V polovici 19. st začali vedci zhromažďovať dôkazy o nálezoch podobných fosílii (skamenelých stop pravekého človeka) v skalách vzájomne veľmi vzdialených kontinetov. Na začiatku 20. st. vyslovil americký geológ Frank B. Taylor domnienku, že sa zemské kontinenty pomaly pohybujú. Domnieval sa, že práve pohyb kontinentov mohol vyvolať boční tlak, ktorý spôsobil vrásnenie zemskej kôry, a tým vznik rozsiahlych pohorí. Nezávisle na Taylorovi pracoval Alfred Wegener, nemecký meteorológ, geofyzik a astronóm. Wegener sa obzvlášť zaoberal zmenamy zemskej klími behom geologického času. Chcel nájsť odpoveď na mnoho otázok vyplyvajúcich zo štúdia skamenelin. Skameneliny tropických rastlín boli napríklad objavené pod vrstvou snehu a ľadu v Grónsku. Naopak v tropických oblastiach Južnej Afriky boli objavené stopy po pohyboch ľadovcov.
Riešenie týchto otázok naznačil Wegener vo svojej knihe Die Enstehung der Kontinente und Oceans (Pôvod kontinentov a oceánov), vydané v roku 1915. Tvrdil, že v dobe, keď v Grónsku rastli tropické rastliny, musel sa tento kus pevniny nachádzať v oblasti pozdĺž rovníku. Tak isto v dobe, keď rozsiahle časti Afriky a Južnej Ameriky boli pokryté ľadom, museli tieto pevniny ležať blízko Južného pólu. Stručne povdané, kontinenty sa museli pohybovať.


TEKTONICKÉ DOSKY:

Teórie pohybu kontinentov boli úplne prijaté až niekedy v päťdesiatych rokoch tokto storočia, keď množstvo dôkazov dostalo tak mohutných rozmerov, že nešlo ďalej ich ignorovať. Zrodil sa nový pojem - tektonické (zemské) dosky. Podľa teórie tektonických dosiek sa kontinenty pohybujú rýchlosťou jeden až desať centimetrov za rok na vrcholoch rozsiahlych dosiek, ktoré tvoria pevnú vrstvu zemegule. Prijatím tejto teórie začala nová etapa štúdia planety Zem. TANEC KONTINENTOV:

Prvé teórie o pohybu kontinentov boli najprv založené na podobnostiach tvarov pobrežia Ameriky, Európy a Afriky. Pobrežia kontinentov nie je však ich skutočným okrajom. Okolo každého kontinentu sa nachádza tzv. kontinentálny šelf - riedko zaplavená oblasť, ktorá je ešte stále súčasťou kontinentu. Až na jeho okraji, na vrcholu srázu klesajúceho do hlbin oceánskeho priekopu, najdeme skutočnú hranu kontinentov. Mapovaním okrajov šelfov jednotlivých svetadielov sa zistilo, že sú si ešte zretelnejšie podobné ako tvary pobrežia. Ďalší dôkaz o pohybe svetadielov bol objavený pri štúdiu skalných štruktúr a skamenelín. Wegener napríklad vedel, že v histórii Zeme sa vyskytlo niekoľko dob ľadových.