Evolúcia

V stredoveku ľudia verili na draky inak by neboli takmer v každej druhej rozprávke. Ako našich predkov vymysleli práve drakov? Možnože našli kostry jašterov, ktoré boli tak veľké, že nepatrili žiadnemu známemu živočíchovi. Dnes vieme, že to mohli byť kostry dinosaurov.
Alebo grécka legenda o Kyklopovi má pravdepodobne základ v náleze obrovskej lebky s jediným oválnym otvorom v strede čela. Vysvetlenie záhady tejto "jednookej lebky" je jednoduché, pravdepodobne to bola lebka slona, ktorej jediný čelný otvor je otvorom nosnej dutiny.
Stredovekí ľudia si však určite nevedeli predstaviť minulosť planéty pred miliónmi rokov. A aj skamenelé kosti mohli v ich predstavách pochádzať zo zvieraťa, ktoré zomrelo len pred nedávnom. Tak asi vznikli legendy o lechnesskej príšere či o drakoch, chŕliacich oheň. Myšlienka evolúcie, čiže dlhodobého a postupného vývoja druhov bola v tom čase niečím nepredstaviteľným ...
V druhej polovici 18. storočia nastal obrat. Objavili sa vedci ako Jean-Baptiste Lamarck, A. R. Wallace ale hlavne Charles Darwin. Lamarck a Darwin si všimli, že jednotlivé generácie organizmov sa postupne prispôsobujú prostrediu. Lamarck si myslel, že sa toto prispôsobovanie deje počas života jedinca a tieto vlastnosti sa potom prenášajú na potomstvo. Darwin naopak usúdil, že v priebehu svojho života sa jeden organizmus prostrediu veľmi neprispôsobí, ale keďže sú v každej populácií jedinci rôzne vybavení (sú rôzne veľkí či silní), tak väčšiu šancu splodiť potomka majú tí, ktorých vlastnosti danému prostrediu lepšie vyhovujú. Pokiaľ na kamenitej pôde žijú zelené a šedé jašteričky, budú mať viac detí šedé, lebo zelených si skôr všimnú dravci a nedajú im šancu priviesť potomka na svet. Zvonka to vypadá, ako by sa u jašteričiek z generácie na generáciu posilňoval ich šedivý gén. V skutočnosti však len šedé jašteričky majú viac šedých potomkov a zelené jašteričky sa postupne vytrácajú, lebo sa nedokázali dobre adaptovať meniacemu sa životnému prostrediu. Keď bol Charles Darwin v 30. rokoch 19. storočia na výlete na súostroví Galapágy a sledoval tu žijúce vtáky a leguány, zistil, že sa podobajú jašterom a vtákom z Južnej Ameriky sú však trochu odlišnejších tvarov. A tak formuloval svoju evolučnú teóriu. Odvodil, že príbuzní, ale napriek tomu odlišní tvorovia, môžu byť rôznymi vývojovými vetvami vychádzajúcimi z rovnakého živočícha, ktoré sa len prispôsobili rôznym životným podmienkam.

Tento záver aj Darwina natoľko prekvapil, že svoju teóriu publikoval až o štvrťstoročie neskôr v roku 1859.
Lenže tento neustály vývoj platí rovnako aj pre človeka. Až do Darwina si ľudia nemysleli, že príroda podlieha neustálemu posunu vpred. Dodnes je pre mnohých ľudí ťažko pochopiteľná predstava, že dnešný človek nie je akousi konečnou stanicou svojho vývoja. Ba, že ľudský druh vôbec nemusí byť konečným štádiom vývoja života na Zemi!
Možnože najväčšie prekvapenie priniesli dôsledky evolučnej teórie tým, ktorí videli v prírode akéhosi dokonalého tvorca či božského inžiniera. Naopak vývoj živočíšnych druhov skôr pripomína slepý boj o život bez akéhokoľvek plánu. Adaptácia a prispôsobivosť je akousi známkou inteligencie. V tomto zmysle sa príroda ukázala inteligentnejšia, ako nejaký vymyslený stvoriteľ, ktorý produkoval ideálne živé formy.
Už v 17. storočí sa nachádzali rôzne skamenelé kosti dinosaurov až v roku 1822 určil britský zberateľ Gideon Mantell, že sa jedná o pozostatky obrovských plazov, nazval ich ale leguánozubce. Až neskôr sa vďaka senzácií, ktorú medzi ľuďmi vyvolali, začali nazývať dinosaury (čo v preklade znamená "príšerné jaštery"). Pôvodne sa myslelo, že dinosaury boli ťažkopádne a samotárske. Dnes vieme, že to nebolo tak. Existujú dokonca názory, že dinosaury boli teplokrvné živočíchy. Ba existujú aj úvahy, že sa z nich mohli vyvinúť inteligentné bytosti, keby im to neprekazil pád jedného meteoritu. Americký paleontológ Dale Russel dokonca tvrdí, že by takýto inteligentný dinosaurus mohol zaujímať dnešné miesto človeka. Bol by vraj najskôr tvorom bez ochlpenia so zelenkavou pokožkou, veľkou lebkou s očami s mačacími zorničkami. Na ruke by mal tri prsty a teda by pravdepodobne počítal v šestkovej sústave. . .
Jeden z dnešných najvýznamnejších vedcov, ktorí sa zaoberajú evolúciou, Richard Dawkins predložil nedávno myšlienku, že skutočný prírodný výber a skutočná evolúcia prebieha len na úrovní génov a samotné organizmy sú len ich dočasnými nositeľmi a prostriedkami k ich zachovaniu a prenosu. Keby sme si pod týmto uhlom položili otázku, či bolo skôr vajce, alebo sliepka, tak by sme zistili, že sliepka je iba nástrojom vajíčka na výrobu ďalších vajíčok.
Chovanie niektorých zvierat túto Dawkinsovú teóriu podporuje. Medzi zvieratami napríklad existuje altruizmus, ktorý je v rozpore s predpokladom, že každému jedincovi ide na prvom mieste hlavne o svoje vlastné výhody a prežitie. Niektorí jedinci v stáde krikom varujú ostatných pred dravcom i keď sami sa týmto signálom vystavujú vyššiemu riziku.

Z hľadiska génov toto chovanie nie je až také nepochopiteľné, pre stratégiu prežitia určitých génov môže byť výhodnejšie zachrániť celé stádo, ktoré má rovnaké gény ako obetovaný sa jedinec.
Niekedy sa viac vyplatí obojstranná spolupráca. Paleontológovia objavili, že mohutní neandertálci žili istú dobu paralelne s jemnejšie stavaným Homo sapiensom. Nielen to, oba druhy mali dokonca spoločných potomkov. Nieje to teda tak, že by jeden druh vyhubil druhý, možno došlo k obojstranne prospešnej výmene génov, ktorej výsledkom je dnešný človek.

Použitá literatúra:
Marek Jedlička: POKROK NASLEPO, časopis Quo, Ročník III., 1999, číslo 26, strany 112-115.