Sopečná činnosť

ČO JE SOPEČNÁ ČINNOSŤ?
Hoci sa nám zemský povrch javí ako pevný, jeho časti sa neustále pohybujú veľmi malou rýchlosťou. Občas sa vyskytne aj náhly a prudký pohyb, čo sa prejaví zemetrasením alebo sopečnou činnosťou. Sila zemetrasenia sa prejavuje v miernych záchvevoch až po ničivé otrasy. Pri sopečných činnostiach sa zvnútra Zeme dostáva na povrch žeravá hornina dočervena roztavená magma.

AKO VZNIKLI SOPKY?
Pred miliónmi rokov tvorila Zem roztavená žeravá látka – magma. V ďalšom období magma postupne vychladla a vystriedala ju pevná zemská kôra. Zem nikdy celkom nevychladla, v jej vnútri sa vždy nachádzala magma. Tieto roztavené horniny prenikajú na povrch cez trhliny v zemskej kôre, ktoré sa nazývajú sopečnými komínmi. Pod každou sopkou sa nachádza magmatická komora a vulkanický krb. Komoru spája so zemským povrchom sopečný komín, ktorý vyúsťuje do hlavného kráteru. Vedľa neho môžu byť ešte aj sekundárne alebo bočné krátery. Sopky bývajú pokojné, dymia, sú neustále aktívne alebo vybuchujú. Prvé dve fázy sú typické pre vyhasnuté sopky. V prípade nepretržitej aktivity z kráteru ustavične vyteká láva a tento stav často narušujú výbuchy, striedajúce sa s upokojením sopky.

ČO JE VLASTNE SOPKA?
Výbuch sopečnej erupcie pracuje podobne ako fľaša so sódou po rozmútení. Podobne ako plyn uväznený v sódovej vode, aj plyn v roztavenej hornine nazývame magma. Neustálymi silnými výbuchmi roztrhne sopku a láva začne vytekať. Dno sopky leží desiatky až stovky metrov po zemským povrchom. Teploty sa pohybujú od 600°C do 1200°C.Niektoré horniny sa preto tavia. Roztavené horniny stúpajú k povrchu a hromadia sa v kôre v miestach ktoré nazývame magmatický krb. Hlavný komín (sopúch) spája zásobník magmy s kráterom na vrchole sopky. Niektoré vulkány majú jeden alebo viac vedľajších sopúchov. Para, popol a plyn, ktoré sopka chŕli, vytvárajú vysoký sopečný mrak. Niekedy sa tento mrak častíc zrazí a vznikne pyroklastický prúd horúci mrak plynu, popola a pemzy, ktorá sa valí po svahu krkolomnou rýchlosťou, pričom spaľuje všetko, čo mu stojí v ceste.Magma vybuchuje viacerými spôsobmi. Závisí to od jej zloženia. Ak obsahuje málo plynu, steká po svahu ako ohnivá láva. Ak je bohatá na plyn, prudko vybuchuje, pretože spútané plyny sa v atmosfére rozpínajú a drobia magmu na časti. Rozdrobená časti padajú späť na zem a vytvárajú pyroklastckú spádovú prikrývku.

KDE VZNIKAJú SOPKY?
Väčšina z približne 1400 činných sopiek na Zemi sa nachádza v mieste dotyku dvoch tektonických dosiek. Keď hustejšia oceánska časť jednej dosky narazí do ľahšej, suchozemskej časti druhej dosky, ponorí sa hustej hrana pod ľahšou doskou. Nazýva sa to subdukcia (podsunutie). Časť podsunutej hrany sa roztaví na magmu, ktorá stúpa v horúcich, mazľavých vankúšoch a prerazí cez dosku nad ňou. Takouto činnosťou sa v Južnej Amerike vytvorili Andy. Ak sa dve dosky navzájom vzďaľujú, v kôre sa vytvoria pukliny. V prípade, že sú pukliny pod hladinou mora, stúpa magma cez ne pozdĺž rozširujúceho sa hrebeňa, čím sa formuluje nové oceánske dno alebo sopečné ostrovy. Ak je hranica medzi dvoma tektonickými doskami a pevnine, magma vytvára sopky na dne riftového údolia. Sopka nad „Horúcimi bodmi“, ako napríklad sopky na havajských ostrovoch, sa nachádzajú v strede tektonickej dosky, nie na okraji. Ako plameň roztavuje vosk sviečky, tak je žeravý materiál plášťa Zeme v horúcom bode prepaľuje dosku nad ním.

TIPY SOPIEK
Podľa zloženia:lávové - sú tvorené lávoutufové - sú tvorené sopečnými vyvrhlinamistratovulkány - sú tvorené vrstvami lávy a sopečnými vyvrhlinamiPodľa činnosti:činné - ešte stále prejavujú sopečnú činnosťspiace - už dlhšiu dobu neprejavili sop. činnosťnečinné(vyhasnuté) - už niekoľko miliónov rokov neprejavili aktivitu.

ČO VYCHÁDZA ZO SOPKY?
Láva niekedy zo sopky vystrekuje a vytvára fantastickí úkaz v podobe ohňostroja. Láva však môže aj vytekať – pomaly alebo rýchlo, podľa toho, koľko kremeňa obsahuje. ( Kremeň je hlavnou zložkou piesku.) Kvapalná láva chudobná na kremeň vytvára do červena rozžeravený prúd, ktorý sa rozteká do vzdialenosti mnohých kilometrov, kým vychladne a stvrdne.Láva s vyšším obsahom kremeňa sa plazí ako mazľavá, lepkavá, asfaltu podobná hmota. Prúd lávy dokáže zničiť domy a iné objekty, ale väčšinou sa pohybuje pomaly, takže ľudia pred ním ujsť. Veľmi zriedkavo sa stáva, že láva tečie dolu svahom rýchlosťou 100km/h. Oveľa smrtonosnejšie sú výbuchy sopiek, pri ktorých sa vytvárajú horúce, rýchlo sa pohybujúce pyroklastické prúdy popola, plynu a horniny. Niektoré veľmi divoké sopky vymrštia popol viac ako 40km výšky dvojnásobnou rýchlosťou zvuku. Mohutné erupcie popola dokáže zmeniť počasie na Zemi. Popol a sírové plyny vymrštené vysoko do atmosféry sa pohybujú okolo planéty, zacláňajú slnečné svetlo a znižujú teplotu.

ČO JE TO LÁVA
?Láva je magma, ktorá sa dostane na povrch. Stuhnutím magmy a jej kryštalizáciou vznikajú vyvreté magmatické horniny. ČO JE TO MAGMA?Magma je tavenina s teplotou 1000° C. Je zložená s oxidu, kremíka, hliníka, železa, vodnej pary a plynov. Hromadí sa v magmatickom krbe.MAGMATICKÉ (VYVRETÉ) HORNINYMagmatické horniny (angl. igneous rocks) vznikajú chladnutím a kryštalizáciou tekutého (roztaveného) horninového materiálu. Predstavujú záznamy termálnej histórie zemskej kôry. Ich pôvod je väčšinou úzko spätý s pohybom litosférických platní. Magmatická aktivita hrá významnú úlohu pri rozpínaní oceánskeho dna a formovaní novej oceánskej kôry, pri vzniku pohorí a vývoji kontinentov.Vyvreté horniny majú charakteristické štruktúry i minerálne zloženie. Kryštalizáciou jednotlivých minerálov z magmatickej taveniny vzniká sieť navzájom tesne prerastených minerálnych zŕn, ktoré nevykazujú ani znaky opracovania charakteristické pre minerálne zrná niektorých sedimentárnych hornín, ani dôkazy o tlakovom postihnutí, ktoré sú charakteristické pre štruktúry metamorfovaných hornín.Zrná, ktoré tvoria vyvreté horniny sú väčšinou silikátové minerály, ktoré kryštalizujú pri relatívne vysokých teplotách v rozsahu od 650° C do 1200° C.

Najznámejšie príklady magmatickej aktivity sú vulkanické extrúzie, pri ktorých je roztavený horninový materiál prenikajúci k zemskému povrchu vyvrhovaný z vulkanických sopúchov a trhlín, alebo sa vylieva v podobe lávových prúdov.Rovnako významné sú obrovské objemy roztavených hornín, ktoré sa nedostanú priamo na zemský povrch. Ostávajú "uväznené" hlboko v zemskej kôre. Postupne chladnú a zmenia sa na pevné horniny. Najbežnejším príkladom tohto typu vyvretých hornín sú granity, ktoré na dnešnom povrchu vystupujú v mnohých jadrách hlbšie erodovaných pásmových pohorí a koreňových zónach starých horských systémov odkrytých v štítoch (v najstarších častiach kontinentov).
ČO JE TO MAGMATIZMUS?
MAGMATIZMUS... Ide o všetky geologické procesy, ktoré viedli ku vzniku telies magmatických hornín v litosfére. Zahŕňajú predovšetkým vznik silikátovej taveniny označovanej ako magma a jej výstup z miesta jej vzniku do vrchných častí zemskej kôry, prípadne až na jej povrch.Podľa miesta utuhnutia magmatickej taveniny a vzniku magmatických hornín rozlišujeme dva základné typy magmatickej činnosti: intruzívny ( hlbinný) magmatizmus (plutonizmus) - je spätý s prenikaním magmy do horninového prostredia, pričom k jej utuhnutiu dochádza väčšinovou v značných hĺbkach (obyčajne niekoľko km) efuzívny (výlevný) magmatizmus (vulkanizmus) - magma v podobe lávy sa dostáva až na zemský povrch, kde jej utuhnutím vznikajú povrchové telesá efuzívnych (vulkanických) hornín.Ak dôjde k utuhnutiu lávy skôr než dosiahne zemský povrch, vznikajú podpovrchové (hypoabysálne) telesá magmatických hornín, ktoré sú obyčajne bezprostredne spojené s vulkanickými horninami na zemskom povrchu.MAGMATIZMUS je zložitý geologický proces, ktorý zahŕňa:· parciálne alebo úplné roztavenie pevných hornín a vznik magmy - výstup magmy do vyšších častí vrchného plášťa a zemskej kôry· diferenciáciu magmy procesmi frakčnej kryštalizácie· ovplyvnenie zloženia magmy okolitými horninami (kontaminácia magmy)· chladnutie a kryštalizáciu magmy - vznik vyvretých hornín

ČO JE TO VULKANIZMUS?
Vulkanizmus je povrchový prejav magmatizmu, pri ktorom magma a plynné zložky vystupujú až na zemský povrch, prípadne magma utuhne v pripovrchových podmienkach (v bezprostrednej blízkosti zemského povrchu).Spravidla sa pod pojmom vulkanizmus rozumie proces vzniku a pohybu magmy z miesta jej generovania v astenosfére, či vrchnom plášti cez zemskú kôru kontinentálneho i oceánskeho typu, no najmä procesy spojené s jej prienikom na zemský povrch.Prienik zemskou kôrou a jej pohyby na povrchu sú sprevádzané únikom vulkanických plynov a vodných pár, ktoré spolu s magmou (po dosiahnutí povrchu Zeme - súš alebo vodný priestor - sa nazýva láva, resp. jej rôzne veľkými útržkami predstavujú základné produkty sopečnej aktivity. Tvorené sú pevným, kvapalným, ale aj plynným skupenstvom. Procesy spojené so vznikom, pohybom, frakčnou kryštalizáciou, zmiešavaním, ale aj chladnutím magmy (lávy) v prípade, ak deje prebiehajú pod povrchom Zeme v priestore zemskej kôry, sa označujú ako magmatizmus. Jeho produktom sú rôzne typy hlbinných (v hĺbke zemskej kôry stuhnutých), resp. žilných podpovrchových hornín.Ak magma preniká na zemský povrch, hovoríme o suchozemskom (subaerickom) a podvodnom (subakvatickom) vulkanizme.

PODMORSKÝ (SUBMARINNý VULKANIZMUS)Odohráva sa v morskom prostredí, najčastejšie na dne oceánov. Počas neho dochádza k rýchlemu ochladzovaniu produktov vulkanických erupcií. V porovnaní s vulkanizmom v suchozemskom prostredí je odlišný aj mechanizmus transportu vulkanického materiálu. To má za následok vznik odlišných vulkanických foriem, ale i odlišných textúr a štruktúr vzniknutých vulkanických komplexov rekonštruovať pôvodné prostredie vulkanickej činnosti.

SUCHOZEMSKÝ (SUBAERICKÝ) VULKANIZMUS Odohráva sa v suchozemskom prostredí (na pevnine a ostrovoch). Vulkanické produkty sú vyvrhované do atmosféry, láva sa vylieva, tečie a väčšinou aj utuhne v suchozemskom (atmosférickom) prostredí. Časť vulkanických produktov, najmä ak je vulkán v blízkosti vodného prostredia (oceánov, morí, prípadne i väčších jazier), môže sa dostať aj do tohto prostredia, ktoré potom ovplyvní ich konečnú podobu. Napríklad lávové prúdy na Havajských ostrovoch často dosiahnu ešte v žeravom stave pobrežie oceánu a k ich utuhnutiu dochádza vo vodnom prostredí, výrazne odlišnými lávovými formami a štruktúrami vzniklých vulkanických hornín.Život so sopkami ...Predstavte si, že žijete v blízkosti sopky, ktorá pravidelne chŕli popol alebo lávu. Mnoho ľudí na svete žije v nebezpečnej blízkosti aktívnej alebo potenciálne aktívnej sopky. Vedci tieto sopky pozorne skúmajú a usilujú sa predpovedať, čo by sa mohlo stať. Ani vedecké odhady však nemôžu vždy zachrániť ľudí pred sopečnou katastrofou. Ročne na Zemi vybuchne.

Zaujímavosti:Sopky na iných planétach sa líšia od pozemských. Napríklad sopky na Marse sú oveľa väčšie ako na Zemi, pretože sa predpokladá, že tam niesu tektonické dosky. Pohyb zemských dosiek premiestňuje sopku mimo podzemného zdroja magmy. Sopečný kužeľ Olympus Mons na Marse vybuchoval miliardy rokov. Je trikrát vyšší ako Mount Everest na Zemi. Približne 50 sopiek, pričom zahynú stovky ľudí a tisíce ľudí opustí svoje domovy. Sopky môžu biť veľmi ničivé, ale dokážu byť aj užitočné. Popol z vulkánov zúrodňuje pôdu. Rastlinstvo je potom väčšie a zdravšie. Teplo z magmy niektorých sopiek premieňa vodu na paru, ktorá sa potom využíva v geotermálnych elektrárňach na výrobu elektriny. Na Islande, ostrove s mnohými sopkami, poskytuje pera zohrievaná magmou elektrinou pre takmer polovicu domácností.

ZNÁME SOPKY:
SOPKA KRAKATAUPred vyše miliónom rokov sa v mori na západ od indonézkeho ostrova Jáva vytvorila kuželovitá sopka. V priebehu času vrchol hory zničili erupcie. Nad morom vyrastli nové vrcholy a vytvorili ostrov nazývaný krakatau, 9 kilometrov dlhý a 813 metrov vysoký. 26,8,1883 sa odrazu ozval ohlušujúci výbuch a všetko naokolo zakryl velký čierny mrak popola. Na další deň največšia doteraz známa explozia ostrov roztrhla. Dve tretiny Krakatau jednoducho zmizli. Hukot bolo počuť až v Austrálii, vzdialenej 3 200 kilometrov. Viac ako 19 kilometrov štvorcových skál rozdrvilo na prach a vytrhlo do vzduchu. Oblasť vo vzdialenosti 280 kilometrov bola 2,5 dňa zahalená v úplnej tme. Prílivové vlny zmietly dediny na brehoch ostrovov Jávy a Sumatry a 36 000 ľudí zahynulo.Zaujímavosť: Účinky výbuchu pocítili ľudia na celej zemeguli. Všade poklesla teplota, pretože prach zabránil prenikaniu slnečných lúčov na zemský povrch. Až v Londýne a západnom pobreží USA bolo možné vidieť nádherné červené západy slnka. Slnko a mesiac ešte v nasledujúcich rokoch občas mali zelený alebo belasý nádych.

SOPKA VEZUV
Hora Vezuv sa dvíha do výšky 1 277 metrovnad Neapolským zálivom a je jedinou aktívnou sopkou na európskom kontinente. Jej kráter meria po obvode 1 400 metrov, je 216 metrov hlboký a základňa má priemer vyše 3 kilometrov. Kedysi bol Vezuv známy ako Monte Summa alebo Somma a časť tejto starobylej hory vytvára polkruh okolo dnešného krátera. V posledných 12 000 rokov Vezuv s času na čas vybuchuje. Z krátera a puklín v zemi na jeho svahoch sa vždy vinú kúdoly dymu, ktorý je taký horúci, že ak k nemu priložíme kúsky papiera, vzbĺknu. Jeho úpetia pokrývajú sady a vinice, no vrchná časť je opustená a hrozivá. V tomto storočí na ňom zaznamenali šesť veľkých erupcií.Zaujímavosť: Najznámejšia bola erupcia v roku 79, keď boli zničené mestá Pompeje a Herkulaneum. Vulkán vyvrhol obrovský oblak čierneho dymu. Horúci popol a kamene padali ako dážď a do vzduchu vystrekovali jedovaté plyny. Iba štvrtina obyvateľov Pompejí unikla skaze. Ostatných pochoval popol, zadusili plyny alebo zavalili budovy.

HORA FUDŽI
Hora Fudži (po japonsky Fudžijama) nieje iba divom prírody, ale aj posvätným miestom, uctievaným budhistami, ktorý ju pokladajú za bránu do druhého sveta. Kráter je známy ako Nain (svätyňa). Je významný aj pre Šintoizmus, starobylé japonské náboženstvo. Jeho vyznávači veria, že medzi skalami, v stromoch a iných prírodných útočiskách sídlia bohovia a duchovia (kami). Fudži je výnimočne krásna. Kuželovitý vrchol jej väčšinou zakrýva snehová čiapka a úbočia sa elegantnezvažujú do kruhovej základne s obvodom asi 126 kilometrov. Vyzerá akoby vystupovala z nedalekej morskej hladiny, a počas jasných dní je ju vidieť zo vzdialenosti 80 kilometrov. Fudži je mladá sopka, vznikla asi pred 600 000 rokmi. Zaznamenali na nej 18 erupcií, poslednú v roku 1707, keď sa popol dostal až do Tokia, vzdialeného od nej 100 kilometrov.Zaujímavosť: Najlepší čas na pobyt na vrchole Fudži je východ slnka (po japonsky goraiko), keď celá obloha hrá nádhernými farbami. Až do roku 1868 na horu nesmeli vystupovať ženy. Japonci vravievajú, že je hlúposť nevyliezť ani raz za život na horu Fudži či vyliezť na ňu viac krát.

SOPKA BORA BORA
Americký spisovateľ James A. Michener nazval Bora Bora na Ostrovoch Spoločnosti „najkrajším ostrovom na svete“ a vybral si ho za dejisko svojho románu South Pacific (južný pacifik), ktorý neskôr prepracovali na muzikál. Prvý obyvatelia prišli na ostrov z východnej Ázie pred 2 000 rokmi. Uprostred sa nachádzajú zvyšky sopky s dvojitým vrcholom. Hora Otemanu, dnes 725 metrov vysoká, sa kedysi týčila do výšky 5400 metrov nad morským dnom, kým jej erupcie nezničili končiar. Túto dávno vyhasnutú (mŕtvu) sopku pokrýva dnes hrubý zelený les. Naokolo sa rozprestiera nádherná tyrkisová lagúna, ktorú od mora oddeľuje piesočnatá plytčina. Za nou takmer v neporušenom kruhu leží barierový útes, posiaty piesčitými ostrovčekmi zvanými motus.Zaujímavosť: Anglický prírodovedec Charles Darwin si prvý uvedomil, že atol je korálový útes, ktorý vyrástol na prstenci okolo ostrova. Ak ostrov klesne do mora, atol zostane zachovaný. Bora Bora klesá a jedného dňa z nej ostane iba jej atol. Počas druhej svetovej vojny vláda USA používala Bora Bora ako tankovaciu základňu na trase do Austrálie a na Nový Zéland.

SOPKA PATRICUTÍNI
stý farmár menom Dionsio Pilido pracoval 20,2,1943 na svojom kukuričnom poli v dedine patricutín v Mexiku, keď zbadal, že v zemi sa objavila puklina. Bolo počuť hrmenie a zem sa chvela. Potom sa vydula, z pukliny vyrazil dym a za ním nasledovali iskry, ktoré zapálili niekoľko stromov naokolo. Asi o hodinu sa zhromaždili dedinčania, a pozorovali, ako sa z pukliny vynára dočervena rozžeravená skala. Do polnoci bomby lávy vybuchovali proti oblohe a z novej a oveľa väčšej diery vychádzal oblak prachu. Do rána tam narástol 10 metrový kužel. Do nasledujúceho popoludnia bol takmer 40 metrový. Do ďalšieho rána nešťastnému Dionisiovi nezostalo z jeho poľa nič. To, čo s ostatnými dedinčanmi sledoval bol zrod novej sopky.Zaujímavosť: Po týždni sa sopka Patricutín týčila do výšky 140metrov. Bolo počuť nepretržité hučanie a úlomky skál vrhalo do vzdialenosti 320 kilometrov. Z oblastí, kde im zmietlo domy, sa vidiečania museli odsťahovať. Sopka rástla a chŕlila lávu ďalších 9 rokov, až dosiahla výšku 410 metrov.

SOPKA ETNA
Etna je nesporne kráľovnou medzi európskymi vulkánmi. Je totiž nielen najvyššia na celom kontinente, ale i zďaleka najaktívnejšia. Zápis o sopke je už z 5. stor. p.n.l., keď básnik Pindaros opísal spomínaný zápas bohov dvoch generácií a v symbolických detailoch zachytil podrobnosti výbuchu v roku 479 p.n.l., keď „ stĺp nebies“ ( Etna) cez deň chŕlil lávu a v noci vyvrhoval rozžeravené kamene, ktoré zapaľovali lesy a potom sa kotúľali do mora. Odvtedy do konca 20. stor. bolo zaznamenaných 135 výbuchov, približne každých 18 rokov jeden.Zaujímavosť: Jedným z mála ľudí, ktorí na Etne skončili svoj život, bol starogrécky filozof Empedokles, ale on sa vrhol do jej krátera so samovražedným úmyslom. Predtým však strávil pokojné roky v dome blízko jej vrcholu.

SOPKA POPOCATÉPETL
Popocatépetl - činná sopka v Strednej Amerike , 65 km juhovýchodne od Ciudad de Mexico. Má dva vrcholy spojené horským chrbtom. Kráter má obvod 1 km a hĺbku 150 m. Popocatéplt znamená v jazyku Indiánov ,, fajčiaca hora ,, i keď je sopka v kľude od r. 1928. Občas z nej vystupuje oblak dymu. Podľa legendy bol Popocatéplt astécky bojovník , o ktorom so rozširovala mylná správa , že bol zabitý v bitke. Po tom , ako sa to dozvedela jeho milenka Ixtaccíhuatl , zlomilo to jej srdce a zomrela. Keď sa bojovník Popocatéplt vrátil a našiel ju mŕtvu , bdel pri nej tak dlho , kým aj on zomrel.