatku 20. st. vyslovil americký geológ Frank B. Taylor domnienku, že sa zemské kontinenty pomaly pohybujú. Domnieval sa, že práve pohyb kontinentov mohol vyvolať boční tlak, ktorý spôsobil vrásnenie zemskej kôry, a tým vznik rozsiahlych pohorí. Nezávisle na Taylorovi pracoval Alfred Wegener, nemecký meteorológ, geofyzik a astronóm. Wegener sa obzvlášť zaoberal zmenamy zemskej klími behom geologického času. Chcel nájsť odpoveď na mnoho otázok vyplyvajúcich zo štúdia skamenelin. Skameneliny tropických rastlín boli napríklad objavené pod vrstvou snehu a ľadu v Grónsku. Naopak v tropických oblastiach Južnej Afriky boli objavené stopy po pohyboch ľadovcov.
Riešenie týchto otázok naznačil Wegener vo svojej knihe Die Enstehung der Kontinente und Oceans (Pôvod kontinentov a oceánov), vydané v roku 1915. Tvrdil, že v dobe, keď v Grónsku rastli tropické rastliny, musel sa tento kus pevniny nachádzať v oblasti pozdĺž rovníku. Tak isto v dobe, keď rozsiahle časti Afriky a Južnej Ameriky boli pokryté ľadom, museli tieto pevniny ležať blízko Južného pólu. Stručne povdané, kontinenty sa museli pohybovať.


TEKTONICKÉ DOSKY:

Teórie pohybu kontinentov boli úplne prijaté až niekedy v päťdesiatych rokoch tokto storočia, keď množstvo dôkazov dostalo tak mohutných rozmerov, že nešlo ďalej ich ignorovať. Zrodil sa nový pojem - tektonické (zemské) dosky. Podľa teórie tektonických dosiek sa kontinenty pohybujú rýchlosťou jeden až desať centimetrov za rok na vrcholoch rozsiahlych dosiek, ktoré tvoria pevnú vrstvu zemegule. Prijatím tejto teórie začala nová etapa štúdia planety Zem. TANEC KONTINENTOV:

Prvé teórie o pohybu kontinentov boli najprv založené na podobnostiach tvarov pobrežia Ameriky, Európy a Afriky. Pobrežia kontinentov nie je však ich skutočným okrajom. Okolo každého kontinentu sa nachádza tzv. kontinentálny šelf - riedko zaplavená oblasť, ktorá je ešte stále súčasťou kontinentu. Až na jeho okraji, na vrcholu srázu klesajúceho do hlbin oceánskeho priekopu, najdeme skutočnú hranu kontinentov. Mapovaním okrajov šelfov jednotlivých svetadielov sa zistilo, že sú si ešte zretelnejšie podobné ako tvary pobrežia. Ďalší dôkaz o pohybe svetadielov bol objavený pri štúdiu skalných štruktúr a skamenelín. Wegener napríklad vedel, že v histórii Zeme sa vyskytlo niekoľko dob ľadových.

Keď sa zemská klíma ochladila, rozsiahle oblasti boli pokryté obrovskými ľadovcami podobnými tým, ktoré dnes pokrývajú Antarjtídu alebo Grónsko. Vrstva ľadu sa vlivom gravitačnej sily rozpínala a obrovské balvany zamrznuté na jeho dne odieraly zemský povrch, zanechávajúc na ňom škrabance a rýhy. Pôsobením ľadu na masy nesených skal (morény) vznikala hornina zvaná tillit.
Spoločne s juhoafrickým geologom Du Toitom skúmal Wegener skaly južných kontinentov - Afriky, Južnej Ameriky, Antarktídy , Indie a časť Austrálie. Objavil tu nánosy tillitu a rady rýh v skalách vzniknutých v období neskôršieho karbonu a ranného permu. Ukázalo sa, že všetky tieto oblasti boli asi pred 300 miliónmi rokmi v zajatí doby ľadovej. Všetky dôkazy nesvedčujú tomu, že v tejto dobe tvorily kontinenty jeden celok. SKALNÉ ŠTRUKTÚRY:

Štruktúra a vek horských masívov je ďalším zdrojom dôkazov pohybu kontinentov. Napríklad väčšina pohorí v saharskej oblasti Severnej Afriky je nesmierne stará - vznikly pred 2 000 miliónmi rokov. Blízko týchto prastarých masívov najdeme však tiež pohorie o mnoho mladšie, asi 500 miliónov rokov stará. Prechod medzi starými a mladými pohoriami je tvorení veľmi zretelnou líniou, ktorá mizne v Atlantickom oceáne blízko mesta Accra v Ghane. Znovu sa objavuje na druhej strane oceánu, v Sao Luis v Brazílii, teda presne tam, kde priaznivci pohybu kontinentov predpokladali.
Podobnosti v zložení pohorí sú tiež veľmi dôležité pre ľudí zaoberajúcich sa ťažbou nerastných surovín. Keď je objavené ložisko ropy napríklad v oblasti kontonentálneho šelfu centrálnej Afriky, je veľmi pravdepodobné, že ďalšie ložiska sa nachádzajú u pobrežia Južnej Ameriky v mieste, kde boli kedysi tieto kontinenty spojené.
Ďalšie dôkazy vyplyvúcich zo štúdia paleomagnetizmu, zaoberajúcich sa zmenami magnetického poľa Zeme v dávnych dobách. Pri tvorbe skal z roztavenej horniny sa nerasty obsahujúce železo zmagnetizujú. Jak hornina chladne a tuhne, zoskupujú sa tieto železné nerasty podľa smeru zemského megnetického poľa. Ako náhle úplne vychladnú a sú napevno vtmelené do skaly, ďalšie zmeny magnetického poľa už na ich usporiadaní nemajú vplyv. Díki tomu môžu magnetické častice objavené v skalách pomocť pri určení polohy zemského magnetického pólu v dobe ich vzniku.


DOKAZY Z MORSKÉHO DNA:

Vedci zistili, že žiadne pohorie nachádzajúce sa na morskom dne nie je staršie než asi 200 miliónov rokov, zatiaľ čo najstaršie pohorie pevniny pochádza z dob pred 3800 miliónov rokov.

To znamená, že oceány sú pomerne mladé.
Elektronickým mapovaním morského dna bolo objavených veľa rozsiahlych útvarov, okrem dlhých pohorí (tzv. mosrkých chrbátov). V oblastiach výskytu tychto útvarov bola zaznamenaná sopečná činnosť a zemetrasenia. Morské chrbáty sú miestom, kde boli objavené najmladšie podmorské horniny. Geológovia sú presvedčení, že tieto mladé útvary vznikli v strede chrbátov pohybom dosiek zemskej kôry. Zistili tak tiež, že vek hornin tvoriacich dno oceánov sa smerom od tychto chrbatov zvyšuje.


PANGEA A ĎALŠIE:

Vedci si uvedomili, že tvar Zeme sa neustále mení. Návštevník vesmíru, ktorý bol letel okolo našej planéty pred 420 miliónmi rokov, by uvidel štyry kontinenty. Prvý tvorila časť dnešnej Severnej Ameriky, ďalšiu časť dnešnej Európy. Tretí kontinent, ktorý geológovia nazvali Angara, tvorila časť dnešnšj Ázie. A konečne štvrtý zložený zo všetkých kontinentov, dnes ležiacich na južnej pologuli. Tento južní svetadiel nazvali geológovia Gondwanaland.
Pohyb zemských dosiek pomaly tlačil severoamerickú a Európsku dosku proti sebe. Zrážka pevnin zvrásnila okraje kontinentov do rozsiahleho pohoria. Časti takto vzniknutých pohorí sú napríklad hory dnešného Apalačského pohoria v Severnej Amerike, hori východného Grónska, západného Írska a Škótska alebo pohoria Nórska a Švédska. Zrážkou vznokol kontinent - Euroamerika.
Euroamerika sa asi pred 275 miliónmi rokmi zrazila s Angarou a dôsledkom tejto kolízie bol vznik dnešného Uralského pohoria. Teraz boli spojené tri zemské dosky a kontonent vzniknutý týmto spojením bol geológmi označený názvom Laurasia. Gondwanaland a Laurasia boli naprv oddelené Tethyským morom, ale neskôr sa tieto kontinenty stretli a vytvorily jediný obrovský svetadiel nazývaný Pangea.
Behom následujúcich 180 miliónov rokov sa Pangea rozpadla a jednotlivé dosky pomaly unášali kontinenti až do miest ich dnešnej polohy. Medzi novými svetadielmi vznikli nové oceány. Pohyb dosiek stále pokračuje a vedci dnes špekulujú o tom, ako bude Zem vypadať v ďalekej budúcnosti. Dnešná mapa sveta je teda len nejakou momentkou tváre našej planéty, ktorá sa pomali, ale neustále mení.

Zdroje:

Svět poznaní -