1. Úvod

Osteoporóza patrí k najčastejším ochoreniam populácie. Táto choroba predstavuje nielen závažné ochorenie pre človeka, ale aj celospoločenský problém. Pacient postihnutý osteoporózou je dlhodobo práceneschopný a často býva odkázaný na pomoc druhých osôb. Nezriedka mu hrozia trvalé následky – najmä zníženie pohyblivosti a bolesti pohybového aparátu. Sociálnym následkom ochorenia je potom čiastočná alebo trvalá invalidita. Ak úbytok kostnej hmoty dosiahne určitú rizikovú hranicu, dochádza k osteoporotickým zlomeninám. Osteoporóza – ľudovo nazývaná odvápnenie kostí – je úbytok kostného tkaniva, ktorý mení mikroštruktúru kostí. Preriedená kosť sa stane menej odolnou voči mechanickému vplyvu – tlaku, ťahu, šmyku a krúteniu. Klesá jej pevnosť a pružnosť, v dôsledku čoho sa zvyšuje riziko zlomenín. Ťažkosti, ktoré privedú človeka postihnutého osteoporózou k lekárovi, majú všeobecný charakter. Sú to bolesti chrbta a dhých kostí, svalová slabosť, zlomenina neúmerná sile úrazu. Pacient však môže prísť aj s takzvanou samovoľnou zlomeninou, pri ktorej sa žiaden úrazový mechanizmus nepodarí objaviť. Takéto zlomeniny sa vyskytujú najviac v oblasti stavcov chrbtice, stehennej kosti a kostiach predlaktia. Samovoľné zlomeniny stavcov môžu byť bezbolestné, častejšie sú však sprevádzané výraznými bolesťami chrbta, ktoré si vyžadujú silné lieky utišujúce bolesť. Chrbát sa zaobľuje, pacient sa nedokáže vzpriamiť, znižuje sa jeho telesná výška. Nebezpečné sú predovšetkým zlomeniny stehennej kosti, pretože ich následkom býva podstatné obmedzenie pohyblivosti, a tým aj sebestačnosti postihnutého. Liečba osteoporotických zlomenín musí byť komlexná a vykonávajú ju viacerí špecialisti – traumatológ, ortopéd, osteológ a rehabilitačný lekár.

2. Vznik osteoporózy

Tkanivo kostí podlieha ustavičnej prestavbe, ktorú majú na starosti dve skupiny buniek. Prvú takúto skupinu predstavujú bunky, ktoré odbúravajú staré kostné tkanivo a odborne sa nazývajú osteoklasty. Druhú skupinu tvoria osteoblasty, ktoré vytvárajú nové kostné tkanivo. Základnou stavebnou hmotou kostí je vápnik. Činnosť oboch skupín buniek je u zdravého človeka približne do 35. roku veku života v rovnováhe. To znamená, že rovnaké množstvo odbúranej starej kosti sa doplní novovytvorenou zdravou kosťou. Vo vyššom veku však začne prevažovať odbúravanie kostí nad novotvorbou a kosť sa stáva redšou. U žien klesne hustota kostného tkaniva za desať rokov priemerne o 10 %, u mužov o 3 %.