Na holých skalných vyvýšeninách sa ako prvé a občas i ako jediné rastliny uchytávajú odolné porasty lišajníkov. Tieto podivné primitívne rastliny ku svojmu životu nepotrebujú pôdu. Vytvárajú kyseliny a tými skutočne napomáhajú rozkladať horninový povrch.
V rôznych priehlbinách sa môžu zhromažďovať zvetrané úlomky hornín a odumreté zbytky lišajníkov. Tam sa skoro zachytí mach a i jeho tlejúce pozostatky sa nakoniec zapojujú do pôdotvorného procesu. V miestach, kde sa nakopí dostatok zvetralín, začne rast plevel a možno i nejaký ten ker. Behom času vznikne na mieste niekdajšie pusté skaly znateľná vrstva pôdy.

Je možné pôdu zničiť?
Pôda chránená rastlinným príkrovom si môže plodnosť zachovať na veky. Lístie a vetvičky zmäkčujú dopad dažďových kvapiek a vrstva koreňov zabraňuje premiesťovaniu pôdnych častíc. Hneď ako sa rastlinný príkrov odstráni, zem je vydaná na milosť a nemilosť obnaženiu podložia a erózii. Prudké lejaky vyrývajú na nechránených svahoch hlboké brázdy. Dokonca i slabý dážď dokáže odniesť tenkú vrstvu životodárnych častíc a behom niekoľko mesiacov sa tak odplavia celé tony hodnotnej ornice. Veľké množstvo pôdy môžu odviať aj vetry, a to hlavne v obdobiach sucha. Pôda, ktorá zmizne, je stratená navždy. Našťastie existuje celá rada spôsobov ako úrodnú pôdu pred eróziou ochrániť. Ochranné pásy stromoví – vetrolamy- spomaľujú vetry a chránia pôdu na svojej záveternej strane. Ochranné výsevy rýchlo rastúcich rastlín zabraňujú premiesťovaniu zeminy na plochách ležiacich ľadom. Odtok dažďových vôd na svahoch spomaľuje priečna orba. Rovnaké výsledky prinášajú zakladanie terasových polí a striedavý výsev pruhov rozličných kultúr na svahoch. V rámci systému, ktorému sa hovorí minimálna kultivácia, sa vysávajú niektoré plodiny ako napríklad sója bez predchádzajúcej orby, a teda i bez porušenia pôdneho povrchu. Týmito metódami sa poľnohospodári bránia proti stratám cennej pôdy.