Plazy

Na svete žije približne 6000 druhov plazov. Dávnejšie boli plazy zastúpené na Zemi oveľa väčším počtom druhov a pred asi 200 miliónmi rokov boli najbohatšou skupinou stavovcov. Patrili k ním dokonca aj najväčšie živočíchy- dinosaury. Plazy sú prvé stavovce, ktoré boli ako prvé prispôsobené životu na súši. Mnohé z nich dokážu žiť aj vo veľmi suchom prostredí. Suchá šupinatá pokožka znižuje straty vody. Vajíčka pokryté kožovitou škrupinou, ktorá bráni vyschnutiu, kladú plazy na súši. Plazy sú chladnokrvné, preto žijú prevažne v teplých oblastiach sveta, kde teplota prostredia umožňuje aspoň po časť dňa ich aktivitu.

Plazy sú živočíchy s premenlivou teplotou tela, pri udržiavaní potrebnej telesnej teploty 30 až 35 0C sa musia spoliehať na svoje okolie. To im umožňuje, napríklad hadom, primať potravu len raz za niekoľko týždňov, alebo dokonca vo výnimočných prípadoch len raz za rok. Niektoré jaštery v zime hibernujú, upadajú do dlhého spánku v podchladení, počas ktorého nejedia, ale spotrebúvajú tukové zásoby. Správanie mnohých plazov sa dá vysvetliť ich potrebu udržať si stálu teplotu.

Rôzne druhy plazov získavajú potravu rôznymi spôsobmi. Napríklad chameleón sa cez deň pomaly pohybuje po konároch stromov a poľuje na hmyz a pavúky, ktoré mu slúžia ako potrava. Keď má korisť dosť blízko, chvostom sa pevne omotá o konár, náhle veľmi rýchlo vymrští jazyk, ktorý niekedy presahuje dĺžku tela. Potom jazyk vtiahne späť do úst spolu s korisťou, ktorú prehltne. Celá táto akcia netrvá ani sekundu. Ďalej taký Veľhad kráľovský zasiahne korisť svojimi dlhými, ostrými zubmi. Zuby smerujú dozadu, takže čím väčšmi sa obeť bráni, tým pevnejšie sa na ne napicháva. Obeť tuhým zovretím zadusí a potom ju celú prehltne. Veľhad podobne ako ostatné hady je schopný prehltnúť vtáky alebo iné zvieratá, hrubšie, než je on sám, a to zásluhou svojej nezvyčajnej spodnej čeľuste, ktorá sa dá roztiahnuť, lebo nie je v strede zarastená, ale jej polovice sú uprostred pružne spojené.

Niektoré plazy, hlavne hady sú obdarené jedom. U niektorých jedincov jed není smrteľne jedovatý, ale slúži hlavne na omráčenie koristi. Kobra kráľovská dosahuje dĺžku až 5,5 metrov. Ostré zuby má spojené jedovatou žľazou, z ktorej jed prechádza cez zuby do obete. Ak je niečím vyrušená, vztýči prednú časť tela do výstražnej polohy a krk sa jej rozšíri do podoby štítu. Pre väčšinu zvierat je jed kobry kráľovskej smrteľné jedovatý. Jedno jej uhryznutie usmrtí slona za štyri hodiny.

Kobra čiernooká vystrekuje narozdiel od kobry kráľovskej obeti jed do očí. Vystreknutý jed nieje smrteľný, ale vyvolá prenikavú bolesť a môže oslepiť. Prúd jedu dostrekne až do vzdialenosti 3 metrov, pričom ciel zasiahne na vzdialenosť 2 metrov. Pomocou tejto zbrane kobra vystríha nepriateľa z bezpečnej vzdialenosti.

Niekedy sa však stane situácia, že na plaza zaútočí silnejší protivník a tak prichádza na rad obrana. Medzi najdokonalejšiu obranu u plazov sú považované panciere u korytnačiek. Nazývané sú tiež carapax a tvoria kosteno-rohovinové platničky. Zospodu je prirastený ku kostiam, takže telo korytnačky je dokonale chránené a odoláva takmer všetkým útokom. V nebezpečenstve si ukryje do panciera aj hlavu a končatiny. Pod bruškom má ďalší pancierový štít, nazývaný plastrón. Najmenšia vodná korytnačka Severnej Ameriky (10 cm) nie je chránená len pancierom, ale pri podráždení vydáva nepríjemný zápach zo zvláštnych pachových žliaz. Vie dobre šplhať a vajíčka kladie do vlhkej pôdy.
Tiež sú plazy, ktoré namiesto útoku alebo obrany zvolia metodu oklamania nepriateľa. Užovka Heterodon pri stretnutí s nepriateľom napodobňuje štrkáča. Vztýči hlavu, šúcha si chvost o telo, a tak vydáva štrkavý zvuk. Ak nepriateľa neodstraší, prevráti sa na chrbát a predstiera, že je mŕtva, pričom leží celkom nehybne s otvorenými čeľusťami. Cicavce a vtáky sa dajú väčšinou oklamať, hoci pred chvíľou videli, že had je živý. Veľká časť zvierat nežerie mäso uhynutých plazov, lebo má nepríjemnú chuť a môže byť jedovaté. Ďalším živočíchom, ktorý preferuje oklamanie nepriateľa je scink. Ten si môže oddeliť chvost od tela a ten sa nejakú dobu ešte hýbe. Tým upúta pozornosť nepriateľa a tak si šikovne zachráni život. Chvost dospelého scinka stráca významné sfarbenie.

V období párenia sa mnohé samce predvádzajú, pretože chcú zapôsobiť na samičky. Samce niekedy medzi sebou bojujú o družku alebo o územie. Avšak ešte pred obdobím párenia si musí samec krokodíla nílskeho vybojovať s ostatnými samcami svoje územie na brehu rieky. Samec potom stráži každý kúsok vody v blízkosti brehu, hlasnými zvukmi vystríha ostatné samce a napadá votrelcov. Keď je nablízku samica. šíri okolo seba silný zápach a vydáva hlučné zvuky. Spojí čeľuste, búcha chvostom a víri vodu okolo seba. Krúži okolo samičky, až kým sa nedostane tak blízko, aby sa mohli spáriť. Omnoho jednoduchší a jemnejší typ dvorenia si vyberajú vretenice. Tie na začiatku jari tancujú ľúbostnú predohru. Samec sa odzadu priblíži k samičke a šúcha si o jej chvost hlavu a hrdlo.

Pomaly sa pozdĺž jej tela plazí dopredu. Po chvíli sa samica začne špirálovite vlniť. Samec si omotá chvost okolo jej tela a je pripravený na párenie.

Väčšina plazov kladie vajíčka, niektoré sú živorodé. Tie, ktoré sa liahnu z vajíčok, majú na rozbitie škrupiny špeciálny nástroj, ktorým je ostrý vaječný zub. Samička krokodíla nílskeho nakladie každý rok 40 vajíčok do hniezda, ktoré si vyhrabe v piesku na brehu rieky. Vajíčka kladie na tienisté miesto do hĺbky 20 až 30 centimetrov. Prikryje ich pieskom, aby si zachovali približne rovnakú teplotu a teplotný rozdiel nebo vyšší ako 3 0C. Potom ich obaja rodičia strážia počas 90 dní dozrievania, a to najmä pred varanom nílskym, ktorý rad vyhrabáva z piesku krokodílie vajca. Krokodílie mláďatá vydávajú tesne pred vyliahnutím hlasné pípavé zvuky. Matka odhrnie piesok, ktorým sú vajcia prikryté a zubmy jemne vytiahne každé mláďa. Mláďatá nasledujú matku ako káčatká a hemžia sa v jej blízkosti.