Pôda

Pôdna pokrývka Zeme

Čo je to pôda?
Či ide o černozem, červenozem, hnedozem alebo žltozem, či tvoria mocnú vrstvu alebo tenkú vrstvu skalného položia, pôda je všade zložitou substanciou. Jej základom sú vždycky zvetrané alebo erodované úlomky hornín – íly, silty a piesky. Avšak tieto zložky sa stávajú pôdou len za predpokladu, že sa spájajú s organickými materiálmi, odumretými či tlejúcimi zbytkami flóry a fauny. Dôležitou súčasťou pôdy je i voda, ktorej veľmi tenká vrstva prilieha k nespočetným drobným úlomkom hornín, a vzduch, ktorý zaplňuje voľné priestory medzi nimi. Pôda nie je ani zďaleka sterilná, kypí v nej život, zvlášť v jej vrchných vrstvách. Niektoré formy života sú priamo pozorovateľné. Pôdou sa prepletajú korene rastlín, prevŕtavajú ju dážďovky, hmyz, krtkovia a ďalšie živočíchy. Väčšina jej obyvateľov je však neviditeľná. V každom hektáre životodarnej pôdy totiž nájdeme celé kilometre podhubia, sto milióny baktérií plno ďalších mikroorganizmov. Odkiaľ sa pôda berie?
Život na Zemi so svojím nekonečným kolobehom rastu a odumierania by nebol možný bez bohatej pôdnej vrstvy našej planéty. Pôda je totiž laboratóriom, kde sa minerály stávajú potravou pre živé rastliny a odumierajúce rastlinné i živočíšne organizmy sa rozkladajú na živiny, aby na nich mohli opäť žiť a rásť nové rastliny.
Nie vždy však mala planéta svoju pôdnu vrstvu. Po miliónov rokov bol jej povrch len holou skalou, ktorá postupne zvetrávala. Opakovaným zamŕzaním a roztápaním sa hornina rozťahovala a zmršťovala, praskala a rozkladalo ju chemické zvetrávanie. Rozrušoval ju vietor a voda a tie potom prenášali zvetraný materiál z miesta na miesto. Aj pomaly sa pohybujúce ľadovce horninu drtili, brúsili a mleli na jemné častice. Nakoniec sa objavili a uchytili suchozemské rastliny. Niektoré sa ujali priamo na holých skalách, iné na jej vrstve tvorenej nahromadenou zvetralinou. Tak žili a umierali celé generácie rastlín a ich pozostatky sa stávali súčasťou neživej masy nerastných častíc a postupne ju pretvárali v zázračne životodarnú pôdu.

Vzniká pôda i dnes?
Pôda stále vzniká a zaniká. Odnáša ju vietor a voda a väčšia časť odviatych a odplavených častíc končí v mori, kde sa po miliónoch rokov znovu konsoliduje ako hornina. Vznikajú nové pohoria a sú znovu vystavené útokom zvetrávania a erózie. Skaly sa drobia a ich úlomky sa stávajú východzím materiálom pre opätovné vytváranie pôdy.
I keď ide o proces veľmi pomalý, môžeme vznik pôdy v malom meradle pozorovať priamo.

Na holých skalných vyvýšeninách sa ako prvé a občas i ako jediné rastliny uchytávajú odolné porasty lišajníkov. Tieto podivné primitívne rastliny ku svojmu životu nepotrebujú pôdu. Vytvárajú kyseliny a tými skutočne napomáhajú rozkladať horninový povrch.
V rôznych priehlbinách sa môžu zhromažďovať zvetrané úlomky hornín a odumreté zbytky lišajníkov. Tam sa skoro zachytí mach a i jeho tlejúce pozostatky sa nakoniec zapojujú do pôdotvorného procesu. V miestach, kde sa nakopí dostatok zvetralín, začne rast plevel a možno i nejaký ten ker. Behom času vznikne na mieste niekdajšie pusté skaly znateľná vrstva pôdy.

Je možné pôdu zničiť?
Pôda chránená rastlinným príkrovom si môže plodnosť zachovať na veky. Lístie a vetvičky zmäkčujú dopad dažďových kvapiek a vrstva koreňov zabraňuje premiesťovaniu pôdnych častíc. Hneď ako sa rastlinný príkrov odstráni, zem je vydaná na milosť a nemilosť obnaženiu podložia a erózii. Prudké lejaky vyrývajú na nechránených svahoch hlboké brázdy. Dokonca i slabý dážď dokáže odniesť tenkú vrstvu životodárnych častíc a behom niekoľko mesiacov sa tak odplavia celé tony hodnotnej ornice. Veľké množstvo pôdy môžu odviať aj vetry, a to hlavne v obdobiach sucha. Pôda, ktorá zmizne, je stratená navždy. Našťastie existuje celá rada spôsobov ako úrodnú pôdu pred eróziou ochrániť. Ochranné pásy stromoví – vetrolamy- spomaľujú vetry a chránia pôdu na svojej záveternej strane. Ochranné výsevy rýchlo rastúcich rastlín zabraňujú premiesťovaniu zeminy na plochách ležiacich ľadom. Odtok dažďových vôd na svahoch spomaľuje priečna orba. Rovnaké výsledky prinášajú zakladanie terasových polí a striedavý výsev pruhov rozličných kultúr na svahoch. V rámci systému, ktorému sa hovorí minimálna kultivácia, sa vysávajú niektoré plodiny ako napríklad sója bez predchádzajúcej orby, a teda i bez porušenia pôdneho povrchu. Týmito metódami sa poľnohospodári bránia proti stratám cennej pôdy.