Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

 

Kôň

Asi pred 60 miliónmi rokov sa začala vývojová história dnešných koní v Severnej Amerike prakoňmi z rodu Eohippus. Z tohto malého, viacprstého obyvateľa lesa sa vyvíjali početné rodiny prakoní. Pred dvoma miliónmi rokov v druhej polovici doby ľadovej sa vyvinul rod Equus. Putoval medzi kontinentmi po pevninových mostoch zo Severnej a Južnej Ameriky do Európy, Ázie a Afriky. Zatiaľ, čo v celej Amerike vymrel, prežil v Európe a na Americký kontinent sa dostal až v 16. storočí s portugalskými a španielskymi dobyvateľmi. Dnes môžeme nájsť kone všade na svete, no voľne žijúce sa vyskytujú veľmi zriedka. Medzi posledné voľné kone patria Americké mustangy a austrálske kone Brumby, ktoré sa tak ako mustangy do Ameriky dostali do Austrálie s prisťahovalcami a dobyvateľmi. Kone boli v minulosti využívané takmer vo všetkých ľudských činnostiach, no dnes prežívajú len vďaka jazdeckému športu. Súčasné kone delíme na chladnokrvníky, plnokrvníky, teplokrvníky a pony. Chladnokrvníky sa vyvinuli z mohutného plemena, ktoré žilo v lesoch strednej Európy. Sú to väčšinou mohutné pracovné kone, hodiace sa najmä na prácu v ťahu. Označenie plnokrvník sa používa len pre dve rasy koní: arabského a anglického plnokrvníka. Tieto rasy sú jedny z najstarších na svete a boli roky chované bez prímesi inej krvi. Vyznačujú sa veľkou rýchlosťou, vytrvalosťou a temperamentom. Pojem teplokrvník poukazuje na orientálny pôvod tohto typu koní. Ich predkom je arabský plnokrvník. Kone z Arabského polostrova sú zakladateľmi väčšiny teplokrvných rás koní a sú aj vzdialenými predkami anglického plnokrvníka. Medzi pony zaraďujeme všetky rasy, ktoré dosahujú kohútikovú výšku do 1,48 m.

Napriek životu v zajatí sa kôň dokáže veľmi rýchlo vrátiť k svojim divokým koreňom, kde okamžitá reakcia na nečakané situácie je útek. Je stádové zviera a snahu o vytvorenie stádovej hierarchie môžeme vidieť aj u domácich koní na pastvinách. Kone medzi sebou komunikujú pomocou zvukov, alebo držania tela. Pokiaľ sa kone nemôžu vidieť, volajú po sebe hlasným erdžaním a presne poznajú hlasy svojich stádových priateľov. Keď si dva kone nie sú sympatické, znie erdžanie akoby „opačne“ (akoby kone vzduch nevydychovali, ale vdychovali) a pritom stoja šikmo oproti sebe a podupávajú nohami. Hlasné odfrkovanie, alebo vydychovanie je výrazom rozčúlenia a pre zbytok stáda znamená poplach, alebo výzvu rivalom.

Niekedy si však kone odfrkujú sami pre seba, najmä ak vidia niečo zaujímavé, alebo keď majú chuť sa niečoho naschvál zľaknúť. Niektoré kone majú totiž melodramatické sklony a radi sa naschvál ľakajú, len aby sa niečo dialo. Najvýraznejším odrazom nálady koňa je jeho držanie tela. Čím je kôň pozornejší a rozrušenejší, tým sa viac vzpriamuje, napína všetky svaly, zdvíha krk, hlavu a koreň chvosta, naťahuje uši a doširoka otvára oči. Pokiaľ je postoj tela uvoľnený, kôň je unavený, alebo sa nudí. Kôň môže pohybmi tela predávať svojim druhom aj konkrétne signály, napríklad uši sklopené dozadu značia o nevrlosti a pripravenosti zaútočiť zubami, alebo kopytami. Tráviaca sústava
Tráviaca sústava koňa je podobná tráviacej sústave väčšiny bylinožravcov a je prispôsobená na nepretržitý príjem menších množstiev potravy. Tráviaci proces sa začína v ústnej dutine. Ústna dutina: Denná produkcia slín sa pohybuje medzi 20 a 40 litrami. Sliny obsahujú enzým ptyalín, ktorý štiepi škrob na maltózu. Zuby slúžia k príjmu a k mechanickému spracovaniu potravy. Chrup pozostáva zo 6 hryzákov a 12 stoličiek v hornej aj dolnej čeľusti, ktoré sa delia na predné (premoláry) a zadné (moláry). Medzi hryzákmi a stoličkami je medzera približne šírky dlane, kde u žrebcov a valachov (u kobýl len zriedka) vyrastá po 1 špicáku. Na jedno sústo vykoná kôň 30 - 60 žuvacích pohybov. Žalúdok: Z ústnej dutiny postupuje prijatá potrava cez hltan a pažerák do žalúdku. Dolný úsek pažeráku vstupuje do žalúdku pod ostrým uhlom, čo koňovi znemožňuje zvracanie. Denne sa v žalúdku koňa vylúči asi 30 litrov tráviacich štiav. Zvláštnosťou u koňa je nízky obsah kyseliny chlorovodíkovej v žalúdočnej šťave (0,14 %), ktorá má skôr zásadité až neutrálne pH. To vytvára v hornej časti žalúdku dobré podmienky pre trávenie sacharidov. Naopak bielkoviny sú trávené hlavne v spodných častiach žalúdku, kde je vylučovaná kyselina chlorovodíková a pepsín. Kapacita žalúdka koňa je oproti ostatným bylinožravcom veľmi malá. Tvorí len 8 % z celkového objemu tráviaceho traktu. Tenké črevo: Obsah žalúdku sa po spracovaní dostáva do tenkého čreva. Tenké črevo je dlhé 18 - 24 m a jeho kapacita je asi 70 litrov. Trávenina je tu miešaná s pankreatickou šťavou, žlčou a dochádza tu ku tráveniu sacharidov, tukov a bielkovín. Potrava prechádza tenkým črevom 3-8 hodín.
Hrubé črevo: V hrubom čreve sa uskutočňuje bakteriálny rozklad a spätné vstrebávanie elektrolytov a vody. Baktérie žijúce v slepom čreve štiepia časti potravy a menia ich na využiteľné zdroje energie, proteíny, vitamíny skupiny B a plyny.

Hrubé črevo zahŕňa 65 % celého tráviaceho traktu a u koňa s hmotnosťou 500 kg má objem 65 - 75 l. Prechod tráveniny týmto úsekom tráviaceho traktu trvá napr. pri sene až 60 hodín. Nestrávené zvyšky vylučuje kôň análnym otvorom pod chvostom.

Pohybová a oporná sústava
Rýchly beh umožňujú koňom najmä dlhé nohy, odolné kĺby a silné vrstvy svalov po celom tele. Základné chody sú krok, klus a cval. Za najrýchlejší chod koňa sa považuje rýchly cval, alebo trysk. Krok je štvordobý chod, klus dvojdobý s krátkou fázou kmitu. Cval má trojdobý takt a pre dobrú rovnováhu v obratoch môže kôň cválať na pravú, alebo ľavú nohu. Telo koňa môžeme rozdeliť na 3 časti:
Prednou časťou nazývame tú časť koňa, ktorá sa nachádza pred jazdcom. Tvorí ju prevažne hlava, krk tvorený krčnými stavcami a predné končatiny, ktoré sú spojené s hrudnou kosťou ramenným kĺbom. Samotná končatina sa skladá z vretenej kosti, kolenného kĺbu, prednej holene, sponky, korunky a kopyta. Pri pohľade na kopyto zospodu rozlišujeme kopytné pätky, stredné a vonkajšie kopytné ryhy tvoriace strelku, ktorá tlmí nárazy a zabraňuje pošmyknutiu koňa, kopytnú rohovinu, nosný okraj, ktorý tvorí anorganická časť kopyta a bielu čiaru. Táto čiara je dobre viditeľná najmä pri koňoch s čerstvo ostrúhanými kopytami, oddeľuje organickú časť rohoviny od anorganickej a je miestom, kde sa upevňujú podkovy. Stredná časť je tvorená chrbtom s hrudnými a bedrovými stavcami, hrudným košom a bruchom. Rebrá sú mohutné a široké, pretože sa v hrudnom koši nachádza veľa dôležitých orgánov.
Zadná časť sa zvykne nazývať aj „motorom koňa“, pretože sa v nej nachádzajú najdôležitejšie svaly, ktoré sa podieľajú na pohybe. Prevažnú časť tvoria zadné končatiny. Chrbtica ďalej pokračuje chvostovými stavcami. Dýchacia sústava
Kôň v pokojnom stave sa za minútu nadýchne približne 9-15 krát. Stiahnutím vdychových svalov a pohybom bránice kaudálnym smerom (smerom ku chvostu) dôjde k zväčšeniu objemu hrudníkovej dutiny a tým dochádza k nasávaniu vzduchu do pľúc, kde na vnútornej stene dochádza k výmene plynov medzi vzdochom a krvou. Vzduch vdýchnutý nozdrami má dosť času ohriať sa v dlhej hlave predtým, ako sa cez hrtan a priedušnicu dostane do pľúc. Konské pľúca sú veľké a vhodné na dlhý a rýchly beh.

Zmyslová sústava
Zrak: Kôň má komorové oči umiestnené po stranách hlavy, čo mu umožňuje vnímať každým okom iný obraz a vidieť takmer všetko okolo seba bez otočenia hlavy. Ostro je však schopný vnímať len časť svojho zorného poľa a priamo za sebou a pred sebou má slepé miesta. Aby kôň mohol zaostriť, musí zdvihnúť a pootočiť hlavu.

Zrak koňa dosahuje niekoľko sto metrov, ďalej zreteľne vníma len pohyb. Kôň nerozlišuje hĺbkovú perspektívu a preto sa stáva že sa zľakne tieňa, alebo kúsku papiera. Dnes vieme, že kôň vníma určité farby, najlepšie žltú a zelenú. V tme vidí lepšie ako človek, ale jeho zrak nie je prispôsobený na rýchle zmeny svetla a tmy.
Sluch: Kôň počuje niekoľkonásobne lepšie ako človek. Uši môže otáčať nezávisle od seba, každé o 180° a tak dobre počuť v oboch smeroch. Sluch mu tiež pomáha pri orientácii v tme, pretože vie vnímať zvukové vlny vzduchu, ktorý fŕka a tak určovať vzdialenosť a charakter prekážky. Čuch: Kone majú veľmi dobre vyvinutý čuchový aparát. Iné kone vedia ucítiť na veľkú vzdialenosť a čuchovými receptormi v nozdrách skúmajú aj potravu a vodu. Chuť: Chuť koňov úzko súvisí s čuchom a pomáha k rozlíšeniu jedovatých a neškodných rastlín. Receptory chuti nachádzajúce sa na jazyku analyzujú chemické látky rozpustené v slinách.
Hmat: Hmat je tak ako ostatné zmysly dobre vyvinutý, cez citlivú pokožku s množstvom voľných nervových zakončení cítia kone aj najjemnejší dotyk. Najcitlivejšie časti tela sú na holých miestach ako pysk, nozdry, alebo okolie očí, ktorých citlivosť je podporená aj hmatovými chĺpkami.

Krycia sústava
Pokožka koňa je celá pokrytá krycou srsťou, ktorá ju chráni. Kôň sa narodí zo žriebäcou krycou srsťou, ktorú v priebehu roku nahradí pravá krycia srsť, ktorej farba sa vekom nemení. Na hlave, alebo končatinách sa často vyskytujú biele miesta zvané odznaky. Sfarbenie srsti koní je rôzne. Od čiernych vraníkov až po albínov. Kone s viacfarebnou srsťou rozlišujeme podľa rôznych typov škvrnitosti. Medzi prirodzenú starostlivosť o srsť patrí napríklad váľanie sa.

Rozmnožovanie a vývin
Ruja – obdobie v ktorom je kobyla ochotná spáriť sa s žrebcom trvá približne 5 – 9 dní. V nasledujúcich 3 – 4 týždňoch kobyla žrebcov odháňa až do obdobia ďalšej ruje. Pohlavný styk u koní prebieha kopuláciou a gravidita kobýl trvá okolo 11 mesiacov. V posledných 2 mesiacoch potrebuje kobyla kľud a zvýšenú dávku krmiva, pretože dochádza k prudkému zväčšovaniu plodových obalov, maternice a mliečnych žliaz. Behom pôrodu kobyla väčšinou leží. Najskôr sa objavuje plodový obal, ktorý obaľuje telo žriebäťa a pokiaľ je jeho poloha dobrá, objavia sa najskôr predné končatiny, nasledované hlavou. Nakoniec vyjde von placenta. Prvé materské mlieko, ktoré pije žriebä hneď po pôrode je mlezivo.

Pre novonarodené žriebä je veľmi dôležité, lebo okrem veľkého množstva bielkovín obsahuje aj protilátky na rôzne infekcie a má mierne laxačné účinky. Žriebä sa po niekoľkých pokusoch postaví na nohy a po štyroch mesiacoch je možné oddeliť ho od matky. Vývin končí okolo tretieho roku života, keď sú všetky kosti koňa dosť tvrdé pre všetky druhy činností. U koní nemôžme pozorovať žiadny výrazný pohlavný dimorfizmus, ale žrebce sa vyznačujú mohutnejšou stavbou tela a v medzere medzi hryzákmi a stoličkami im vyrastá ďalší zub. Zdravie
Normálna teplota koňa je 37,5 – 38,5°C, uši a končatiny sú chladnejšie. Počet tepov za minútu je 30 – 40. Zdravý kôň má ružovú sliznicu nozdier a spojiviek, dýcha kľudne a pravidelne, má hladkú, lesklú srsť a pohybuje sa plynulo na pevných nohách. Jeden typ chorôb koní sú kožné choroby. Sem patria napríklad otlaky, vši, opary, ekzémy, bradavice a podlomy. Podlom je názov označujúci kožné ochorenie v sponkách koňa, ktoré sa môže rozšíriť až na sponkové kĺby. Rozlišujeme suché a mokvavé podlomy, obidva sú však nebezpečné, v ťažkých prípadoch môže dôjsť až k otrave krvi a celá noha opuchne. Pri poraneniach, najmä pri hlbokých bodných ranách na nohách hrozí veľké nebezpečenstvo nakazenia sa tetanom. V takejto rane je nedostatočný prístup vzduchu, čím sa vytvára pre tetanus ideálne prostredie. Preto je dôležité kone pravidelne proti tetanu očkovať a pri veľmi hlbokých ranách je niekedy potrebné okamžité preočkovanie. Keď pozorujeme u koní krívanie, svedčí to o ochorení nohy alebo kopyta (napríklad o zápale strelkovej kosti...). Najčastejšia choroba tráviaceho traktu je kolika, čo je názov pre bolesti brucha. Kone sú na koliky oveľa náchylnejší ako iné bylinožravce. Kôň postihnutý kolikou sa potí, líha si a zase vstáva, alebo hrabe kopytami o podlahu. V každom prípade koliky musíme zavolať veterinára a do jeho príchodu musíme koňa vodiť, aby sme zamedzili váľanie sa, ktoré môže viesť až k zauzleniu čriev. Zaradenie:
· Ríša: živočíchy
· Podríša: mnohobunkovce
· Kmeň: chordáty
· Podkmeň: stavovce
· Trieda: cicavce
· Podtrieda: placentovce
· Rad: nepárnokopytníky
· Druh: kôň (equus).

Koniec vytlačenej stránky z https://referaty.centrum.sk