V procese dorozumievania nepočujúcich zohráva orálna reč významnú úlohu. V medzinárodnom styku sa nepočujúci usilujú spájať posunok s orálnym vyjadrovaním pojmov v príslušnom cudzom jazyku, pokiaľ príslušný ekvivalent poznajú.

Odzeranie slúži na príjem informácie oznamovanej orálnou rečou druhého účastníka. Je to proces, v ktorom si „mozog“ vyberá postupne zo zásoby známych pojmov tie, ktoré zodpovedajú pohybom úst druhého, a spätne ich dáva do súvislosti. Predpokladom je dostatočná slovná zásoba v orálnej reči. Samozrejme, neznáma cudzia reč sa nedá odzerať.

Odzeranie je jednou z najnáročnejších duševných činností vôbec a približne po dvadsiatich minútach schopnosť sústredenia rýchlo klesá. V spojení s posunkovou rečou je však odzeranie oveľa jednoduchšie, pretože posunok podstatne obmedzuje okruh pojmov, pri ktorých treba urobiť výber.

Zvládnutie posunkovej reči nepočujúcich je náročné a trvá dlhý čas. Základné posunky si možno síce osvojiť v príslušnom kurze pomerne ľahko, no dokonalé zvládnutie posunkovej reči sa nezaobíde bez častého a pravidelného kontaktu s nepočujúcimi, predovšetkým s ich dospelou populáciou.

Pojem daktylotika je odvodený z gr. slova daktylos, čo znamená prst. Daktylotika je teda prstová abeceda. Okrem pojmu daktylotika sa v literatúre môžeme stretnúť aj s termínom daktylológia. Toto slovo môžeme teda voľne interpretovať ako prstová reč. Daktylotika a daktylológia sú synonymné výrazy na označenie systému znakov tvorených rozličnou polohou prstov jednej alebo obidvoch rúk v priestore, ktoré graficky zobrazujú hlásky. Označujú písmená nie zvuky rečí, a preto je ich počet rovnaký ako počet daných grafém. Kontúra obrazov niektorých znakov naznačuje písaný tvar hlásky alebo sa tejto podobe aspoň približuje. Ostatné hlásky sú konvenčné. Daktylná reč je forma slovnej reči, ktorá sa používa popri orálnej a písanej forme. Aj keď vychádza z písaných znakov, je analogická hovorenej reči, pretože slúži na bezprostredné dorozumievanie. Je rovnako výrazná a emocionálna ako reč artikulovaná a môžu ju sprevádzať výrazové pohyby priamo tlmočiace prežívanie vypovedajúceho. Daktylovanie však podlieha pravidlám pravopisu (ortografie).

Dnes sa využíva pri rozvíjaní reči nepočujúcich detí vo viacerých krajinách, no znaky prstovej abecedy nie sú medzinárodne zjednotené. Jednou z príčin sú fonematické a grafomatické osobitosti toho - ktorého jazyka.

V našich podmienkach sa uplatňuje jednoručná daktylotika upravená zo znakov ruskej prstovej abecedy.

Úsilie surdopedagógov smeruje k tomu, aby sa podmienky osvojovania reči u nepočujúceho dieťaťa čo najviac priblížili podmienkam, ktoré má počujúce dieťa.

Prstová reč je v dnešných podmienkach pre nepoučujúce deti predškolského veku jediným prostriedkom, ktorým možno zvládnuť reč v bezprostrednom styku. Výchova reči sa môže úspešne realizovať pomocou prstovej abecedy ešte pred prijatím do predškolského zariadenia. Umožňuje dieťaťu vo veku od dva a pol do troch rokov analyzovať vnímanú slovnú reč, čo je podmienka osvojovania jazyka. Takto sa preň slovo stane prehľadnejším a zrozumiteľnejším. Daktylotika môže byť nielen objektom vnímania, ale aj prostriedkom vyjadrovania. Prostredníctvom nej zvládne dieťa všetky prvky reči.

Slovnú zásobu si rozširuje oveľa rýchlejšie, ako mu to umožňuje klasická forma orálnej metódy. Prestáva potrebovať posunky a hlásková reč predbieha reč posunkovú. Ku koncu pobytu v materskej škole si dieťa na základe daktylnej reči osvojí okolo 2000 – 2500 slov.

Daktylotika má svoje špecifické osobitosti, ktorými sa odlišuje od orálnej a písanej formy. Nemožno ju vnímať simultánne, ako je to v prípade orálnej a písanej formy. Vnímanie daktylovaného slova je však náročnejšie ako vnímanie písanej formy.

Aby nenastala pevná fixácia na znaky, daktylotika nemá byť trvale praktizovanou formou reči, ale má sa používať len dočasne ako pomocný prostriedok v začiatočnom období, t. j. v predškolskom veku a v prvých rokoch školskej dochádzky.

Daktylotika napomáha preklenúť diferenciáciu medzi fonetickou a písomnou formou. Znaky majú zväčša konkrétnu podobu jednotlivých písmen. Vnímanie daktylovanej reči podporuje proces analýzy a syntézy a urýchľuje nácvik čítania a písania.

Pociťovanie ako základná a prvotná úroveň vnímania (percepcie) predstavuje základný poznávací (kognitívny) proces, ktorého výsledkom je pocit (pri vnímaní zasa vnem). Jeho kvalita závisí nielen od vlastností samého zmyslového orgánu (ucha, oka a ďalších orgánov), ale aj od funkcie celého zmyslového analyzátora (v prípade sluchového analyzátora je to vonkajšie ucho spolu s prevodovým systémom stredného ucha, vnútorné ucho, sluchový nerv, a príslušné nervové štruktúry v mozgu). Ak napríklad dieťa registruje nejaký hlas, ale nie je schopné pochopiť význam toho, čo počuje, hovoríme iba o pociťovaní a pocite. Pocit a vnem nemôžu vzniknúť pri organickom poškodení zmyslového orgánu alebo niektorých častí zmyslového analyzátora.

Pri rozvoji reči je dôležité, že sa získava významová skúsenosť, pochopenie významu a skúsenosť predchádzajú osvojeniu slov, ktoré symbolizujú skúsenosť. Súvislosť skúsenosti a symbolu je základom vnútornej reči. Podľa toho môže myslieť dieťa v slovách, môže zoskupovať a triediť svoje skúsenosti a „rozprávať sa so sebou“.

Na to, aby sa mohla rozvíjať vnútorná reč, treba dlhší čas. Ide o obdobie od šiestich do dvanástich mesiacoch, v tomto období sa rozvíja vnútorná reč (porozumenie hovoreného slova). Od 12. mesiaca sa už začína prejavovať aktívna expresívna reč. Pri rozprávaní si dieťa spätne obohacuje svoju receptívnu a vnútornú reč. V 2. roku nadobúda v hovorení značnú obratnosť a v 5. roku získava schopnosť čítať. Túto schopnosť môže získať aj skôr, no len v podmienkach individuálnej, cielenej a systematickej starostlivosti.

Základom každej reči je skúsenosť a že významová skúsenosť predchádza získaniu verbálneho symbolu, kým dieťa nezíska patričnú skúsenostnú „normu“, ktorá symbolizuje napr. slovo „mama“, nemôže toto slovo významovo použiť. Toto je základný princíp psychológie rečového vývinu. význam sa musí pochopiť skôr, ako nastane symbolizácia. Slovo bez významu nie je slovo.

Dôkazom existencie rečových systémov vidíme v prípadoch, keď je skúsenosť skreslená. Jednotlivci, ktorí majú skreslenú skúsenosť na základe percepčných porúch, môžu mať ťažkosti aj pri spracovaní významovej stránky reči. Pri senzorickej deprivácii, akou je napr. hluchota od včasného detstva, je jednou z príčin veľkých problémov v osvojovaní reči práve to, že „norma“ skúsenosti takto postihnutého dieťaťa sa líši od normálu, ťažie získava ten význam, ktorý sa má spojiť so slovom.

Dieťa, ktoré hovorené slovo nepočuje, nemôže si osvojiť auditívnu (hovorenú) reč. Už od dojčenského veku sa zreteľne oneskoruje vo všetkých rečových systémoch. Nijaká známa výchovná metóda zatiaľ nezaznamenala väčší úspech v prekonávaní tohto obmedzenia. Z toho usudzujeme, že ak chýba alebo je vážne poškodená auditívna reč, potom je osvojovanie reči – písanej i čítanej – výrazne sťažené. Tento vzťah vzájomnosti alebo spätnej väzby má veľký význam pre pochopenie celkovej hierarchie rečových systémov.