Tieto opice ovládajú tri až štyri rôzne slová, ktoré používajú, aby ostatných členov tlupy upozornili na blížiaceho sa nepriateľa. Keď hliadkujúci mačiak zbadá orla, vydá určitý varovný signál. Všetky opice, ktoré dovtedy boli na stromoch, naraz zoskočia, a tie, ktoré sa pohybovali na zemi, sa ponáhľajú ukryť sa. Iný, úplne opačný výkrik, ktorý znamená – pozor leopard- má zase opačný efekt : všetky mačiaky sa okamžite vyšplhajú na stromy. Ďalšie odlišné slovo znamená, že v blízkosti bol zjastrený pytón. Na tento signál zostanú opice na mieste a pozorne sa obzerajú, aby tohto pomaly sa pohybujúceho nepriateľa objavili. Na základe tejto skutočnosti predpokladáme, že sa jedná o zvuky naučené a nie vydávané inštinktívne – hlavnou príčinou tohto predpokladu je, že jednotlivé tlupy používajú rôzne slová. Hoci máme tendenciu rôznym hlasovým prejavom zvierat často prisudzovať značne zložité významy, dnes už je nepochybne dokázané, že väčšina spôsobov dorozumievania je úplne jednoduchá. Takmer vždy ide o dva hlavné významy komunikácie – buď o prilákanie partnera alebo o obranu teritória, prípadne potravy. Obsah aj forma takýchto odkazov sú zvieratám dané dedične, a tým sa odlišujú od skutočnej reči. Aj keď každý pes šteká trochu inak, takmer vždy šteká preto, aby na seba upútal pozornosť alebo varoval súpera či votrelca. Niektoré vtáky prenikavým hvízdaním varujú svoje okolie pred blížiacim sa dravým vtákom a pri zjastrení iného, menej nebezpečného nepriateľa používajú úplne iné znamenie. Podobný príklad nájdeme aj v ríši cicavcov. V púšťach južnej Afriky žijú hmyzožravé šelmičky surikáty. V prípade nebezpečenstva sa ozývajú dvoma druhmi varovných signálov. Jeden z nich znamená, že nepriateľ sa blíži po zemi, zatiaľ čo druhý signalizuje nepriateľa, ktorý hrozí vo vzduchu. V pásme ozvien – v hĺbke 600 až 1200 m pod hladinou mora sa vráskavce dlhoplutvé môžu počuť z jednej strany Tichého oceánu na druhú. Piesne vráskavcov trvajú asi 10 minút, no zaznamenali sa i 30-minútové. Tieto signály pravdepodobne pomáhajú udržiavať skupiny veľrýb spolu a umožňujú ich spoluprácu. Pretože nízke zvukové frekvencie sa šíria ďalej ako vysoké, veľké zvieratá ako veľryby a slony používajú veľmi nízke frekvencie pod hranicou počuteľnosti ľudského ucha, a tak komunikujú na dlhé vzdialenosti. Zaujímavosťou je, že na zvukových záznamoch v sondách vyslaných do vesmíru je okrem ľudskej reči zachytený aj spev veľrýb.
Vtáčí spev sa väčšinou skladá zo série nápevov, ktoré sa neustále opakujú. Tieto jednotlivé nápevy nesú tú istú informáciu a väčšinou sú pre ľudské ucho príliš zložité – nerozlíši všetky ich tóny.