Moc kozákov však stúpla natoľko, že ohrozovala samotné Poľsko, najvážnejšie v roku 1648-1651, v čase povstania pod vedením Bohdana Chmeľnického, ktorý požiadal o pomoc ruského cára (1652). Nasledovali dve rusko-poľské vojny a roku 1660 bola Ukrajina rozdelená medzi Poľsko a Rusko. V roku 1672-1699 okupovali poľskú Ukrajinu osmanskí Turci. Cárske Rusko roku 1775 zlikvidovalo kozácku autonómiu a pri druhom delení Poľska znova spojilo väčšinu územia pod svojou nadvládou (1793). Roku 1876 Rusko zakázalo používať ukrajinčinu v školách a v tlači, ukrajinské národnostné hnutie sa však udržiavalo na Z, v liberálnejšej atmosfére haliče, ktorú anektovalo Rakúsko pri prvom delení Poľska (1772). Ukrajinci v Rusku využili príležitosť, ktorú im poskytla 1. svetová vojna, a vyhlásili nezávislosť (január 1918), ale v Charkave sa vytvorila ukrajinská sovietska vláda. Po rozpade Rakúsko-Uhorska (november 1918) sa Ukrajina spojila s Haličom. Nový štát sa stal terčom útoku Poľska, ktoré ním presadzovalo svoje územné nároky, a sovietskej Červenej armády, podporujúcej charkovský soviet. Červená armáda získala prevahu a Ukrajina sa roku 1922 stala jednou zo zakladajúcich republík ZSSR. Ľvovská oblasť Haliče však ostala v poľských rukách. Roku 1928 sovietsky vodca Josif Visarionovič Stalin začal na Ukrajine uskutočňovať politické čistky a nový program rusifikácie. Po 2. svetovej vojne, v ktorej Ukrajinu okupovalo nacistické Nemecko, sa územie sovietskej Ukrajiny rozšírilo pripojením Ľvova (od Poľska), Bukoviny (od Rumunska) a Podkarpackej Rusi (od Česko-Slovenska) a roku 1954 aj Krymu (od Ruska). Keď Ukrajina pocítila ľahostajnosť ZSSR k situácii, ktorá nastala po havárii v jadrovej elektrárni v Černobyle (na S od Kyjeva) roku 1986, ukrajinský nacionalizmus zosilnel. Ukrajinský politici reagovali na zmeny v ZSSR koncom 80. rokov snahou o väčšiu antinómiu. Rozhodnutie Ukrajiny vyhlásiť nezávislosť, ku ktorému dospela po neúspešnom prevrate komunistických prívržencov tvrdej únie(august-september 1991), urýchlilo rozpad ZSSR.