Biológia

1.Vznik života, vývin bunky

Život na Zemi je výnimočný jav v celej doteraz preskúmanej časti vesmíru. Vedci predpokladajú, že naša planéta a všetky ostatné vznikli veľkým treskom. Hmota bola natlačená do malého objemu, nastala náhodná porucha , ktorá prederavila hmotu a tá sa za veľkého tresku rozletela, pričom sa uvoľnila obrovská energia. Po ochladnutí sa hmota zoskupovala, vznikali planéty a ich plynný obal tvorili vodík, dusík, metán. Vedci predpokladajú, že veľký tresk sa odohral pred tromi až štyrmi miliardami rokov. Z jednoduchých anorganických prvkov vznikali anorganické zlúčeniny ako sú voda, čpavok, oxid uhličitý. Neskoršie z anorganických zlúčenín vznikli oveľa zložitejšie organické zlúčeniny ako sú sacharidy, tuky, nukleové kyseliny, bielkoviny.

Tieto organické zlúčeniny sa milióny rokov hromadili vo vode, vytvárali zhluky, z ktorých sa postupne vyvinuli bunky. Predpokladá sa, že vývoj bunky trval asi dve miliardy rokov. Prvý život bol možný iba pod vodou. Naša planéta nemala ešte vytvorenú 11 km2 hrubú vrstvu ozónu, ktorá zachytáva škodlivé zložky ultrafialového žiarenia ale aj radiačné žiarenie. Prvé jednoduché bunky baktérií a siníc produkovali kyslík pri fotosyntéze. Fotosyntéza je premena neústrojných látok na ústrojné, konkrétne z oxidu uhličitého a vody vzniká glukóza a kyslík. Je k tomu ešte potrebný chlorofyl, minerály, slnečná energia. Táto reakcia sa nedá priemyselne napodobniť. Fotosyntéze hovoríme že je kozmická reakcia. Kyslík ktorí vznikal pri fotosyntéze unikal z vody do ovzdušia, vo vyšších vrstvách atmosféry sa menil na ozón. A tak sa začala vytvárať ozónová vrstva. Keď bola vrstva ozónu dostatočne hrubá a dokázala filtrovať slnečné žiarenie mohol sa začať rozvíjať život aj na súši. Preto by sme si mali ozónovú vrstvu chrániť. Ozón dokážu rozkladať napr. freóny.


2.Prokaryotické a eukaryotické bunky, získavanie a uvoľňovanie energie pre život

Karyos je gréckeho pôvodu a znamená jadro. Prokaryotické bunky sú prvojadrové, najstaršie, najmenej vyvinuté. Prokaryotickou bunkou je bakteriálna bunka. Eukaryotické bunky sú vývojovo mladšie , oveľa zložitejšie usporiadané. Do tejto skupiny patria bunky rastlín a živočíchov. Bunky sa skladajú z bunkovej steny, cytoplazmatickej membrány, cytoplazmy, jadra, mitochondrii, ribozómov, vakuol, chloroplastov a iných časti. Bunková stena je vyvinutá iba u rastlín a baktérii. Chráni bunku , dobre prepúšťa vodu a látky v nej rozpustné. Cytoplazmatická membrána chráni bunku a zaisťuje styk bunky s vonkajším prostredím. Cytoplazma vypĺňa vnútro bunky, prebiehajú v nej životne dôležité deje. Jadro je nositeľom dedičnej pamäti, riadi delenie bunky, riadi deje, ktoré prebiehajú v bunke. Dedičná pamäť je uložená v chromozómoch. Chromozómy sú tvorené nukleovými kyselinami. Chloroplasty obsahujú chlorofyl, (listovú zeleň) ktorý umožňuje pútanie svetelnej energie pri fotosyntéze.
Nachádzajú sa v rastlinných bunkách a aj v niektorých druhoch bakteriálnych buniek.Mitochondrie sú miestom kde prebieha bunkové dýchanie , t.j. uvoľňovanie energie potrebnej pre život bunky za prítomnosti kyslíka. Je to opačná chemická reakcia ako beží pri fotosyntéze. Ribozómy sú drobné telieska kde sa vytvárajú špecifické bielkoviny potrebné pre bunku. Vakuoly sú v rastlinných bunkách, bývajú naplnené šťavami zafarbenými rastlinnými farbivami. V prokaryotických bunkách chýbajú mitochondrie, jadro nie je ohraničené jadrovou membránou a v jadre býva iba jeden chromozóm. Medzi bunkami sú výrazné rozdiely vo veľkosti, tvare a funkcii. Najmenšie bunky majú baktérie, najväčšiu bunku má ľudské vajíčko. Základné rozdiely medzi bunkami rastlín, húb a živočíchov vyplývajú zo spôsobu získavania energie potrebnej pre život.

Podľa spôsobu získavania energie pre život sa bunky delia na dve skupiny, a to:Autotrófne- patria tu bunky rastlín, majú chlorofyl, prebieha v nich fotosyntéza a tiež bunky niektorých baktérii ktoré majú baktériochlorofyl, v nich tiež prebieha fotosyntéza. Fotosyntézou vytvárajú glukózu ktorá sa ďalej zložitými biochemickými reakciami mení na zložitejšie organické látky ako sú bielkoviny, sacharidy, lipidy, nukleové kyseliny.

Heterotrófne- patria tu bunky živočíchov, ktoré získavajú energiu potrebnú pre život z potravy a tiež bunky húb. Huby získavajú energiu potrebnú pre život z rozkladajúcich sa tiel rastlín a živočíchov.Všetky bunky potrebujú nielen získavať energiu ale potrebujú ju aj uvoľňovať. Energiu potrebujeme pri manuálnej činnosti, pri rozmýšľaní, ale aj pri biochemických reakciách v našom tele. Všetky bunky uvoľňujú energiu pre život postupnou premenou energeticky bohatých organických látok. Uvoľňovanie energie prebieha dvoma spôsobmi a to:

a)aeróbne- t.j. za prítomnosti kyslíka, je to dýchanie a prebieha v bunkových mitochondriách, je typické pre bunky rastlín a mitochondrií. Pri dýchaní sa molekuly glukózy štiepia na oxid uhličitý a vodu pričom sa uvoľní 36 jednotiek energie.
b) anaeróbne- t.j. za neprítomnosti kyslíka čo je typické pre bunky baktérii. Pri tomto spôsobe dýchania sa glukóza štiepi na alkohol a uvoľňujú sa dve jednotky energie.


3.Delenie buniek, organizmy, spoločné znaky

Príčinou rastu organizmov je delenie buniek. Pri delení buniek sa najčastejšie z materskej bunky vytvoria dve dcérske bunky. Delenie buniek riadi mitóza a prebieha cez štyri fázy, a to: profáza, metafáza, anafáza, telofáza. V profáze sa chromozómy skracujú, zhrubnú a z cytoplazmatických vlákien sa vytvárajú dve deliace vretienka. V metafáze sa každý chromozóm v jadre

rozdelí na dve polovice a deliace vretienka naťahujú jadro. V anafáze rozdelené chromozómy odplávajú k opačným koncom predĺženého jadra a rozdelia sa tak, že na oboch koncoch jadra sú rovnaké druhy a počty chromozómov. V telofáze sa stredom bunky vytvorí deliaca priehradka a vzniknú nám z pôvodne materskej bunky dve nové, navlas rovnaké dcérske bunky. Pri pohlavných bunkách je to trocha odlišné. Konkrétne napr. u človeka, ľudská bunka má v jadre 46 chromozómov.

Nový jedinec vzniká oplodnením, t.j. splynutím samčej a samičej bunky. Samčia i samičia bunka majú len polovičný počet chromozómov, plný počet chromozómov vznikne až po ich splynutí. Takže, každá vloha (gén) v tejto novej bunke je určovaná zdvojene. Jedna časť génu pochádza zo samčej, druhá zo samičej bunky. Gény sú uložené v chromozómoch. Náuka o vlohách-génoch sa volá genetika. Jej spoluzakladateľ bol český vedec J.G.Mendel. Súčastná genetika sa pokúša zasahovať do skladby chromozómov a meniť vlastnosti novovznikajúcich buniek, tomuto vednému odboru hovoríme génové inžinierstvo. Organizmy môžu byť jednobunkové a mnohobunkové. V jednobunkových organizmoch prebiehajú všetky dej v jednej bunke. Sú to prvoky, kvasinky, riasy a iné. Mnohobunkové organizmy majú bunky zoskupené do väčších celkov, volajú sa pletivá (rastliny) alebo tkanivá (živočíchy). Pletivá aj tkanivá sú špecializované na určitú funkciu. Kôstka má napríklad zhrubnuté bunkové steny, aby lepšie chránili semeno, tráviaca sústava u živočíchov je špecializovaná na štiepenie potravy na jednoduché zložky a preto v bunkách tráviacej sústavy sa tvorí a vylučuje oveľa viacej enzýmov ako v iných bunkách.

Ani pletivá ani tkanivá neexistujú samostatne ale vytvárajú orgány a orgánové sústavy, ktoré spoločne zaisťujú životne dôležité funkcie jedinca. Každý jedinec patrí k určitému druhu. Druh je základná rozlišovacia jednotka v biológii. Napriek druhovej odlišnosti majú všetky rastliny spoločné znaky, rovnako aj živočíchy.


4.Spoločné znaky rastlín a živočíchov

Každý organizmus ( rastlina, živočích) uskutočňuje látkovú a energetickú výmenu:získava energiu pre život fotosyntézou a uvoľňuje do prostredia kyslík( rastliny) alebo získava energiu potravou( živočíchy)uvoľňuje energiu dýchaním (rastliny aj živočíchy )vytvára špecifické látky v jednotlivých častiach tela zaisťuje premiestňovanie čiže transport látok v tele(rastliny pomocou vody, živočíchy pomocou krvi a miazgy)odovzdáva do prostredia teplo, vodu, rôzne látky ako sú silice a ukladá si vo svojom tele zásobné látky. Živočíchy odovzdávajú škodlivé a nepotrebné látky do prostredia pomocou vylučovacej sústavy. 

-reagujú na podnety z prostredia pohybom. Pohyb rastlín je natáčaním, pohyb živočíchov premiestňovaním
-všetky organizmy rastú
-všetky organizmy sa rozmnožujú. Živočíchy väčšinou pohlavne, rastliny nepohlavne a to semenami, výtrusmi, hľuzami, odnožmi, vrúblovaním.
-majú stálu stavbu tela podľa podľa geneticky zakódovaných informácii, prenášaných z generácie na generáciu.
-prispôsobujú sa v určitom rozmedzí zmenám prostredia súvisiacich so striedaním dňa a noci, ročných období a pod.
-regulujú priebeh všetkých dejov na princípe spätnej väzby a tým udržujú stále zloženie svojho vnútorného prostredia ( homeostázu). V rastlinách sa prenos informácii uskutočňuje látkovo u živočíchov regulačné deje zaisťuje nervová sústava a hormóny.


5.Oporná sústava človeka

Opornú sústavu tvorí kostra. Kostra je tvorená množstvom kostí. Kosti sa utvárajú už počas vývinu v tele matky z chrupkového tkaniva zložitou premenou tkz. kostnatením. K tomu je potrebný vápnik, fosfor a vitamín D. Za mladi prevládajú v kostiach organické látky, v dospelosti a starobe anorganické látky. Preto v mladosti sú kosti pružnejšie , v starobe krehkejšie a ľahšie sa lámu. Povrch kostí tvorí okostica, je citlivá a bohato prekrvená , z nej rastie kosť do šírky. Pod okosticou je hutné kostné tkanivo a pod ním hubovité tkanivo. V dlhých kostiach je hubovité tkanivo nahradené kostnou dreňou, kde sa vytvárajú červené krvinky. Na koncoch kostí sa nachádza rastová chrupavka a z nej rastie kosť do dĺžky. Približne okolo 18. roku života chrupavka skostnatie a rast sa ukončí. Kosti v ľudskom tele majú tvary: dlhé( stehnová kosť, ramenná kosť, ihlica, píšťala), krátke ( kosti na zápästí, chodidle), nepravidelné ( stavce),ploché (hrudná kosť, lopatka). Kosti sa spájajú niekoľkými spôsobmi, a to: väzivom (temenné kosti), chrupkou ( rebrá s hrudnou kosťou), zrastením (krížové stavce do krížovej kosti), kĺbovo (ramenný kĺb, stehenný, lakťový, drobné kĺbiky na prstoch atď. ) V každom kĺbe sa nachádza kĺbová chrupka. S pribúdajúcim vekom a nadmernou hmotnosťou sa chrupky opotrebúvajú, znižuje sa pohyblivosť kĺbov.

Pohyblivosť kĺbov pomáha udržiavať pravidelné cvičenie. Človek má osovú kostru a kostru končatín. Osovú kostru tvoria: chrbtica, rebrá, hrudná kosť a lepka. Chrbtica sa skladá zo stavcov a medzistavcových platničiek, ktoré zvyšujú pohyblivosť chrbtice a tlmia nárazy pri chôdzi. Chrbtica je zložená zo 7 krčných, 12 hrudníkových, 5 driekových, krížová kosť a kostrč. Medzi stavcami sa nachádzajú platničky. Chrbtica je dva razy esovito zakrivená, čo pomáha jej pružnosti. Zakrivenie chrbtice vzniká až po narodení a to postupne pôsobením svalov. Rebrá spolu s hrudnými stavcami a hrudnou kosťou vytvárajú kostru hrudníka. Predné konce rebier sú chrupkové. Hrudník je značne pohyblivý a pružný, čo uľahčuje dýchanie. Lepka tvorí kostru hlavy. Chráni mozog a zmyslové orgány. Rozlišujeme na nej mozgovú a tvárovú časť. Kostra končatín sa delí na kostru horných končatín a dolných. Kostru horných končatín tvoria tieto kosti: lopatka, kľúčna kosť, ramenná, lakťová, vretenná a drobné kostičky zápästia. Kostru dolných končatín tvoria: panvová kosť, stehenná, píšťala, ihlica a drobné kostičky chodidla.
6.Pohybová sústava

Pohybová sústava sa volá aj svalová. Pohyb celého tela zabezpečujú priečne pruhované svaly , voláme ich aj kostrové a ovládame ich vôľou. Okrem priečne pruhovaných máme aj hladké a šikmé svaly, ktoré neovládame vôľou. Povrch svalu pokrýva väzivová blana- pokrývka. Pokrývka spája svalové vlákna do snopčekov a viaceré snopčeky sú spojené do snopcov. Činnosť svalu sa prejavuje zmenou napätia svalových vlákien. Zdrojom energie pre sval je glukóza v krvi , alebo glykogén. Je to zásobná látka, roztrúsená v svaloch. Pracujúcim svalom pretečie až 20 ráz viac krvi ako svalom ktorý je v pokoji. Pre zdravého človeka je pohyb najúčinnejším prostriedkom na posilnenie srdca. Pohyby kĺbov nezabezpečuje len jeden sval, ale vždy viac svalov, pričom jedny sa skracujú, druhé sa naťahujú. Ich súhra zabezpečuje presnosť pohybu i schopnosť zastaviť pohyb v ktoromkoľvek okamihu. Činnosť svalov usmerňujú nervy. V ľudskom tele je niekoľko sto svalov, z ktorých väčšina je párová. Keď sa pozeráme na človeka zozadu môžeme vidieť tieto svaly: na krku sú zdvíhače hlavy, potom lichobežníkový sval, deltový, najširší chrbtový sval, sedacie, lýtkové.

Na ruke máme deltový sval, biceps (vpredu), triceps (vzadu. Keď sa svaly dlhší čas nepoužívajú tak sa zmenšujú, ochabnú a sú mäkké. Na činnosť svalov priaznivo vplýva telesná námaha, fyzická práca. U malých detí fyzickú prácu nahrádza hra.


7.Obehová sústava, význam, krv

Bunky v tele obklopuje tekutina stáleho zloženia, ktorá sa volá tkanivový mok. Táto tekutina tvorí vnútorné prostredie organizmu tkz. homeostázu. Stále zloženie tkanivového moku zabezpečujú dve tekutiny a to krv a miazga. Krv dopĺňa tie látky ktoré bunky spotrebovali a naopak odoberá tie ktoré bunky vytvorili. Miazga odvádza z tkanivového moku vodu a odpadové látky ktoré nemôžu preniknúť cez krvné vlásočnice. Obehová sústava má nasledovné funkcie:

- prepravnú - privádza kyslík a živiny ktoré vznikli rozložením potravy, odvádza oxid uhličitý a škodlivé látky ktoré sa filtrujú v ľadvinách.
- termoregulačnú - krvou sa odvádza teplo k chladnejším miestam
- hormonálno-regulačnú - krv rozvádza hormóny ktoré sa vytvorili v žľazách s vnútorným vylučovaním
- ochrannú - biele krvinky v krvi zneškodňujú choroboplodné zárodky, cudzorodé látky a jedy.

Dospelý človek má asi 5,5 l krvi , ktorá sa skladá z krvnej plazmy, krviniek a krvných doštičiek. Krvná plazma je slabožltá tekutina zložená prevažne z vody v ktorej sú bielkoviny, kuchynská soľ, glukóza. Krvné doštičky zabezpečujú zrážavosť krvi. Bez nich by mohol človek vykrvácať aj z malej ranky. Červené krvinky obsahujú červené farbivo hemoglobín, ktorý viaže kyslík. V krvi je 27 miliárd červených krviniek. Vytvárajú sa v kostnej dreni, majú životnosť 3 mesiace a potom zanikajú, ukladajú sa v slezine. Na rozdiel od iných buniek sú bezjadrové.

Biele krvinky sa vyskytujú v niekoľkých druhoch a tiež sa vytvárajú v kostnej dreni. Je ich omnoho menej ako červených krviniek. Majú za úlohu chrániť organizmus pred rozličnými škodlivinami , napríklad mikróbmi. Sú veľmi pohyblivé a majú schopnosť pohlcovať cudzorodé látky , za čo považujú aj transplantovaný orgán. Podľa rozdielu v červených krvinkách rozlišujeme 4 základné krvné skupiny : A, B, AB,O. Pri transfúzii krvi sa okrem krvných skupín musí dať pozor ej na RH faktor. Býva pozitív a negatív. Krvná skupina O pozitív je univerzálny darca pre všetky pozitívne krvné skupiny, negatív O zasa pre všetky negatívne krvné skupiny. Krvnej skupine AB môže darovať krv A,B, AB, O pri dodržaní Rh faktoru.

O objavenie krvných skupín sa zaslúžil český lekár Jan Janský. Darcom krvi môže byť každý, kto má vek od 18 do 55 rokov, je zdravý( musí mať v poriadku cholesterol, cukor a iné). Nemôže ním byť človek ktorý v minulosti prekonal infekčnú žltačku. Bezplatný darca krvi je odmeňovaný Janského plaketou. Býva bronzová, strieborná, zlatá.


8.Srdce, cievy, krvné obehy, tlak, tep, choroby

Krv prúdi v rúrkach nazývaných krvné cievy. Obeh krvi zabezpečuje svojimi sťahmi srdce. Cievy ktorými prúdi krv zo srdca ,okysličená, sa volajú tepny. Cievy v ktorých prúdi odkysličená krv smerom ku srdcu sa volajú žily. Tepny a žily sú pospájané vlásočnicami. Ich tenká stena umožňuje prenikanie látok z krvi do tkanivového moku a naopak. Okrem krvného riečišťa máme v našom tele aj miazgové riečište. Miazga je žltkastá tekutina podobného zloženia ako krvná plazma , vznikla z tkanivového moku. Miazgou sa odvádza voda a odpadové látky ktoré nepreniknú cez steny krvných vlásočníc. Miazga sa prečisťuje v miazgových uzlinách ktoré pôsobia ako filtre. Prečistená miazga sa nasáva v oblasti krku do krčných žíl. Srdce pracuje ako čerpadlo obehovej sústavy. Je to dutý sval vo väzivovom vaku nazývanom osrdcovník.
Vnútri srdca je priehradka , ktorá rozdeľuje srdce na pravú a ľavú polovicu. Srdce je rozdelené aj priečne, na predsiene a komory. Rozoznávame pravú predsieň, pravú komoru, ľavú predsieň, ľavú komoru. Predsiene sú s komorami spojené predsieňovokomorovými otvormi. Prúdenie krvi srdcom usmerňujú srdcové chlopne. Chlopne umožňujú prúdenie len jedným smerom. V srdci máme dva typy chlopní a to cípovité a polmesiačkovité. Pri sťahu svaloviny komôr ( systola) sa uzatvoria cípovité chlopne a otvoria sa polmesiačkovité, pri ochabnutí svaloviny komôr ( diastola) je to opačne. Malý alebo pľúcny krvný obeh - krv prúdi z pravej komory tepnou pľúcnicou do pľúc, kde sa okysličí. Z pľúc sa okysličená krv vracia do ľavej predsiene pľúcnymi žilami.

Veľký alebo telový krvný obeh - Z ľavej komory cez tepnu srdcovnicu je okysličená krv tlačená do celého tela. Odkysličená krv sa vracia hornou a dolnou dutou žilou do pravej predsiene. Vonkajším prejavom činnosti srdca je tep. Býva od 50 do 70 úderov za minútu podľa toho či športujeme alebo nie. Dá sa nahmatať stlačením tepny. Choroby súvisiace s nesprávnym tepom sú tachykardia a bradykardia. Tachykardia - tep je vyšší ako 90 úderov za minútu. Srdce bije veľmi rýchle, človek lapá po dychu. Bradykardia - tep je menší ako 50 úderov za minútu, človek má závrate, odpadáva. Známe sú aj choroby chlopní. Zúženie chlopní zvápenatením alebo deformáciou spôsobuje nedomykavosť chlopní, krv sa vracia späť z komory do predsiene, znižuje sa tak výkon srdca, človeku môžu opúchať nohy a v noci sa dusí. Ischemická choroba srdca predstavuje neprekrvenie srdcového svalu. Rizikové faktory sú stres, fajčenie a nedostatok pohybu. Veľmi častou chorobou v našej populácii je vysoký alebo nízky tlak. Môžu viesť k mozgovej príhode a porážke. Tlak zdravého človeka je 120/80 , u starších ľudí nad 50 rokov sa považuje za dobrý tlak aj hodnota 140/80. Veľa soli v jedle zvyšuje krvný tlak.


9.Dýchacia sústava, choroby, prevencia

Bunkám treba neustále dodávať kyslík a odstraňovať oxid uhličitý. K tomu slúži dýchacia sústava. Poznáme vonkajšie a vnútorné dýchanie. Vnútorné dýchanie je výmena plynov medzi krvou a bunkou. Krv dodá kyslík a odoberá oxid uhličitý. Vonkajšie dýchanie je výmena plynov medzi vonkajším prostredím a pľúcami. Nosovou dutinou prúdi vzduch, ktorý sa na sliznici zvlhčí, oteplí, prečistí. Nosová dutina pokračuje do okolitých a tvorí v nich vedľajšie nosové dutiny. Zápaly týchto dutín vyvolané nádchou sú príčinou úporných bolestí hlavy. Dolné dýchacie cesty začínajú hrtanom. Steny hrtana sú vystužené chrupkami, z nich najväčšia je štítna chrupka, nazývaná ohryzok, výrazne viditeľný u mužov. V hrtane je aj ústroj hlasu- hlasivky. Zafarbenie hlasu, vyslovenie hlások, závisí od polohy jazyka, zubov a podnebia. Pokračovaním hrtana je priedušnica, vystužená chrupkami. Priedušnica sa rozvetvuje na dve priedušky, ktoré vstupujú do pravých a ľavých pľúc. V pľúcach sa priedušky postupne rozdeľujú na čoraz menšie a menšie vetvy, až napokon vznikajú úzke priedušničky, ktoré vedú vzduch do pľúcnych mechúrikov. Steny pľúcnych mechúrikov sú bohato opradené krvnými vlásočnicami a vo vnútri mechúrikov sú pľúcne komôrky. Do vlásočníc vniká kyslík a vychádza z nich oxid uhličitý.

Pľúca pokrýva blana, nazývaná popľúcnica. Pod ňou je blana, nazývaná pohrudnica a vystiela steny hrudníkovej dutiny. Štrbinovitá medzera medzi oboma blanami je vyplnená tekutinou. Striedavé rozširovanie a zužovanie hrudníkovej dutiny je sprevádzané zväčšovaním a zmenšovaním objemu pľúc, čím sa zabezpečuje výmena vzduchu medzi pľúcami a okolitým prostredím ( vonkajšie dýchanie ). Ventilácii pľúc napomáhajú aj dva svaly, a to: medzirebrové svaly a bránica. Bránica pracuje ako piest. Pri vdychu klesá dolu, pri výdychu stúpa hore. Pri svalovej práci stúpa spotreba kyslíka, dýchanie je hlbšie a rýchlejšie. V takýchto prípadoch vzniká kyslíkový dlh. Ten sa však vyrovná po skončení svalovej práce a to tak, že človek ,aj keď jeho svaly nepracujú , ešte nejakú dobu zrýchlene dýcha.

Závažný a rozšírený zlozvyk je fajčenie. Fajčiar vdychuje dym, v ktorom okrem nikotínu a rakovinotvorných látok je aj značný podiel oxidu uhoľnatého. Oxid uhoľnatý sa viaže na hemoglobín, čím sa zhoršuje okysličovanie krvi v pľúcach. Okrem toho fajčiarom praskajú pľúcne mechúriky v pľúcach. Podobné dopady sú aj u nefajčiarov ,ktorí sa zdržiavajú v nafajčenom prostredí, sú to takzvaní pasívni fajčiari.Choroboplodné zárodky sa často dostávajú do dýchacích ciest kvapôčkovou infekciou, napr. chrípka. Prevenciou je časté vetranie, pobyt na čerstvom vzduchu, otužovanie, dostatok vitamínov.