Ochrana krajiny a prírody

Príroda a jej časti v rámci krajiny predstavujú pre život nesmierne dôležitú, až existenčnú zložku životného prostredia. Človek veľmi silno pozmenil pôvodný charakter krajiny. Najmä posledná etapa rýchleho spriemyselňovania Slovenska a s ním spojená často nevhodná lokalizácia boli hazardom, na ktorý jeho obyvatelia ešte dnes tvrdo doplácajú. Cieľom ochrany krajiny a prírody je chrániť prírodu pre optimálne využitie krajiny. Prírodu a krajinu treba chrániť nielen z hľadiska súčasných životných potrieb, ale aj pre potrebu zachovať pre budúce pokolenie zdravú krajinu, jej prírodné osobitosti ako kultúrne dedičstvo, a zároveň aj ako študijné objekty, aby na nich bolo možné študovať krajinu na úrovni poznatkov v ktoromkoľvek čase v budúcnosti. Snahou ochranárov je udržať najzachovanejšie územia, zachrániť ohrozené druhy rastlín a živočíchov a na základe vedecky podložených krajinných analýz sledovať na vybratých územiach reťazovú reakciu spôsobenú zásahom človeka do krajiny a jej konečný efekt.
K 1. januáru 2000 bolo na Slovensku 23 veľkoplošných chránených území (7 národných parkov a 16 chránených krajinných oblastí) a 1043 maloplošných chránených území. Z toho počtu má viacero chránených území európsky, prípadne celosvetový význam, čoho dokladom je zápis príslušných dokumentov do významných organizácií. Ochrana územia má na území dnešného Slovenska dávnu tradíciu. Prvý zaznamenaný dokument s charakterom ochrany prírody pochádza z rokov 1234 a 1250. Týkal sa ochrany zubrov hrivnatých a národnej prírodnej rezervácie Budínsky prales. Prvým chráneným územím je Kvetnica v národnej prírodnej rezervácii Velichá dolina (od roku 1876). Prvá chránená krajinná oblasť bola chránená krajinná oblasť Slovenský raj z roku 1964 (od roku 1988 je národným parkom) a prvý národný park je TANAP (Tatranský národný park) z roku 1948.

Kategorizácia chránených častí prírody:

Kategorizácia chránených častí prírody bola zákonom SNR (č.1/ 1955 Zb.