Dieťa nebude hovoriť, pokiaľ neporozumie slovám (reči), a nebude písať, pokiaľ nepochopí písané slovo a pokiaľ sa nenaučí čítať. Toto všetko je prejavom hierarchie rečových systémov človeka. Keď chýba sluch, a keď je narušená hierarchia rečových systémov, dieťa si musí vybudovať verbálny systém nejakým iným spôsobom, v rámci ktorého si potom osvojí reč.

Nepočujúce dieťa si v porovnaní s počujúcim človekom nemôže osvojiť auditívnu reč priamo. Je to možné jedine sprostredkovane. Jeho symbolický systém musí byť nevyhnutne vizuálny alebo hmatovokinestetický, resp. kombinovaný. Vizuálny kanál možno použiť na učenie reči, čo je zrejmé z toho, že človek sa naučí čítať.

Pre nepočujúce dieťa je to v prvom rade zrak, ktorý predstavuje jeho základný kontrolný kanál. Aj keď zrak je menej vhodný kanál, cez ktorý by sa dala osvojiť základná reč, možno predpokladať, že nepočujúci by si osvojil receptívnu reč oveľa pohotovejšie, prostredníctvom zrakového symbolického systému.

Keby sa odzeranie učilo ako základná reč, potom by sa nepočujúce dieťa naučilo rozumieť hovorenému slovu touto cestou, a tým by sa utváral aj jeho základný rečový symbolický systém. „Myslelo“ by v slovách, lenže nie v auditívnych, nemyslelo by ani vo vizuálnych obrazoch, ktoré sú charakteristické pre posunkovú reč. jeho vnútorná reč by sa skladala z takých slov, aké pozoruje na hovoriacich ústach či perách. Namiesto samohlásky a spoluhláskových zvukov, namiesto výšky, inflexie a intonácie by sa jeho slová skladali z pohybu, tvaru, podoby, farby a ďalších charakteristík a vlastností, ktoré možno pozorovať vizuálne.

Aj keď sa v súčasnosti odzeranie nepokladá za základný rečový systém, je zrejmé, že pre nepočujúcich sa stalo takýmto symbolickým systémom. Skúsenosti ukazujú, že nepočujúci, ktorá ovláda odzeranie veľmi dobre, ovláda dobre aj čítanie a často je schopný osvojiť si aj orálnu reč.

Vo svete sa ešte stále často uplatňuje metóda „čistej“ orálnej reči. Táto metóda vychádza z prirodzeného postupu rozvíjania reči a jazyka u počujúceho dieťaťa. Preto je nepočujúce dieťa maximálne obklopené „atmosférou reči“. heslo oralistov „hovoriť s nepočujúcim dieťaťom“ mu zabezpečuje dostatočné rečové kontakty, pri ktorých je dieťa nútené neustále sledovať ústa hovoriaceho. Postup výstavby reči je pri uplatňovaní tejto metódy takýto:
1. nácvik odzerania,
2. formovanie výslovnosti (elementy reči, ich kombinácie, vyslovenie slova),
3. poznávanie písanej formy,
4. písanie.

Nedostatky tejto metódy spočívajú v tom, že zvládnutie reči sa zakladá na mechanickej artikulácii, čo brzdí celkový postup dieťaťa a nedostatočne motivuje jeho rečovú aktivitu.

Orálna metóda má ešte jednu formu, pri ktorej sa fáza artikulácie odsúva až na posledné miesto. Nepridržiava sa teda tak prísne prirodzeného postupu osvojovania reči. Zdôrazňuje význam odzerania nezávisle od kvality artikulácie.