1.0 Vznik a význam Gemersko-Malohontskej župy

Otázkam zbierania a spracúvania národopisného materiálu podľa jednotlivých oblastí sa venuje na Slovensku už dlhšie obdobie značná pzornosť. Sústredila sa najmä na problémy teoretické, lebo otázky teórie a zberateľskej činnosti sa javia v súčasnosti ako prvoradé a naliehavé nielen z hlľadiska významu práve prebiehajúceho procesu zmien v štruktúre ľudovej kultúry, ale aj z hľadiska ďalšieho rozvoja národopisnej vedy.
Orientovanie pozornosti na tieto problémy je pochopiteľné. Veď zhruba od druhej svetovej vojny prežívame obdobie, v ktorom je proces zmien ľudovej kultúry osobitne radikálny a veľmi intenzívny. Možno ho pozorovať a dokumentovať na všetkých úsekoch a zložkách ľudovej kultúry, materiálnej i duchovnej.
Každý kút našej vlasti, a teda aj okres Rimavská Sobota má svoje prírodné a kultúrne zvláštnosti, ktoré by sme ako jeho obyvatelia mali poznať a byť na ne hrdí.Tu žil od vekov skromný,pracovitý a inak nadaný ľud. Aj keď Gemer-Malohont, ako sa tomuto kraju kedysi hovorilo, bol vždy významnou kultúrnou oblasťou a dal národu i bývalému Uhorsku významné osobnosti, poznávanie a popularizácia tohto kraja nie je práve silnou stránkou.
Gemer a Malohont, pôvodne samostatné územia,boli v roku 1803 zlúčené do Gemersko-malohontskej stolice. V minulosti známe vysoko rozvinutým železiarstvom, neskôr ťažbou a spracovaním magnezitu. Pri Dobšinej bola v roku 1680 postavená prvá vysoká pec v Uhorsku. Zatiaľ čo v severnej časti regiónu prevažuje slovenské obyvateľstvo, v minulosti so značným podielom Nemcov, v južnej časti dominujú Maďari s početným zastúpením obyvateľov rómskej národnosti. Gemer a Malohont zohral významnú úlohu v slovenskom národnom živote, nakoľko tu pôsobili mnohí národní buditelia, spisovatelia a kultúrni pracovníci, najmä ako evanjelický kňazi. V náboženskej štruktúre sú zastúpení rímski katolíci, evanjelici a.v., reformovaní kresťania a na východnom Horehroní aj grécki katolíci. Nespočetné množstvom zámkov, protitureckých pevností a miest bohatých na kultúrno-historické pamiatky dokresľuje neopakovateľnú panorámu regiónu.

Mapka Malohontu

- 1 -
1.1 Význam vlastivedného bádania a stručný prehľad jeho vývinu

Každý štát sa vo svojom vnútri člení na menšie územné celky-regióny. Sú to oblasti, ktoré sa odlišujú zvykmi, dialektom, kultúrno-historickým vývojom, etnickým či národnostným zložením a pod.

Ako príslušníci toho-ktorého regiónu by sme mali byť aspoň orientačne oboznámení s jeho históriou, kultúrou a historickým významom. Bohužiaľ sa tejto skutočnosti venuje ešte stále malá pozornosť. Na väčšine škôl sa zanedbáva regionálna výchova.Napr. v rámci dejepisu sa vôbec nevyučujú dejiny a história regiónu. Je to dosť zložitá problematika, pretože výskum a národopis regiónov nie sú dotované štátom, ale okresom. Pri hodnotení významu tohoto výskumu treba vychádzať totiž z presvedčenia, že bez obetavosti početných nadšencov, miestnych kultúrnych,školských a osvetových pracovníkov na dedinách a v mestečkách, nemôže národopisná veda ani v súčasnosti plniť všetky svoje zodpovedné úlohy, najmä spracovať dejiny a vývin ľudovej kultúry na Slovensku a jeho regiónoch.
Konkrétne v našom regióne – v Malohonte – sa výskumom takéhoto druhu zaoberá
Gemersko-Malohontská vlastivedná spoločnosť, ktorá bola založená v roku 1966, je dobrovoľná, nezávislá, nadideologická, nadstranícka a nadnáboženská regionálna vlastivedná spoločnosť s ťažiskovým zameraním a pôsobnosťou na území historického Gemera a Malohontu. V duchu svojich zásad a v záujme svojich cieľov spolupracuje so štátnymi, samosprávnymi, vedeckými, kultúrnymi, školskými, spoločenskými, cirkevnými a inými orgánmi a inštitúciami, ako aj jednotlivcami v oblasti Gemera-Malohontu a Slovenskej republiky. V priebehu svojej existencie si vytýčila tri hlavné ciele:

1. Venovať pozornosť kultúrno-historickému a literárnemu dedičstvu a odkazu regiónu Gemer-Malohont. Podporovať, zintenzívniť a skvalitniť výskum literárnych dejín regiónu. Vypracovať dlhodobý program s jeho prioritami. 2. Vytvárať materiálovú základňu postupnej záchrany chátrajúcich a jestvujúcich objektov významných regionálnych osobností kultúry a literatúry zvlášť, ktoré cieľovo sprístupňovať v najširšom kontexte. Dlhodobý charakter konečného cieľa združenia spočíva vo vytvorení Gemersko-Malohontského literárneho chodníka. 3. Prvotným krokom združenia je záchrana komplexu areálu neobývanej a chátrajúcej evanjelickej a.v. fary v Drienčanoch - najdlhšieho pôsobiska a posledného skonu kňaza, folkloristu, rozprávkára a spisovateľa Pavla Dobšinského, v ktorej zriadiť expozíciu dejín slovenskej ľudovej rozprávky. Začiatok vlastivedného bádania, do ktorého spáda aj bádanie regionálne, sa začalo v polovici 18.stor. a trvalo do šesťdesiatych rokov 19.stor. Spočiatku išlo len o zbieranie materiálu vzťahujúceho sa na spôsob života a kultúru ľudi. Postupne sa začal formulovať jednotný zberateľský program a prvý takto formulovaný začala realizovať Matica slovenská.

Ďalšia vlastivedná činnosť bola úzko spojená s jej účinkovaním, napr. vďaka publikovaniu rôznych národopisných prác. Matica slovenská sa postupne stala vrcholnou národopisnou inštitúciou na Slovensku. Postupne sa presadzovala snaha profesionalizovať nielen výskumnú, ale aj zberateľskú činnosť, čo vyplývalo z rastúcich nárokov a záujmu o vlastivedu a dejiny i kultúru regiónov Slovenska. Najaktívnejšími zberateľmi ústnej ľudovej slovesnosti v druhej polovici 19.stor. boli Pavol Dobšinský,
- 4 -
jeho verný priateľ a spolupracovník August Horislav Škultéty, Michal Chrástek, Andrej Halaša a mnohí ďalši. Činnosť týchto osobností prispela k vzrastu vedeckej úrovne národopisného bádania z hľadiska tematického i regionálneho. Okrem nich mal veľký význam aj príchod prvých odborne pripravených slovenských národopiscov, odchovancov katedry národopisu, ktorí začínajú spolupracovať s oblastnými a okresnými vlastivednými múzeami a vydavajú sa prvé regionálne vlastivedné zborníky.
Záver
Zmysel a význam regionálneho výskumu nie je však iba vedecký. Keďže práve regionálne monografie sú jednou z najdemokratickejšich foriem vedeckej práce v národopise, možno nielen pomocou široko zallženej zberateľskej práce, do ktorej prizeme aj dobrovoľných pracovníkov, ale aj spracovaním takto získaného materiálu veľmi účinne vstupovať do povedomia širokej verejnosti najmä v regióne, ktorého sa monografia dotýka.V tejto podobe třeba splácať ľudu to, čo on jako tvorca i nositeľ kultúry a súčasne aj jako objekt národopisného bádania do vedy prináša a vkladá.

2.0 Konkrétne osobnosti pôsobiace v Malohonte
Ako bolo povedané, Malohont resp. Gemersko-Malohontská stolica, boli priemyselne vyspelou oblasťou, k čomu prispela aj klíma a teplejšie podnebie, ktoré je výhodnejšie vzhľadom k iným regiónom Slovenska. Obchod sa rýchlo rozvijal a oblasť sa začala nazývať „obilnica Slovenska“ kvoli úrodným pôdam. Tam kde sú vhodné ekonomické a hospodárske podmienky sa spravidla rozvíja aj kultúra. Bývalá gemersko-malohontská župa je dnes posiata mestečkami a dedinkami, v ktorých sa narodili či pôsobili významné osobnosti.Mnohé z nich sú na prvý pohľad nenápadné, no predsa boli rodiskami osobností, ktorých mená sa vyslovujú dodnes.

2.1 Matej Hrebenda (1796 – 1880)
Narodil sa 10.marca 1796 v Rimavskej Píle při Tisovci. Hrebenda bol ľudový básnik, národný buditeľ a kolportér českej a slovenskej knihyPredstavuje menej známu, ale v galérii slovenských národných dejateľov nevšednú osobnnosť.

Známym sa stal jako neúnavný rozširovateľ kníh, ľudový veršovník, zberateľ slov.ľudových piesní, slepec so širokým duševným rozhľadom a nie bez talentu. V spoločenskom postavení nedosiahol nijaké honosné tituly. Bol mendíkom, potom obecným hlásnikom a nakoniec podomovým predevačom kníhTieto činnosti mu vynášali skromný príjem, z ktorého dal väčeiu čiastku na slov. Kultúrne ustanovizne a verejnoprospešné ciele. Jeho zrak sa začal zhoršovať už od útleho detstva. V deviatom roku života už mohol písať a čítať len při dennom svetle. V pätnástom roku už ani vo dne. V Hačave sa neskôr usadil a žil v dome č.22, ktorého maketa je uložená v Gemerskom múzeu v Rimavskej Sobote. Hrebenda začal tvoriť prvé veršíky už v trinástom roku života a neskôr nadobudli prostonárodný a náboženský charakter. Skladal aj verše a vinše k narodeninám

- 5 -

národovcov, kupcov, významných mešťanov a kňazov. Bol hlboko veriacim človekom. V túžbe za sebavzdelávaním musel zdolať dve vážne prekážky. Prvá vyplývala z jeho zrakového neduhu a druhá zu zlých sociálnych podmienok a úplného nedostatku peňazí. Našiel povolanie primerané svojim fyzickým aj duševným schopnostiam – začal rozširovať nové a ochraňovat staré,vzácne knihy. V tomto poslaní získal obdivuhodné úspechy. Při hľadaní starých českých i slovenských kníh neraz prešiel i cele Slovensko. z dnešného stanoviska sa môže zdať, že činnosť Mateja Hrebendu nie je ničím takým, čo by si zasluhovalo osobitnú, mimoriadnu pozornosť. V rokoch 1825 – 1835 mala však takáto činnosť mimoriadne veľký význam. Veľa slovenských rodín v Gemeri, Malohonte, Turci i Novohrade vďačilo za svoje národné prebudenie práve tejto Hrebendovej práci. Prostredníctvom svojej práce a záujmu o folklórnu tvorbu sa zbližil aj s ďalšími národnými dejateľmi, najmä s Augustom Horislavom Škultétym a spisovateľom Pavlom Dobšinským, Ľudovítom Kubánim a Štefanom Markom Daxnerom. Vážili si ho pre jeho šľachetné srdce, správne pochopený život a nadovšetko úprimnú bezhraničnú lásku k slovenskému národu.

2.2 Pavol Dobšinský ( 1828 – 1885)

Malá obec Drienčany v okrese Rimavská Sobota leží na riečke Blh v najjužnejšom výbežku Drienčanského krasu, v ktorom je vybudovaný náučný chodník. Pod múrmi evanjelického kostola je postavený pamätník "Zlatá podkova, Zlaté pero, Zlatý vlas" ako symboly slovenských ľudových rozprávok, venovaný pamiatke Pavla Dobšinského, ktorý v Drienčanoch pôsobil ako evanjelický farár posledných 24 rokov svojho života v rokoch 1861 až 1885.

Pamätník je z tvrdého kameňa, ktorý nás ubezpečuje, že klenoty nášho ľudu a duch Dobšinského zostanú majákmi umenia, krásy a ľudskosti nielen pre nás, ale aj pre budúce pokolenia. Tento pamätník, odhalený v r. 1971 (autori ak. soch. M. Ksander a Ing. arch. J. Chrobák) je námetovo viazaný na jeho najznámejšiu časť činnosti - zbieranie a literárne spracovanie Slovenských ľudových rozprávok a povestí. Dobšinský odpočíva svoj večný sen na cintoríne pri kostole, neďaleko fary, v ktorej žil a tvoril
Pod pseudonymom Miloš, Slavoj Drienčanský, Železnický pôsobil v Drienčanoch od roku 1861. Narodil sa ale v roku 1828 v Slavošovciach. Známy je ako zberateľ povestí, zvykov, povier a porekadiel. Jeho literárna a zberateľska činnosť poskytuje bohaté zdroje pre štúdium slovenského folklóru. Napísal Slovenské povesti (1958), Uvahy o slovenských povestiach, Prostonárodnie slovenské povesti, Prostonárodnie obyčaje,povery a hry slovenské, Zbierku slovenských slove. Z básnikých pokusov třeba spomenúť Život slovenský (1864) a Zlatý pluh. Prekladal Shakespeara, Miczkiewicza, Byrona, Lamartina, Ossiana. Dobšinský redigoval beletristický časopis Sokol. Zomrel 22.10.1885 v Drienčanoch.
V Drienčanoch pôsobili aj ďalšie známe osobnosti, na ktoré je región Gemera-Malohontu naozaj veľmi bohatý. V cintoríne pri kostole je pochovaný Jonatan Dobroslav Čipka-Hradovský, štúrovský básnik a Dobšinského predchodca na fare, pôsobil tu botanik Václav Vraný, býval tu spisovateľ Ľudovít Kubáni a detstvo prežil Ján Čajak.

- 6 -

2.3 Ján Botto (1829 – 1881)

Rodiskom tohoto popredného štúrovského básnika je malá obec spadajúca pod Malohont – Vyšný Skálnik. Rod Bottovcov bol po meči taliansky, ako zistil menovec a príbuzný Jána Bottu, básnik Ján Botto mladši – Ivan Krasko z Lukovíšť, ktorý zaznamenal genealógiu rodu Botto až do istého Rubaldusa z r.1153. Jankov otec Juraj sa presťahoval z Lukovíšť do Vyšného Skálnika. Tu vyrastal Janko v roľníckej rodine. Denne výdaval vlnky Rimavy a hrával sa na stráňach maginhradu, o ktorom si ľud bájil povesti, načúuval spevu ľudových pesničiek a čarovnej sile miestnych poviedok. Ako 14-ročný odišiel do Levoče, kde sa dostal do kruhu národne uvedomelých a literárne ambicióznych kamarátov a postupom času zdokonalil v latinčine, nemčine i maďarčine. Svojim sedliackym pôvodom bol najbližší ľudovej folklórnej tradícii, ústnej slovesnosti. Před ním študoval v Levoči už Ondrej Botto z Lukovíšť, ktorý sa tu na istý čas usadil a pôsobil pod pseudonymom Maginhradský. Za nimi prišiel aj Bottov najbližší krajan Janko Francisci Rimavský, rodák z Hnúšte.

Botto bol očarovaný krásou Gemera a Malého Hontu a v niektorých svojich básniach nadväzuje na svoje malohontské korene (Báj Maginhradu). Jako povedomý Slovák a Slovan víta 4.augusta 1863 Maticu slovenskú, do ktorej verbuje aj Gemercov a príslušníkov Učenej spoločnosti malohontskej. Zrastenosť Jána Bottu so sedliackym životom poddanského slovenského ľudu v baníckom malohontskom-gemerskom kraji je zrejmá už v prvých jeho básňach a ponáškach. Ján Bott bol vlastne jediný zo štúrovských klasikov, ktorý vyrástol z dedinského ľudu, a tak mal so slovenskou prírodou a jeho regiónom užší styk a porozumenie. Doma sa inšpiroval dolinou Rimavskou a Maginhradom a srdce ho vždy tiahlo na rodné brehy Rimavy, čo možno badať najmä v jeho korešpondencii s Dobšinským. Z jeho tvorby sú už notoricky známe romantické diela Žltá ľalia, Lucijný stolček, Povesť Maginhradu, Báj Maginhradu(s regionálnou tematikou), Margita a Besná, no najmä Smrť Jánošíkova, ktorá zostáva trvalou hodnotou slovenskej literatúry. Keby Botto nebol iné napísal, len Smrť Jánošíkovu, ktorá vyšla jako romanca r.1862 v Lipe s mottom Janka Kráľa, bol by mal trvalé miesto jako slovenské klasik a jedinečný básnik. Jeho miesto je nepochybné. Stoji jako zlté ohnivko v reťazi slovenských klasikov 19.stor.,ktori začali písať ešte před revolúciou. Očaril ponáškami, baladami, piesňami, bájami, povesťamia najmä melodickou, sociálnonacionálnou revolučnou a ľudovou Smrťou Jánošíkovou.
Už len kvoli jeho osobe by mali byť ľudia žijúci v Malohonte aspoň z časti hrdí na svoj región. Lásku k rodnému kraju ospieval v básňach Na Dolinu rimavskú, Ráno nad Dolinou rimavskou, Práčka na Rimave, Rimavín.

Hoj, vŕšky moje,pestúnky Doliny!
Jak by ste boli tie švárne dievčiny
V ihre na kráľku v dvoch radoch zakliate:
Tak mi ju večne v stred seba chováte!
A ponad vami ten Sinec polnočný
So svojím menším bratom Maginhradom-
Jak dva v povestiach víťazi báječní
Stoja na stráži nad svojím pokladom.

…

- 7 -
Vidím Ťa, vidím:nádhernes´odiata
Do lúk atlasu, purpuru i zlata;
Vo vienku Tvojom, čo ti čielko vije,
Dedinôk bielych skvejú sa ľalie.
A tá Rimava, strieborná Rimava
Stužkou kol pásu Tvojho sa pretkáva.
(Úryvky z básne Na Dolinu rimavskú)

2.4 Ľudovít Kubáni (1830 – 1869)

Kubáni sa narodil v Horných Zahoranoch 16.10.1830. Bol štúrovský básnik a spisovateľ nevšedných kvalít;ostáva v dejinách národnej kultúrnej histórie vzácnym reprezentantom nielen gemersko-malohontského kultúrneho života, ale celonárodnou literárnou osobnosťou.

Preto sa jeho všestranná, talentovaná, tvorivá a iniciatívna osobnosť stala predmetom širokého analytického prieskumu slovenských literárnych jazykovedcov.
Ľudovít Kubáni je vhodnou literárnou postavou, na ktorej možno dokumentovať triedne boje na rozhraní romantizmu a realizmu, ukázať koncepciu spolužitia Slovákov a Maďarov v duchu vzájomného porozumenia.Možno konštatovať, že svojou tvorbou výrazne zasiahol do vývinu slovenskej literatúry. Jeho literárny profil sa formoval v sociálno-ekonomickej a kultúrno-politickej situácii a atmosfére Gemera-Malohontu, kde žil a tvoril po návrate zo štúdii v Levoči.
Kubáni bol zložitá osobnosť a ťažko nájsť jediný kľúč k jeho osobnosti, aj keby sme ho hľadali priam na gemersko-malohontských vŕškoch a pažitiach – zemepisne ho inde nemožno hľadať, Geme-Malohont to bol autorov jediny slaný domov a súčasne aj celý veľký svet. V Kubánim dokazateľne presahuje autoštylizácia do skutočnosti, vydelenie sa z množstva (podobne ako Krasko, ktorý sa narodil par kilometrov od Horných Zahorian – v Lukovištiach), osamelosť, siroba je priamym dôsledkom slovenskej chudoby, slovenskej sociálnej, ekonomickej a kultúrnej biedy. A to ešte mal štastie – studienka, ktorú hľadal, studienka národného života, aspoň jedna z najdôležitejších bola v jeho časoch prave v Gemer-Malohonte. Dobrí známi Kubániho boli vtedajší veľkomožní páni Daxner a Francisci; gemer-malohontskí a iní rodoľubovia horlivo pripravovali, a potom aj otvorili revúcke gymnázium.Dobšinský bol jeho najlepším priateľom, pribuzný a pobratim, ba aj jeho majetný svokor, bývalý notár klenovský a vyšší úradník rimavskobrezovský Malatinský bol uvedomelý Slovák. Mohol sa teda Kubáni narodiť aj do oveľa horších podmienok ako práve gemersko-malohontských pätdesiatych a šesťdesiatych rokov minulého storočia.Tu sa sústreďuje aká-taká činnosť, zodpovedajúca pohybu čias na európskom západe, totiž prvej priemyselnej revolúcii. V Gemeri-Malohonte sa umiestnila takmer polovica železiarskej výroby v Uhorsku.
Kubáni strávil najšťastnejších päť rokov svojho nedokončeného života medzi maďarskými roľníkmi v Bátke a po celý svoj dospelý život sa denno-denne stýkal s úradníckym svetom, poznal maďarský život nie len z vonku, ale aj jeho vnútornú pozornosť a hlbokú,nevoľnícku biedu roľníkov. Pôsobil ako úradník na viacerých miestach ( Rimavské Brezovo,Jelšava, Rimavská Sobota, Bátka, Rožňava, Rimavská Baňa). Zomrel tragicky roku 1869 v Rimavskom Brezove.Začal veršovať ako študent. Už roku 1853 ako koncipistavydával ručne písaný

- 8 -
časopis Hodiny zábavy, ktorým chcel slovenskú inteligenciu zainteresovať do literárnej práce. Z jeho básnickej tvorby : Slzy osudu, Čierny oblak, Cmiter, Radzivillovna kráľovna poľská.

Z prozaických prác : Mendík, Suplikant, Emigranti, Hlad a láska, nedokončený román Valgata, prvá slovenská kriminalistická novela Pseudo-Zamojski.
Z Rimavskej Bane sa uchýlil do Rimavského Brezova, keď ho po maďarsko-rakúskom vyrovnaní roku 1867 prepustili zo štátnych služieb. Tu žil v biede so ženou a piatimi deťmi a nakoniec tu našiel aj svoju tragickú smrť.

2.5 Jozef Škultéty (1853 – 1948)

Dňa 25.novembra 1853 sa v rodine coburgovského horára narodil PhDr. H. c. Jozef Škultéty, historik, dlhoročný redaktor Slovenských pohľadov, publicista, literárny historik, filológ, univerzitný profesor, národný pracovník, doživotný správca Matice slovenskej, obranca slovenského jazyka a literatúry, editor, ale i korektor, kultúrny politik. Meno Škultéty je z latinského scultetus (druhý pád scultati), čo značilo richtár, starosta, šoltýs či šoltés, teda privilegovaný pomerne slobodný člověk, ktorý mal aj súdnu právomoc a nebol poddaný zemepánovi.
Jeho rodiskom je malá malohontská dedinka Potok, ktorá v tom čase mala okolo 50 domov s menej než 200 obyvateľmi. Štvrtú ľudovú a prvé štyri triedy gymnázia vychodil už v Rimavskej Sobote. Ako gymnazista bol Škultéty v zajatí maďarónskej výchovy. Po slovensky nevedel ani čítať , ba k slovenským chlapcom prejavoval nevôľu, ktorú im údajne dával aj pocítiť. Zlom v jeho živote nastal r.1867.Rok predtým sa jeho rodičia presťahovali zo Sútora do Kamenian, ktoré boli už ďalej od maďarského rimavskosobotského gymnázia, a preto rozhodli, poslať svojho syna na revúcke gymnázium, ktorého riaditeľom bol slovenskému národu oddaný August Horislav Škultéty. Menovec Jozefa Škultétyho a zároveň jeho riaditeľ, rodák z Novohradskej, zaviazal svoje životné účinkovanie S Malým Hontom a Gemerom.
Jozef Škultéty sa stal r.1871 dopisovateľom Národných novín a začína svoju literárnu činnosť. Neskôr sa stal ich redaktorom a v tejto funkcii vytrval 40 rokov. Potom sa presťahoval do Martina, ktorý sa stal jeho novým, trvalým domovom a strávil tu takmer 70 rokov života. Odtiaľto bojoval perom i skutkom za práva slovenského národa. Nemalú úlohu zohral aj při organizovaní a budovaní Slovenského národného múzea (1863). Škultéty bol editorom Hviezdoslavovho diela, napísal neprehľadný rad článkov z literárnej histórie a kritiky, jazykovedy a dejepisu v Slovenksých pohľadoch. Napísal štúdie: Slovenské memorandum 1861, o Matici slovenskej, Stodvadsaťpät rokov zo slovenského života, Nehaňte ľud môj.

Umrel 19.1.1948 v Martine, kde je pochovaný a predstavuje celonárodne významnú osobnosť, ktorá pochádza z nášho regiónu a dopĺňa tak súbor významných dejateľov narodených v našom okolí.

2.6 Ďalšie významné literárne postavy regiónu

Z ďalších významných osobností pochádzajúcich z Gemer-Malohontu spomenieme okrajovo spisovateľov :
Samo Vozár – pôvodom z Hrachova, kde aj umrel.

- 9 -

Ján Vratislav Francisci ( pseudonym Janko Rimavský, Slavoľub, Vratislav Rimavský)-jedna z najvýznamnejších osobností revolučných a porevolučných rokov minulého storočia.

Samuel Kollár – rodák z Pondelka, slovenský regionálny historik popredný člen malohontských literárnych společností.

V Nižnom Skálniku bolo sídlo malohontských literárnych spoločností:
- Čitateľská spoločnosť malohontská (1791-1831)
- Učená spoločnosť Malohontská (Erudita societas Kishontensis,1808-1842)
Cieľom týchto spoločností bolo vybudovať vlastnú bibliotéku, šíriť osvetu medzi ľudom, pestovať vedu všetkých odborov, vydávať knihy pre ľud a školy. Spoločnosť vydala 25 zväzkov letopisov Solennia Bibliothecae Kis-Hontanae s príspevkami miestnych autorov ako boli Peter Pavol Šramka ( Klenovec), Michal Steigel ( z Drienčan), Samuel Kollár (z Hrnčiarskej Vsi, pôsobil aj v Ožďanoch a Čerenčanoch), Ján Krman ( z Kraskova), Peter Kubíni z Hnúšte, Juraj Gál z Hrachova, Gašpar Šulek a Ján Fízel z Tisovca, Ladislav Bartolomeides, Pavol Valaský, Juraj Paulíni, Ján Sepeši a mnohí iní. August Horislav Škultéty – riaditeľ revúckeho gymnázia, ktorý pochádzal z Tisovca.Okrem neho sa v Tisovci narodili alebo pôsobili ďalšie významné osobnosti: Dr.Samo Daxner, ktorý bol po smrti Štefana Marka Daxnera spolu s Júliusom Bottom ideový vodca v Gemersko-Malohontskej župe a neskôr jej prvý slovenský župan. Orkem neho ešte Michal Šteinhíbel, Václav Vranný, Ľudovít Clementis, Ján Štefánik ( propagátor zásad diferencovanej školy, tajomník Matice Slovenskej), Ján Uran ( redaktor časopisu Gemer-Malohont), Jonatan Dobroslav Čipka, Gustáv Lojko(šúrovský básnik, etnograf a profesor na revúckom gymnáziu), Vladimír Clementis( priekopník socialistickej literatúry, štátnik, vedúci redaktor DAV;1968 menovaný za zásluhy v komunistickom hnutí za Hrdinu Československej socialistickej republiky), Milan Kraus, Cyril Kraus(literárny historik). V Tisovci študovali Janko Matuška, Vladimír Mináč, Ján Brocko a i.

Vladimír Mináč – nar. 10.8.1922 v Klenovci. Je popredný súčasný spisovateľ a vo svojej tvorbe čerpá z partizánskych bojov v Slov.národnom povstaní, ktorého sa osobne zúčastnil v klenovských horách. Ďalšim Klenovčanom bol Ladislav Bartolomeides (1754-1825), člen Učenej spoločnosti malohontskej, významný slovenský geograj a regionálny historik.

Ivan Krasko – rodiskom i posmrtným miestom zakladateľa slovenskej modernej poézie bola obec Lukovištia. Jeho vlastné meno bolo dr.Ing.Ján Botto. Prvé básne písal pod pseudonymom Janko Cigáň. Zaujímal sa o svoj pôvod a pôvod rodiny Bottovcov a snažil sa genealogicky preskúmať čo najhlbšie. - 10 -
3.0 Gemersko-malohontské nárečové pozadie
autorov

V jazykových prejavoch každého „nášho“ človeka při dôkladnejšom pozorovani pobadáme isté prvky, poukazujúce na jeho jazykovú (nárečovú) príslušnosť. Možno povedať, že člověk svoju východiskovú rečovú bázu nikdy bez stôp, bez zvyšku – teda celkom – nezastrie a nezaprie, hoc by ju priam úzkostlivo premáhal, skrýval a zakrýval. Platí to vari v znásobenej miere o spisovateľoch.

Gemersko-malohontské prifarbenie nadobúda reč mnohých autorov z tohoto regiónu prostredníctvom krajového slovníka. Najbadateľnejšie je to u prozaikov.Krajová lexika je bohatšie zastúpená v reči postáv ( v dialogickej reči) než v autorovej reči.
Konkrétne príklady nárečových prvkov možno badať najzreteľnejšie u Kubániho, ktorého próza bola úzko spojená s naším regiónom. Používal dialektické podstatné mená: cedidlo, havránka (olovrant;aj u Timravy), kelčík (trovy, výdavok), kanta ( druh vedra), kavetľa (ochranná ohradená nálevňa v starých hostincoch) a mnohé iné.Výrazný gemerský príznak majú napr. slovesá stukať (vzdychať, stenať), trímať ( držať), znať – neznať (vedieť – nevedieť);častice zo slovesa znať: bohzná, ktozná a častica zo slovesného spojenia bisťu.
Pre Gemer a priľahlú časť Novohradu a Malohontu sú nápadné charakteristické „skrátené“ zámená a predložkové zámenné zrasteniny typu dač, zač, nač;ale i podst. mená, napr. obodz ( obodza), kukuric, palic, ulic – a napokon neosobný slovesný tvar môž, pužívaný vo význame príslovky možno.
„Gemerizmy“ a nárečové prvky poukazujú v dielach na regionálny pôvod autorov, ktorí ich chtiac-nechtiac používajú. Prenikajú ako do prozaickej, tak aj do básnickej reči.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Malohont a Gemer