Pretože vzduch je tu veľmi riedky, trenie, ktoré vzniká narážaním meteoritov do molekúl kyslíka, spôsobuje extrémne uvoľnenie tepla na okraji vesmíru.
Poslednou vrstvou atmosféry pred vesmírnym priestorom hovoríme termosféra. Táto vrstva leží vo výške okolo 100 km nad zemským povrchom a je rozdelená na dve časti – ionosféru a magnetosféru. V ionosfére slnečné žiarenie spôsobuje ionizáciu. Tak hovoríme tomu, keď častice dostanú elektrický náboj. Ako sa tieto nabité častice predierajú atmosférou, môžeme vidieť úsvitové svetlo. Ionosféra tiež odráža rádiové vlny pre vysielanie na dlhé vzdialenosti.
Nad ionosférou leží megnetosféra. To je vonkajšia hranica zemského magnetického poľa.
Chová sa ako obrovský magnet a chráni Zem zachytávaním častíc a s vysokou energiou. ionosféra má najnižšiu hustotu zo všetkých vrstiev. Hustota je vzájomná vzdialenosť molekúl v látke a ako sa vzďaľujeme od Zeme, hustota atmosféry klesá. To znamená, že vzdialenosť medzi molekulami plynu sa zväčšuje. Na zemskom povrchu sú molekuly veľmi blízko pri sebe, ale na hranici termosféra sú od sebe vzdialené. Na úplnom okraji termosféra sú molekuly už rak ďaleko od seba, že atmosféra zvona mizne vo vesmíre.