Gemersko-malohontské prifarbenie nadobúda reč mnohých autorov z tohoto regiónu prostredníctvom krajového slovníka. Najbadateľnejšie je to u prozaikov.Krajová lexika je bohatšie zastúpená v reči postáv ( v dialogickej reči) než v autorovej reči.
Konkrétne príklady nárečových prvkov možno badať najzreteľnejšie u Kubániho, ktorého próza bola úzko spojená s naším regiónom. Používal dialektické podstatné mená: cedidlo, havránka (olovrant;aj u Timravy), kelčík (trovy, výdavok), kanta ( druh vedra), kavetľa (ochranná ohradená nálevňa v starých hostincoch) a mnohé iné.Výrazný gemerský príznak majú napr. slovesá stukať (vzdychať, stenať), trímať ( držať), znať – neznať (vedieť – nevedieť);častice zo slovesa znať: bohzná, ktozná a častica zo slovesného spojenia bisťu.
Pre Gemer a priľahlú časť Novohradu a Malohontu sú nápadné charakteristické „skrátené“ zámená a predložkové zámenné zrasteniny typu dač, zač, nač;ale i podst. mená, napr. obodz ( obodza), kukuric, palic, ulic – a napokon neosobný slovesný tvar môž, pužívaný vo význame príslovky možno.
„Gemerizmy“ a nárečové prvky poukazujú v dielach na regionálny pôvod autorov, ktorí ich chtiac-nechtiac používajú. Prenikajú ako do prozaickej, tak aj do básnickej reči.