Hlavným poslaným týchto koncilov bola konsolidácia a upevňovanie kresťanskej cirkvi ako štátnej moci Rímskej ríše, neskôr aj štátnej cirkvi Byzantskej ríše a niektorých od nej nezávislých štátov, ako aj prispôsobenia činnosti cirkvi záujmom vládnúcich tried a tejto úlohe zodpovedajúce rozpacovanie vierouky (dogmatiky).
V podmienkach zostrených triednych protirečení kapitalizmu, keď na historickú arénu nastúpil proletariát a začalo sa šíriť revolučné marxistické učenie, katolícka cirkev sa znova vrátila k praxi cirkevných koncilov. V rokoch 1869 – 1870 zvolal vtedajší pápež Pius IX I. vatikánksky koncil v poradí 20. cirkevných koncil do Ríma; predchádzalo mu vydanie Syllabu bludov (1864) a tiež prispôsobenie disciplárneho zákonodarstva novším časom. Katolícka cirkev na koncile zavrhla všetky novodobné pokrokové ideovo-politické, kultúrne , filozofické a vedecké myšlienky a prúdy, predovšetkým komunizmus, socializmus a demokraciu. Koncil schválil univerzálny episkopát pápežov a odhlasoval dogmu o neomylnosti pápeža.