Skleníkový efekt

V záujme efektívneho riešenia vzťahov človeka a prírody, zameraného na racionálne využívanie geologického prostredia a jeho zdrojov, musíme si na každom kroku uvedomovať, že predovšetkým treba pochopiť zákony prírodných procesov, ich vzájomnú citlivosť na umelé zásahy a reguláciu. Na to sú však nevyhnutné systémové prístupy, ktoré nás spravidla vedú akoby cez džungľu navzájom poprepletaných javov a ich vývoja. Najväčšie úskalia stoja pred vedou v riešení takých problémov, ktoré majú globálny charakter. Taká je napríklad otázka tzv. ,,skleníkového efektu“ vplyvom nahromadenia kysličníka uhličitého v ovzduší a následky tohto javu na klímu a na geologický vývoj planéty.

Vzrast obsahu kysličníka uhličitého v atmosfére je spôsobený predovšetkým zvýšeným spaľovaním kaustobiolitov (lignit, hnedé a kamenné uhlie, ropa), ale aj redukovaním fotosyntetických procesov pre ubúdanie lesov. Podstatná zmena pri vstupe CO2 do rozličných systémov geosféry má ďalekosiahle následky. Za najzávažnejší dôsledok sa pokladá akumulácia kysličníka uhličitého v určitých vrstvách atmosféry, čo spôsobuje zvýšené pohlcovanie infračerveného tepelného slnečného žiarenia a globálne otepľovanie zemského ovzdušia. Zvýšenie teploty, ku ktrorému významne prispieva aj všestranné energetické pôsobenie a uvoľňovanie tepla v oblastiach industrializácie a urbanizácie, musí nevyhnutne zvýšiť výpar, vlhkosť ovzdušia a oblačnosť; túto tendenciu ešte znásobí predpokladaný vzrast plôch poľnohospodárskych závlah a povrchu vodných nádrží.
Takýto systém je ťažko vymodelovať a ešte ťažšie je zrátať všetky dôsledky, vrátane tých, ktoré môžu postihnúť geologické prostredie: topenie ľadovcov a zvýšenie hladiny vody v svetových oceánoch, morská trangresia na nížinné oblasti kontinentov; narušenie rovnovážneho stavu permafrostu (dlhodobo zamrznutej pôdy) na obrovských priestoroch súše; podstatné zmeny hydrologického cyklu, vrátane zvýšenia zrážok, odtoku vôd, zintenzívneného zvetrávania i odnosu horninového materiálu, slovom – podstatné pretvorenie prírody. V každom prípade treba spomaľovať vývoj týchto i podobných procesov, ktorých negatívne tendencie sú už dnes dostatočne jasné. Je iba samozrejmé, že veda sa musí čoraz viac usilovať o širšie, hlbšie i komplexnejšie poznávanie zákonov, ktorými sa riadi krátkodobý a dlhodobý vývoj systémov geosféry, ich interakcie a najmä vzťahy k ľudskej hospodársko-technickej činnosti.

Zdroje:

Milan Matula – Geológia a životné prostredie, Mladé letá 1987 -