Pamätník je z tvrdého kameňa, ktorý nás ubezpečuje, že klenoty nášho ľudu a duch Dobšinského zostanú majákmi umenia, krásy a ľudskosti nielen pre nás, ale aj pre budúce pokolenia. Tento pamätník, odhalený v r. 1971 (autori ak. soch. M. Ksander a Ing. arch. J. Chrobák) je námetovo viazaný na jeho najznámejšiu časť činnosti - zbieranie a literárne spracovanie Slovenských ľudových rozprávok a povestí. Dobšinský odpočíva svoj večný sen na cintoríne pri kostole, neďaleko fary, v ktorej žil a tvoril
Pod pseudonymom Miloš, Slavoj Drienčanský, Železnický pôsobil v Drienčanoch od roku 1861. Narodil sa ale v roku 1828 v Slavošovciach. Známy je ako zberateľ povestí, zvykov, povier a porekadiel. Jeho literárna a zberateľska činnosť poskytuje bohaté zdroje pre štúdium slovenského folklóru. Napísal Slovenské povesti (1958), Uvahy o slovenských povestiach, Prostonárodnie slovenské povesti, Prostonárodnie obyčaje,povery a hry slovenské, Zbierku slovenských slove. Z básnikých pokusov třeba spomenúť Život slovenský (1864) a Zlatý pluh. Prekladal Shakespeara, Miczkiewicza, Byrona, Lamartina, Ossiana. Dobšinský redigoval beletristický časopis Sokol. Zomrel 22.10.1885 v Drienčanoch.
V Drienčanoch pôsobili aj ďalšie známe osobnosti, na ktoré je región Gemera-Malohontu naozaj veľmi bohatý. V cintoríne pri kostole je pochovaný Jonatan Dobroslav Čipka-Hradovský, štúrovský básnik a Dobšinského predchodca na fare, pôsobil tu botanik Václav Vraný, býval tu spisovateľ Ľudovít Kubáni a detstvo prežil Ján Čajak.


- 6 -

2.3 Ján Botto (1829 – 1881)

Rodiskom tohoto popredného štúrovského básnika je malá obec spadajúca pod Malohont – Vyšný Skálnik. Rod Bottovcov bol po meči taliansky, ako zistil menovec a príbuzný Jána Bottu, básnik Ján Botto mladši – Ivan Krasko z Lukovíšť, ktorý zaznamenal genealógiu rodu Botto až do istého Rubaldusa z r.1153. Jankov otec Juraj sa presťahoval z Lukovíšť do Vyšného Skálnika. Tu vyrastal Janko v roľníckej rodine. Denne výdaval vlnky Rimavy a hrával sa na stráňach maginhradu, o ktorom si ľud bájil povesti, načúuval spevu ľudových pesničiek a čarovnej sile miestnych poviedok. Ako 14-ročný odišiel do Levoče, kde sa dostal do kruhu národne uvedomelých a literárne ambicióznych kamarátov a postupom času zdokonalil v latinčine, nemčine i maďarčine. Svojim sedliackym pôvodom bol najbližší ľudovej folklórnej tradícii, ústnej slovesnosti. Před ním študoval v Levoči už Ondrej Botto z Lukovíšť, ktorý sa tu na istý čas usadil a pôsobil pod pseudonymom Maginhradský. Za nimi prišiel aj Bottov najbližší krajan Janko Francisci Rimavský, rodák z Hnúšte.