Srdce

(cor)


Srdce je uložené v medzipľúcí. Jeho hmotnosť je 280-320 g a dĺžka od bázy k hrotu je asi 14 cm. Srdce je dutý orgán tvorený zo srdcovej svaloviny (myokard). Vnútornú výstelku srdca tvorí endokard. Je to tenká blana, z ktorej sú tvorené aj chlopne medzi predsieňami a komorami. Vonkajší povrch srdca pokrýva väzivo epikard. Celé srdce je uložené v blanitom vaku – perikarde. Medzi epikardom a perikardom je malé množstvo tekutiny. Srdce má štyri dutiny. Pozdĺžnou predsieňovou a komorovou priehradkou je rozdelené na pravé a ľavé srdce. V každej časti sa nachádza predsieň (atrium) a komora (ventriculum). Medzi pravou komorou a pravou predsieňou je trojcípa chlopňa, medzi ľavou predsieňou a komorou je dvojcípa (mitrálna) chlopňa. Chlopne fungujú ako jednosmerné ventily. Pri systole predsiení sa ich cípy od seba vzďaľujú a umožňujú prietok krvi do komôr. Potom sa ich cípy spoja a zabránia spätnému nasatiu do predsiení. Do pravej predsiene preteká krv hornou a dolnou dutou žilou, Po systole predsiene je vtlačená do pravej komory. Po kontrakcii komory sa pľúcnicovým kmeňom dostane do pľúcnych tepien a nimi do pľúc. Na rozhraní medzi komorou a pľúcnicovým kmeňom je polmesiačikovitá chlopňa, Ktorá zabraňuje spätnému prúdeniu krvi do komory. Po okysličení v pľúcach sa krv vracia do ľavej predsiene štyrmi pľúcnymi žilami. Z predsiene je krv vytláčaná do ľavej komory. Z ľavej komory vystupuje srdcovnica (aorta). Aj na jej začiatku je polmesiačiková chlopňa. Aorta je najväčšou tepnou tela.

Funkčná charakteristika srdca

K základným fyziologickým vlastnostiam srdca patrí: dráždivosť, stiahnuteľnosť, automatičnosť, rytmičnosť a neunavitelnosť. Srdce je schopné reagovať na podnety, ktoré vznikajú priamo v ňom alebo na podnety z vonkajšieho prostredia. Na podráždenie srdca reaguje kontrakciou. Srdce reaguje len na prahové a nadprahové podnety. Tieto vyvolávajú maximálnu kontrakciu ( zákon ,,všetko alebo nič“). Je to rozdiel od kostrových svalov, ktoré sa môže kontrahovať rôznou intenzitou. Srdcový sval reaguje maximálnym stiahnutím.
Srdce, ako všetky vnútorné orgány, je inervované vegetatívnymi nervami (sympatikus a parasympatikus). Sympatikus zvyšuje výkonnosť srdca, parasympatikus pôsobí opačne. Podnety k vlastnej kontrakcii myokardu vznikajú však vo vlastnej svalovine, vo zvláštnom vodivom tkanive, ktoré tvorí prevodový systém srdca. Toto tkanivo sa stavbou podobá svalovej tkanive a funkčne

3
nervovému tkanivu.

Svojím metabolizmom má schopnosť vyvolať tvorbu elektrických vzruchov spôsobujúcich kontrakciu. Prevodový systém srdca začína na začiatku pravej predsiene sínusovým uzlom. Odtiaľ prechádza svalovinou predsiene k predsieňovokomorovému uzlu, ktorý leží v prepážke medzi predsieňami. Z neho vychádza predsieňovokomorový zväzok (Hisov mostík), ktorý sa v medzikomorovej priehradke delí na pravé a ľavé ramienko. Obe ramienka smerujú k hrotu srdca a rozvetvujú sa do siete Purkyněho vlákien.
Sínusový uzol vysiela 70 elektrických impulzov za minútu. Srdcovou svalovinou prebehne za minútu asi 70 systol a diastol. Frekvencia srdcového Cyklu sa zvyšuje pri záťaži telesnej i psychickej. Minútový objem srdca je asi 5,0 – 5,6 l/min. Krvné cievy



Krvné cievy predstavujú uzavretý systém rúrok, ktorými prúdy po tele krv.
Stavba ciev
Stena ciev je tvorená z troch vrstiev:
1. Endotelová, vnútorná vrstva, ktorá je dokonale hladká,
2. Svalová vrstva. Túto vrstvu tvorí kruhovito a špirálovito usporiadaná svalovina. Tepny majú túto vrstvu hrubšiu ako žily.
3. Vonkajší väzivový obal. Cez väzivový obal prechádzajú nervy do hladkej svaloviny. Jednotlivé typy ciev sa svojou stavbou od seba čiastočne odlišujú. Tak napríklad vlásočnice nemajú vyvinutú vonkajšiu a strednú vrstvu, endotelová vrstva žíl vytvára na niektorých miestach chlopne. Chlopne v žilách zabraňujú spätnému toku krvi.
Cievy v tele sú usporiadané do dvoch obehov: pľúcneho a telového.

TEPNY (artérie)
Z ľavej komory srdca vystupuje srdcovnica (aorta), vytvára oblúk doľava dozadu a otáča sa smerom k chrbtici. Z oblúka aorty vystupujú smerom ku hlave tri tepny: ramennohlavová tepna, ľavá spoločná krčnica a ľavá podkľúčna tepna.
Ramennohlavá tepna sa vetví na pravú spoločnú a pravú podkľúčnu tepnu. Obe krčnice (ľavá aj pravá) prechádzajú svalmi krku smerom do hlavy. Podkľúčne tepny (pravá aj ľavá) zásobujú krvou svaly krku, hrtan, svaly ramenného kĺbu a stenu hrudníka. Podkľúčne tepny pokračujú ako pazuchové tepny a tie ako ramenné tepny. V lakťovej jamke sa ramenná tepna vetví na lakťovú a vretennú tepnu. Oblúk aorty pokračuje nadol ako hrudníková aorta a tá ako brušná aorta. Z brušnej aorty vystupujú obličkové tepny a semenníkové (vaječníkové) tepny. Brušná aorta sa v driekovej časti vetvi na dve bedrové tepny, z ktorých sa každá delí na vonkajšiu a vnútornú bedrovú tepnu.

Vnútorná bedrová zásobuje vnútorné orgány uložené v panve.
4
Vonkajšia bedrová tepna vede krv do dolnej končatiny,
kde pokračuje ako stehnová tepna, ktorá sa vetví na prednú a zadnú píšťalovú tepnu.

ŽILY (vény)
Oblasťou lýtka prebiehajú malá skrytá žila a veľká skrytá žila. Žily, ktorými preteká krv z dolných končatín do dolnej dutej žily, prebiehajú popri tepnách a preto majú rovnaké názvy ako tepny. Do dolnej dutej žily sa zbiera krv aj z dolných končatín a aj s panvy. Odkysličená krv horných končatín, orgánov hlavy a krku sa zbiera do ľavej a pravej hrdlovej žily. Tá sa spája spodkľúčnou žilou, ktorá privádza z hornej končatiny. Podkľúčna žila pravej a ľavej končatiny sa spájajú a vytvárajú hornú dutú žilu.

VLÁSOČNICE (kapiláry)
Nemajú vytvorenú svalovú ani vonkajšiu väzivovú vrstvu. Majú dôležitú úlohu pri výmene dýchacích plynov v tkanivách. Ich plocha v tele dosahuje vyše
6 000m2.
Výživu srdca zabezpečuje koronárny obeh. Do srdca vstupujú dve vetvy aorty – vencovité tepny.
Cez pečeň preteká krv pečeňovým portálnym obehom (vrátnicový obeh). Krv, ktorá nesie živiny vstrebané zo sliznice tenkého čreva, je privádzaná do pečene vrátnicovou žilou. Tá sa v pečeni rozkonáruje na množstvo vlásočníc, ktoré sa dotýkajú pečeňových buniek. Stena pečeňových buniek je priestupná aj pre bielkoviny, Živiny sa s krvi dostávajú de pečeňových buniek. V pečeni dochádza ku konečnej úprave živín na využiteľné látky.