Slony sú najväčšími a najťažšími suchozemskými cicavcami dnešných čias. Žijú v čriedach s mimoriadne pevnými spoločenskými väzbami. Ich obrovské rozmery – mnohé sú vyššie ako 3 metre a dosahujú hmotnosť až 2400 – 7500 kilogramov a mnohoúčelový chobot (dosahuje dĺžku až 1,8 m) pripomínajú, že sa stali poslednými pozostalými chobotnatcov. Podľa fosílnych zvyškov objavených v Pakistane sa predchodca slona podobal na veľkého diviaka.

Biotop a ekológia
Areál rozšírenia slona afrického sa neprestajne zmenšuje a zdá sa, že jeho stavy sú stabilizované iba v šiestich krajinách: v Kamerune, Gabone, Namíbii, Botswane, Zimbabwe a Južnej Afrike. Z Mauretánie slony už vymizli, hoci ešte nedávno sem niekoľko zvierat z juhu prichádzalo tráviť obdobie dažďov. V Senegale sa v rokoch 1979 – 1989 počet slonov znížil zo 450 na 50. V Mali je 600, v Nigeri 800 a v Čade 3000 zvierat. Na Pobreží slonoviny žije 3300 slonov, takisto aj v Nigérii, v Kamerune 21000, v Stredoafrickej republike 19000 (v roku 1979 ich bolo 63000), v Gabone 76000 a v Zaire 85000 (v roku 1979 ich bolo 377000). Za desať rokov klesol počet v Keni zo 65000 na 19000, v Tanzánii z 316000 na 80000, v Zambii zo 150000 na 41000. V období 1979 – 1989 sa početnosť slonov zvyšovala iba na juhu Afriky: v Botswane z 20000 na 51000, v Namíbii z 2700 na 5000, v Zimbabwe z 30000 na 43000, v Južnej Afrike zo 7800 na 8200. Vedci sa zhodujú v názore, že ak početnosť populácie klesne pod 2000, hrozí jej zánik.
V Ázii začali stavy slonov klesať už dávno, súbežne s tým, ako človek pretváral tamojšiu prírodu. V súčasnosti sa počet voľne žijúcich slonov indických odhaduje na 30000 – 40000 jedincov rozptýlených do malých populácií v Nepále, Barme, južnej Číne, Laose, Thajsku, Malajzii, na Sumatre, severnom Borneu, v Assáme a na Srí Lanke.
Postupom času čoraz lepšie chápeme, akú úlohu zohrávajú slony v rozličných biotopoch. Svojou prítomnosťou udržiavajú rozmanitosť prostredia. Na savane (otvorené alebo polouzavreté prostredie) napríklad obmedzujú šírenie časti vegetácie, ktorá by inak rozbujnela a zmenila savanu na celkom uzavretú krajinu.

Podporujú rast trávy, ničia ohniská rozmnožovania muchy tse-tse a tým, že bránia hromadeniu napadaného dreva, zrejme pomáhajú aj pri prevencii proti požiarom.
Vymiznutie slonov z určitého teritória môže následne znamenať aj úbytok iných bylinožravcov: zarastanie rezervácie drevinami vyústi do vymiznutia viacerých druhov kopytníkov živiacich sa výlučne trávami – gaziel, byvolcov a iných.
Slony žijúce v pralese zohrávajú zase opačnú úlohu – roznášaním semien z plodov rozmanitých druhov rastlín prispievajú k obnove pralesov (uzavreté prostredie). V Tajskom pralese na Pobreží slonoviny vedci identifikovali v sloňom truse semená najmenej 37 druhov stromov, z ktorých iba 7 roznášajú aj vtáky či opice.

Loxodonta africana - slon africký
Vie byť veľmi pohyblivý a rýchly. Našľapuje na prsty a kráča inochodom. Dokáže bežať a ľahko zdoláva aj pomerne strmé svahy, aké sú napríklad v tanzánijskom kráteri Ngorongoro. Žije na savanách, aj lesnatých, v rovníkových pralesoch. Savany a savanové lesy zaberajú v tropických oblastiach našej planéty obrovské plochy. Prekrývajú ju vysoká tráva a nariedko roztrúsené nízke alebo stredne vysoké stromy a kry odolné voči požiarom hrubou kôrou. Najsuchšiu savanu, kde rastie krátka riedka tráva, zavlaží ročne 300-700 mm vodných zrážok, zalesnenú 800-1800 mm. Pod 300 mm vznikajú polopúšte, nad 1800 mm les. Tam, kde sú zrážky pravidelné, rastú akácie, ďatlové palmy, stromy duma, rôzne druhy tráv. Na savane sa striedajú krovinaté pláne riedko porastené stromami s nezalesnenými trávnatými lúkami. Korytá riek sú takmer po celý rok vyschnuté, len v období dažďov sa naplnia.
Majú veľmi ľahko stavanú - pneumatizovanú lebku a silnú hrubú (2 cm) kožu, skoro úplne lysú. Slúži na ochranu, no pred bodavým hmyzom a kliešťami ich neochráni. Neobsahuje nijaké potné ani mazové žľazy.
Kly sú predĺžené, nepretržite rastúce rezáky (dentes canini). Ich zakrivenie je individuálne premenlivé. Slúžia na prehrabávanie pôdy, lámanie konárov alebo boj s nepriateľmi. Len zriedka sú rovnako dlhé a podľa opotrebovania môžeme slony rozdeliť na ľavákov a pravákov. Predchodcovia slonov mali zvláštne tvarované kly na spodnej čeľusti. Vyhynuli spolu s inými druhmi menej prispôsobenými prostrediu.
Okrúhle chodidlo – všetkých 5 prstov je schovaných, takže z nich vidieť iba nechtovité kopýtka. Na predných nohách ich je zvyčajne 5, na zadných 3. Vankúšik z elastického tkaniva dodáva nohám okrúhly tvar.
Opotrebovanie stoličiek sa prejavuje prítomnosťou kosoštvorcových útvarov (prevaha drevnatej potravy).
Zrak nepatrí medzi najdokonalejšie zmysly slonov, oveľa lepšie majú vyvinutý sluch a čuch. So vztýčeným chobotom nasávajú vzduch, a keď zavetria nebezpečenstvo, trúbia na poplach.
Ušnice pomáhajú znášať nepríjemné horúčavy. Ich homotermické pôsobenie možno pozorovať na ich postavení a pohybe: oboje závisí od teploty a denného času. Ušnicami mávajú aj pri zastrašovaní nepriateľa a zachytávajú nimi zvuky. Rozprestreté ušnice môžu byť aj prejavom agresivity.

Vnímajú aj veľmi hlboké tóny, čo im umožňuje dorozumievať sa na veľké vzdialenosti – aj na niekoľko kilometrov. Škvrny a jazvy na ušniciach sú spoľahlivými znakmi na určovanie totožnosti jedincov.

Elephas maximus - slon indický
Majú oblejšiu postavu, menší vzrast, preliačené čelo s dvoma hrboľmi navrchu a menšie ušnice. Samice majú kly ukryté. Sú to takmer výlučne lesné zvieratá. Sociálne skupiny sú vďaka krotiteľom známe už dlho, u afrických slonov sa potvrdilo len nedávno. Ruja trvá 2 – 3 mesiace, často nastáva v období dažďov. Samce v tomto čase aktívne prehľadávajú prales a pátrajú po samiciach. Ovulačný cyklus samíc sa opakuje každých 22 dní, vlastná ruja trvá 22 mesiacov. Ťarchavosť trvá (podľa údajov získaných v zajatí) 615 – 668 dní, priemerne teda 644 dní. Hmotnosť novonarodeného sloníčaťa kolíše od 50 do 150 kg, priemerne dosahuje 107 kg. Rodia sa s riedkou srsťou – sú chlpatejšie ako africké slony. Ochlpenie si zachovávajú na spodnej pere, na čele a na úzkom pozdĺžnom pásiku na chrbte. Ušnice v uvoľnenom stave nepokrývajú celú lopatku.
Niektoré slony majú na hlave, chobote a ušniciach väčšie alebo menšie plochy s nepigmentovanou pokožkou. Nie sú biele, iba svetlé – teda neexistujú celkom albinotické zvieratá. Živí sa aj bambusom, cukrovou trstinou a ryžou. Opotrebovanie zubov sa prejavuje úzkymi rovnobežnými zúbkovanými ryhami (prevaha trávnej zložky potravy).

Society, život v čriedach
Slonie čriedy vedie najstaršia a najskúsenejšia samica, často je už vo veku 40 – 50 rokov, usmerňuje život skupiny. Pozostávajú z niekoľkých generácií. Samice zostávajú v čriede po celý život. Ak vyšle vedúca samica varovné znamenie, črieda sa zomkne do celistvého útvaru. Bezprostrednému nebezpečenstvu čelí vedúca samica ako prvá. Samce čriedy opúšťajú, keď dospejú, t.j. vo veku 12-14 rokov. Potom žijú samotársky, alebo si vytvoria vlastnú menšiu skupinku, môžu zasahovať do okrskov viacerých čried. Slonie súboje sú zriedkavé a zvyčajne sa odohrávajú medzi samcami súperiacimi o priazeň samice. Tieto sú nemilosrdné a niekedy končia aj smrťou jedného z nich. Mladé samce sa zvyčajne združujú do skupiniek, v ktorých si navzájom merajú sily v cvičných súbojoch. Tieto nie sú násilné a končia sa, keď sa slabší vzdá a odkráča preč. V prostredí pralesa s hustou vegetáciou sa čriedy presúvajú pomerne málo, ale v suchých oblastiach, napríklad v sahelských krajinách, slony každoročne prekonávajú značné vzdialenosti, putujúc vždy po tej istej trase, po pravidelných chodníkoch.

Veľkosť čried býva premenlivá, zvyčajne sa počet slonov pohybuje okolo 30 jedincov.

Kúpeľ
Slony sa veľmi rady kúpu (vo vode, v blate, v prachu) a vynikajúco plávajú. Dokážu preplávať až 48 km bez prestávky. Chobot využívajú ako dýchaciu trubicu alebo ako hadicu, keď sa potrebujú osviežiť. Váľanie v blate nie je samoúčelné: kôra, ktorá vznikne zo zaschnutého blata, ničí cudzopasníky žijúce na ich koži. Odparovanie vody okrem toho zvieratá občerstvuje, pretože ich koža neobsahuje žiadne potné žľazy a vlhkosť obsiahnutá v bahne do istej miery nahrádza pot. Blato napokon aj kožu zvláčňuje (chýbajú aj mazové žľazy). Nepomenovaný strach
V Národnom parku Hwange v Zimbabwe sa každoročne znižuje stav slonov. Pri decimovaní sa veľké rodiny lietadlami nadháňajú smerom k lovcom, ktorí zastrelia všetky okrem najmladších sloníčat. Tie potom odchytávajú a ponúkajú na predaj. Sloníčatá behajú hore-dolu, kričia a hľadajú svoje matky. Jeden rok si sprievodca zo súkromnej rezervácie vzdialenej asi 150 km od parku všimol, že osemdesiat slonov zmizlo zo svojho obľúbeného miesta práve v deň, keď sa malo v Hwange začať každoročné likvidovanie slonov. O niekoľko dní ich našiel ukryté na okraji rezervácie, tak ďaleko, ako to len bolo možné. Nedávno sa zistilo, že komunikujú medzi sebou na veľké vzdialenosti pomocou infrazvukového volania. Je teda možné, že slony v rezervácii dostali “výstrahu” od slonov v Hwange.

Využitie slonov a ich uctievanie
V 3. storočí pred naším letopočtom Hannibal, vojvodca a politik afrického mestského štátu Kartágo, vycvičil armádu slonov na vojnu proti Rímskej ríši. Slony však na silné rímske vojská nestačili, mnohé zahynuli už pri prechode zasnežených Álp.
Pre indické staviteľstvo sú slony nenahraditeľné. Sú silné, majú pevný krok a cez blatisté svahy sa dostanú bezpečnejšie než buldozéry a nákladné autá. Používajú sa na dvíhanie bremien, nosenie nákladov, predvádzanie cirkusových kúskov (dajú sa ľahšie vycvičiť ako slony africké). Dospelý slon utiahne až dve tony dreva. No vzhľadom na svoju hmotnosť unesie pomerne málo – priemerne 500 – 600 kilogramov. Dokáže sa naučiť asi 40 povelov vydaných slovne alebo gestami. V Indii sa úcta k slonom prejavuje v podobe sôch človeka so sloňou hlavou – je to hinduistický boh Ganesha. Je synom boha Šivu a Parvati a symbolizuje silu a inteligenciu. Stojí pri štastí a nových začiatkoch. Je tiež bohom spisovateľov. V srílanskom Kandy sa každoročne koná Esala Perahera – „púť Budhovho zubu“, ktorej súčasťou je sto bohato zdobených slonov.

Čas párenia
Mladé samce medzi sebou zápasia o dominantné postavenie, ktoré keď sa stanoví, môže trvať celý život.

počas 2-3 mesiacov v roku sa stávajú samce zúrivo agresívne. So stúpajúcou hladinou testosterónu v krvi sa im vyprázdňujú žľazy na spánkoch. Tento stav je známy ako “musth” a po prvýkrát bol opísaný pri slonovi indickom. Slovo pochádza z urdčiny a znamená opitý. Samec v ruji ručí. Je to jeden z najhlasnejších sloních zvukov. Oznamuje tak samiciam svoje sexuálne rozpoloženie a vystríha ostatné samce, aby sa mu radšej vyhli. Rujný samec môže porušiť hierarchiu a vyhrať zápas so statným samcom, ktorý je mu za normálnych okolností nadradený. Po skončení obdobia ruje slon stráca energiu a silu a potrebuje určitý čas na zotavenie.
U každého samca sa ruja začína podľa vlastného osobitného cyklu. Samice sú vnímavé v približne dvojmesačných cykloch po celý rok.
Rozmnožovanie slonov závisí od zdrojov potravy a pri normálnych podmienkach vrhá každá samica raz za 4 či 5 rokov. V čase sucha môže úmrtnosť novonarodených mláďat dosahovať až 100 percent.

Narodenie malého slona
Veľkosť živočícha, okolité prostredie a spôsob života môžu v okamihu, keď má matka priviesť na svet mláďa, niekedy spôsobiť problémy. Slon je nielenže najväčším suchozemským cicavcom, ale má aj najdlhšie obdobie gravidity, ktoré trvá 22 mesiacov. Dramatické chvíle pri narodení 60-135 kilogramového mláďaťa obyčajne s matkou prežívajú aj 1 alebo 2 samice z čriedy. Často sú to jej staršie sestry, ktoré majú úlohu “pôrodných báb” a utešujú matku v čase pôrodu. Zrejme ju chránia aj pred levmi. Keď nadíde čas pôrodu, slonica spolu s dcérami alebo inými samicami opustí čriedu. Stiahnu sa do súkromia, ktoré im poskytnú tienisté húštiny alebo zalesnené plochy v blízkosti vody. Pri pôrode pomáhajú tak, že chobotmi opatrne vyťahujú mláďa, ktoré je už veľmi dobre vyvinuté. Často jedna zo spoločníčok postaví novorodenca na nohy a pomôže mu uvoľniť sa z plodových obalov. Ďalšia počas pôrodu, ktorý trvá približne 15 minút, jemne hladká matku chobotom a upokojuje ju. Keď sa o hodinu – dve vracajú k čriede, tmolí sa už medzi nimi starostlivo opatrovaný a strážený novorodenec. Pri pôrode stojí matka na všetkých štyroch nohách a mláďa priam vypadáva na zem hlavou napred. Pádom sa roztrhne pupočná šnúra, ktorá počas vnútromaternicového vývoja privádzala sloníčaťu všetky potrebné živiny z jej krvi a zároveň odvádzala odpadové látky. Slonica pridája minimálne tri roky. Mliečne žľazy má dve – vpredu, na hrudi (tzv. axiálne), nalievajú sa niekoľko týždňov pred pôrodom, pri dojčení musí slonica rozkročiť nohy.

Mláďa cicia ústami (zdvihne chobot a oprie si ho o hlavu), chobot používa vo veku 5 – 6 mesiacov. Zloženie mlieka sa mení podľa veku mláďaťa. Jeden kilogram mlieka obsahuje priemerne 18 g sušiny, z toho 5 - 7 g tukov, 5 – 6,5 g laktózy a 4 gramy bielkovín. Zvyšok tvoria minerálne látky. S každým gramom mlieka dostáva mláďa približne 3,68 kilojoulu energie. Ak má samica dostatok mlieka a jej mlieko je výživné, mláďa rastie veľmi rýchlo. Prvé štyri roky rastú rovnomerne. Mladé samčeky rastú rýchlejšie ako samičky, spotrebujú aj viac mlieka. No v období nedostatku potravy hynie viac samčekov ako samičiek. Tým sa vysvetľuje prevaha samíc medzi dospelými zvieratami.
V jednom percente prípadov sa narodia dvojčatá a zvyčajne jedno z mláďat hynie. Cynthia Mossová v Amboseli pozorovala rast dvojčiat – samčeka a samičky. Samček od začiatku prejavoval nadradenosť. Odmietal sa deliť o mlieko a ustavične sestru odháňal. Tá ho začala navádzať na hry, až kým sa od únavy nezrútil do trávy a jeho ospalosť potom využívala na cicanie mlieka. Po niekoľkých týždňoch sa začali o mlieko spravodlivo deliť a obaja rástli rovnomerne, hoci o niečo pomalšie ako ich rovesníci „jedináčikovia“.

Pomalé dospievanie = viac času na učenie
Prvé štyri roky života rastú mladé slony pomerne rovnomerne a ich mesačný hmotnostný prírastok dosahuje 9 – 20 kilogramov. Po štyroch rokoch sa začínajú prejavovať medzi samcami a samicami rozdiely, ktoré sa v čase dospievania ešte zvýrazňujú: samice rastú naďalej rovnomerne, kým u samcov sa rast relatívne prudko zrýchľuje. Keďže slony rastú pravdepodobne po celý život, u šesťdesiatročných jedincov môžu hmotnostné rozdiely dosahovať až dve tony.
Pomaly rastúce mláďa je dlhší čas oveľa zraniteľnejšie a potrebujú viac starostlivosti. Má to však aj výhodu – rodičia ostávajú s mláďatami dlhšie, takže im môžu odovzdať viac skúseností. Slonovi to poskytuje dostatok času, aby od matky pochytilo všetky odtienky sociálneho správania, ako aj možnosť lepšie spoznať napájadlá a pastviny. V mnohých prípadoch teda pomalý rast mláďat nesúvisí s kvalitou potravy, ale s potrebou naučiť sa, ako prežiť v oblastiach, kde je o zdroje potravy veľký záujem.

Pomoc príbuzných pri výchove mláďat
Slonia matka často prenechá starostlivosť o mláďa príbuznej slonici zo svojho stáda, väčšinou mladej samici. Možno je to spôsob, ako sa naučiť sloníča opatrovať a chrániť ho. Neskôr, keď bude mať vlastné potomstvo, túto skúsenosť veľmi ocení.

Obranný kruh chráni slabých
Dospelé samce vedú prevažne samotársky život.

Slonie spoločenstvo preto predstavujú hlavne stáda samíc. Žijú v trvalých skupinách, ktoré tvoria príbuzné jedincce spolu s ich potomstvom. Tieto malé stáda znamenajú hrozivý front proti väčšine foriem nebezpečenstva. Už len vďaka veľkosti sú dospelé slony prakticky nezraniteľné pred útokmi levov a iných veľkých mäsožravcov, okrem prípadov, keď sú choré alebo staré. Ohrozené sú len najmladšie sloníčatá, aj keď levy majú reálnu šancu zabiť i zdravého mladého slona, ak sa im podarí oddeliť ho od skupiny. V prípade nebezpečenstva slony vytvoria obranný polkruh, pričom tie najmladšie sú medzi dospelými slonicami. Inokedy vyrazia do útoku, len čo zazrú, resp. zacítia leva. V takýchto prípadoch slon vyženie niekoľko levov až na strom a cestou udupe všetky levíčatá, ktoré nedokážu utiecť.

Stretnutia
Stretnutie slonej rodiny predstavuje hlučný rituál sprevádzaný trúbením, bručaním, plieskaním ušníc a vzájomným otieraním trupov. Samice a mladé samce žijú v tesne zomknutých skupinách - čriedach, v ktorých sú všetky jedince v blízkom príbuzenstve. Skupina sa niekedy, napr. pri nedostatku potravy, nakrátko rozdrobí na niekoľko menších skupiniek. Keď sa tieto skupinky znova stretnú, zvítanie pozostáva z pohládzania chobotmi a z niekoľkých zabručaní. Zvítania po mnohých dňoch sú hlučné a emotívne, sprevádzané plieskaním ušníc, trúbením a vzájomnými dotykmi. Príjem vody
K napájadlu kráčajú vo vyrovanom zástupe, chobotmi sa držia za chvosty. Slon prekonal problém pitia nasávaním vody do chobota a následným vystreknutím do úst. Plný chobot dospelého slona naberie takmer 5 litrov vody, pričom denne potrebuje 85 až 110 litrov tekutín. Malé sloníčatá chlípu vodu jazykom, no vo veku 3 rokov už majú túto zručnosť ako dospelí. Bez pitia vydržia aj niekoľko dní.

Potrava
Sú to výlučne bylinožravé cicavce, no zloženie ich potravy však značne kolíše podľa oblasti, ktorou práve prechádzajú (od rovníkových pralesov po polopúšť) a podľa obdobia (sucho alebo tropické lejaky). Živia sa prakticky všetkými druhmi rastlín: pohybmi chobota trhajú chumáče trávy, trhajú lístie zo stromov. Slonovi vyrastie v priebehu života šesť zubov na každej čeľusti. Sú to tzv. molariformné zuby – fungujú vždy po 1 v každej polovici čeľuste a zozadu sú postupne nahradzované.
Prvé zuby sa objavujú vo veku troch mesiacov, a tie sú neskôr nahradené po troch rokoch (potom po 5, 10, 20 a 30). Keď je posledná stolička opotrebovaná, je zviera obvykle staré 60 rokov a už nemôže jesť tvrdú zeleninu, nedokáže ju spracovať a hynie od hladu.

Vzorec chrupu: 1I 0C 3P 3M / 0I 0C 3P 3M. Horné rezáky sú predĺžené na tzv. kly. Ich strata je pre slona veľkým handikepom. Pomáhajú si chobotom. Je to vlastne predĺžený nos, ktorý zrástol s hornou perou, je ovládaný veľmi komplikovanou svalovinou, tvorenou asi 40 tisícmi svalmi – na konci má 2 prstovité výbežky. Slúži súčasne ako nos, ruka, či rúra na nasávanie vody. Zbierajú ním potravu zo zeme aj z korún stromov. Denne spotrebujú 150 – 170 kg potravy v období sucha, v období dažďov 200 – 280 kg, ktorú tvoria aj plody, listy, korene, konáre a kôra stromov. V období dažďov tvoria 80 % trávy, zvyšok sú drevnaté časti, v období sucha sa podiel tráv znižuje na 40 %, podiel drevín tvorí 60 %.

Skaly a pôda pomáhajú vyvážiť jednostrannú stravu
Hoci zvieratá získavajú všetku energiu z potravy, môžu trpieť nedostatkomvitamínov a minerálnych látok, ktoré musia čerpať odinakiaľ. Niektoré slony získavajú soli zo sopečného popola. Žijú v rozľahlej oblasti na hranici medzi Keňou a Ugandou, kde silné dažde vyplavili minerály z pôdy. navštevujú preto jaskyne vo vyhasnutej sopke Mount Elgon, kde sa nachádzajú skaly zo sopečného popola, bohaté na minerály. V jaskyni vetria, usilujúc sa nájsť najbohatšiu žilu minerálnych solí. Klami vylamujú zo stien kusy horniny a potom ju pomaly prežúvajú. Chodievajú sem už celé generácie slonov a tieto jaskyne môžu byť ich dielom.

Tráviaca sústava slona
Všetky bylinožravé cicavce nemajú rovnaký spôsob trávenia. Trávy obsahujú prevažne celulózu, ktorá sa pred strávením musí najskôr čiastočne rozložiť. O jej rozklad sa starajú mikroorganizmy (prvoky a baktérie), ktoré z nej získavajú výživu.
U prežúvavcov sídlia mikroorganizmy v bachore, ale u neprežúvajúcich bylinožravcov vrátane slonov až za žalúdkom, t.j. v tenkom a slepom čreve. Slony majú jednoduchý žalúdok a potrava prechádza cez ich tráviacu sústavu rýchlejšie ako u prežúvavcov. Táto vymoženosť im umožňuje prijať veľké množstvá potravy, najmä ak v nej prevažujú ťažko stráviteľné drevnaté zložky. Olupovanie stromov
Slon so svojou hmotnosťou a klami, ktoré fungujú ako lyžica, dokáže meniť okolité prostredie tak účinne ako človek s bagrom. Ak dostane chuť na kôru z vrcholca akácie, zvalí ju. Skupina slonov uzavretá v ohraničenom území zmení úrodnú savanu na neplodnú púšť úplným spasením vegetácie a olúpaním kôry zo stromov. V období sucha udržiavajú svoje napájadlá, ryjú v zemi klami a pôdu vyhrabávajú nohami.

Jamy zväčšujú tak, že sa v nich povaľujú a množstvo blata, ktoré sa prichytí na ich telách, povynášajú.
Chápanie smrti
Smutný nárek doviedol zoológa Iaina Douglas-Hamiltona k tragickému výjavu v Národnom parku Manyara v Tanzánii. Našiel zhromaždené tri mladé slony rôzneho veku okolo tela matky, ktorá sa zrútila z príkreho svahu a zabila sa. Jedno sloníča sa opieralo o mŕtvu matku, najmladšie sa snažilo piť jej mlieko, najstaršie stonalo a klami sa pokúšalo mŕtvou slonicou pohnúť. Ľudia pracujúci so slonmi môžu rozprávať príbehy, ktoré poukazujú nato, že tieto zvieratá vedia, čo znamená smrť. Na africkej planine Serengheti pozorovatelia sledovali, ako sa niektorí členovia čriedy pokúšali postaviť umierajúcu samicu – vodkyňu na nohy a ďalší jej podávali do úst trávu, ostatní stáli bezmocne okolo a trúbili od zúfalstva. Keď samica bola mŕtva, skupina ju neopustila a v priebehu nasledujúcich hodín sa k nej znovu a znovu vracala. Hladkali mŕtvolu chobotmi alebo jej ich jemne vkladali do úst. Ak je slonie mláďa choré alebo poranené, zhromaždí sa okolo neho celá rodina, aby ho chránila. Matka veľakrát pobudne nejaký čas pri mŕtvom sloníčati, odháňa dravce a niekedy telíčko odnáša na kloch. Slony poskytujú príklady, ktoré sa nám ľuďom zdajú veľmi blízke. Vedecká pracovníčka Cynthia Mossová, ktorá už dlhé roky študuje divé slony africké, opisuje slonie matky, ktoré napriek dobrému zdraviu na dlhý čas po smrti svojich mláďat upadnú do letargie a zaostávajú za ostatnými členmi rodiny. Jeden pozorovateľ narazil na stádo, ako stálo v kruhu okolo umierajúcej matky stáda. Naklonila sa na jednu stranu a spadla. Ostatné slony sa zhromaždili okolo nej a snažili sa ju postaviť na nohy. Jeden mladý slon sa ju pokúšal zdvihnúť svojím chobotom. Do papule jej strkal potravu a dokonca sa ju snažil sexuálne vzrušiť. Bolo to však márne. ostatné slony ju hladkali svojimi chobotmi, jedno sloníča si kľaklo a chcelo cicať mlieko. Nakoniec odišli. Zostala len jedna slonica s mláďaťom. Stála otočená chrbtom k mŕtvej slonej matke, občas sa obrátila a dotkla sa jej nohou. Ostatní na ňu volali. Nakoniec sa za nimi pomaly vypravila aj ona.
Cynthia Mossová opisuje: „Vyzerajú zúfalo. Niekoľkokrát sa k nemu vracajú. Keď vidia, že sa nehýbe, neisto postávajú naokolo. Po chvíli sa otočia a smutne zvesia choboty k zemi. Zachvíľu ale znova utvoria kruh. Narovnajú sa a obrátia sa čelom von z kruhu. Potom, čo zistia, že je mŕtvy, olámu konáre, natrhajú trávu v okolí a prikryjú ním mŕtve telo.“ Nie je vylúčené, že slony sa obracajú chrbtom, pretože pohľad na umierajúceho druha je pre ne veľmi bolestný; možno mu chcú byť nablízku, ale prizerať sa jeho utrpeniu považujú za vtieravosť.

Možno je to nejaký rituál, ktorého význam nie je známy.
Kedysi ľudia verili, že slony odchádzajú zomrieť na „sloní cintorín”. Táto legenda bola vyvrátená, no napriek tomu majú slony svoje ponímanie smrti. Je známe, že prejavujú záujem o kosti mŕtvych slonov. Oňuchávajú ich, prevracajú, dotýkajú sa ich chobotom, dvíhajú ich, niekedy ich odnesú dosť ďaleko, aby ich nakoniec odhodili. najviac ich priťahujú lebky (hlavne čeľusť) a kly, ktoré sa po smrti veľmi nezmenia. Vedci sa domnievajú, že sa tak snažia spoznať konkrétneho jedinca. Skupina slonov často končí skúmanie a dotýkanie sa dlho mŕtveho slona odnesením kostí a klov do kríkov alebo ich porozťahujú chobotmi.

Ochrana slonov
Kly sa stali pre slona kliatbou: táto vzácna surovina odjakživa pokúšala svedomie človeka. Až donedávna patrila slonovina medzi výhodné a vyhľadávané obchodné tovary, nadmerný lov slonov však viedol k tomu, že po slonovi indickom sa prudko znížili aj stavy slona afrického.
Najskôr sa obchod so slonovinou rozvinul v Ázii, kde kedysi žili obrovské stáda slonov. Obchodovalo sa aj s mamutími klami nájdenými v zamrznutej pôde na brehoch veľkých sibírskych riek. V Afrike sa obchod so slonovinou rozbehol v 19. storočí a rýchlo sa začal rozširovať. V poslednej dekáde 19. storočia sa vyvážalo priemerne 900 ton slonoviny ročne, niekedy až 1100 ton. V roku 1979 sa z Afriky vyviezlo 991 ton, v roku 1987 700 ton a v roku 1989 okolo 400 ton slonoviny. Svetové ceny narástli zo 63 dolárov za kilogram v roku 1963 na 260 dolárov v roku 1986. Koncom osemdesiatych rokov 20. storočia sa zabilo okolo 90000 zvierat ročne. V januári 1986 sa po prvýkrát stanovili vývozné kvóty a legálne predávaná slonovina podliehala evidencii. Ani prijaté opatrenia však nedokázali zabrániť vyhubovaniu celých stád a tak CITES (Washingtonská konvencia) podnikla ráznejšie kroky. Zasadanie CITES sa koná každé dva roky. V októbri 1989 sa prijalo uznesenie o zaradení slona afrického do I. dodatku, čo znamenalo zákaz zabíjania voľne žijúcich zvierat. Slon indický figuruje v tomto dodatku už od podpísania konvencie.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Slon africký