Živočíchy

ÚVOD

Živočíchy (Animalia) alebo zast. mnohobunkovce (Polycytozoa, Metazoa) sú mnohobunkové eukaryotické organizmy živiace sa prevažne heterotrofne a spravidla schopné hýbať aspoň jednou časťou svojho tela (hoci niektoré druhy zostávajú na jednom mieste po celý život). Inými slovami sú to všetky mnohobunkové eukaryoty, ktoré nie sú klasifikované ako rastliny, huby ani Chromista. V minulosti pojem živočíchy zahŕňal často aj prvoky (jednobunkovce, Monocytozoa, Protozoa).Živočíchy delíme podľa stavby tela na:


Bezstavovce

Bezstavovce je súhrnné označenie pre všetky prvoky a živočíchy, ktoré nie sú stavovce, teda nemajú chrbticu.Zaviedol ho Jean Baptiste de Lamarck. Nejde o taxonomickú jednotku. Asi 90% prvokov a živočíchov sú bezstavovce. Bezstavovce delíme na:

- Prvoky

Prvoky (Protozoa) alebo jednobunkovce (Monocytozoa) sú „živočíšne“ (teda spravidla heterotrofné, pohyblivé a podobne) eukaryotické jednobunkové organizmy. Tradične patria aj medzi Protista. Sú to drobné organizmy, veľké od tisícin milimetra po niekoľko milimetrov, prípadne centimetrov; voľným okom je však viditeľné len malé percento druhov. Telo je zložené z jednej bunky, ktorá vykonáva funkcie celého organizmu. U niektorých druhov však vidíme tendenciu vytvárať agregácie rovnakých (Gonium, Pandorina), ale i kolónie diferencovaných buniek (Volvox), a práve tu niekde prebieha prirodzená hranica medzi jednobunkovými a mnohobunkovými eukaryotickými organizmani. Prvoky boli objavené až po vynáleze mikroskopu Anthony von Leuvenhoekom (1675).

V 18. storočí boli nazývané animacula infusoria – „zvieratká z nálevov“. Ich systematické postavenie bolo dlho nejasné a nie je celkom jasné ani dnes. V minulosti prevládali dva extrémne názory – prvoky boli považované buď za larválne štádiá neznámych (vyhynutých?) živočíchov, alebo za „zmenšeniny“ bežných zvierat s príslušnými orgánmi ako sú oči, ústa so zubami, atď. Bol to dôsledok nedokonalej optiky a mikroskopovacej techniky.Dnes poznáme niečo vyše 20 000 druhov prvokov, z čoho voľne vo vode žije asi 15 000 druhov, 10 000 z toho v moriach. 

Asi 5 000 druhov sú symbionty, komenzály, no väčšinou parazity. Systém prvokov je zložitý a sčasti ešte nedotvorený.Bunka obsahuje organely, tzv. „orgánčeky“, ktoré však nie sú analogické s orgánmi mnohobunkových živočíchov! Sú to vlastne špecializované bunkové inklúzie. Tu sú najdôležitejšie z nich: cytoplazmatická membrána – je to semipermeabilná blana na povrchu bunky. Niekedy je veľmi tenká (Sarcodina), niekedy je však dvojitá (mimobunkové štádiá Apicomplexa) alebo dokonca trojitá (Gregarina). Ak je spevnená systémom mikrotubulov, nazýva sa kortex, resp. pelikula (Opalinida, Ciliophora).

U mnohých skupín produkuje schránku; cytoplazma – nie je organela v pravom zmysle slova, pretože obaľuje všetky organely v bunke. Niekedy je diferencovaná na povrchovú viskóznu ektoplazmu a zrnitejšiu endoplazmu vnútri bunky (Ciliophora, väčšina Sarcodina), tieto vrstvy môžu byť aj zreteľne oddelené (Lobosia); jadro (nukleus) je najdôležitejšou organelou. Obsahuje DNA a v ňom dochádza i k syntéze RNA. Môže byť jedno (väčšina prvokov), alebo dve (makronukleus a mikronukleus u Ciliophora), alebo pozorujeme viac nediferencovaných jadier (Opalinata, viaceré Sarcodina); mitochondrie – dvojvrstvové membranózne organely, ktoré poskytujú energiu pre životné pochody v bunke.

U krvných parazitov môžu atrofovať (glukóza a ďalšie živiny sú v nadbytku); Golgiho aparát – tubulózna organela, zabezpečuje sekrečnú činnosť bunky. U rastlinných bičíkovcov sa tradične nazýva diktyozóm; fagozóm, potravná vakuola, vzniká vliačením bunkovej membrány do cytoplazmy. Splýva s lyzozómom, s mechúrikom naplneným tráviacimi enzýmami, čo umožňuje typické intracelulárne trávenie; pulzujúce (kontraktilné) vakuoly – vylučujú nadbytočnú vodu, regulujú teda osmotický tlak v bunke; mikrotubuly – majú oporno-pohybovú funkciu. Sú základom bičíkov a bŕv a podieľajú sa i na stavbe pelikuly a mitotického vretienka.

Pohyb prvokov je pasívny (prúdením vody a vzduchu) alebo aktívny. Aktívny pohyb môže byť améboidný, „prelievaním“ cytoplazmy, hoci mechanizmus tohto pohybu stále presne nepoznáme (pôjde zrejme o sťahovanie plazmatických makromolekúl), alebo pomocou bŕv (cilie) a bičíka (flagellum), resp. bičíkov. Brvy a bičíky majú u všetkých eukaryotických organizmov (vrátane spermií) rovnakú stavbu: 2 centrálne mikrotubuly obkolesuje 9 párov obvodových mikrotubulov, čo je jeden z najvýznamnejších dôkazov jednoty života na Zemi! Bičík sa môže priložiť k povrchu bunky, tak vzniká undulujúca membrána (niektoré Zoomastigophorea). Splývaním bŕv vznikajú ciliálne deriváty – cirry alebo membranely.

Príjem potravy sa uskutočňuje: difúziou cez cytoplazmatickú membránu (nízkomolekulové látky); endocytózou, ktorá má 2 varianty: pinocytózu – pohlcovanie makromolekúl, tukových kvapôčok a drobných čiastočiek do veľkosti 10 μm alebo fagocytózu – pohlcovanie väčších častíc potravy (typické pre Sarcodina). Pri endocytóze sa častica dostáva dnu do bunky vliačením povrchovej membrány, ktorá utvorí okolo častice mechúrik. Pokiaľ sa na fagocytózu špecializuje jedna časť povrchu bunky, hovoríme o príjme potravy cytostómom, ktorý je typický pre Ciliophora. Nestrávené zvyšky opúšťajú bunku exocytózou cez cytopyge – bunkový „anus“, ktorý je viditeľný len počas defekácie.

Rozmnožovanie prvokov môže byť v zásade nepohlavné a pohlavné. Nepohlavné rozmnožovanie je rozšírené v niekoľkých typoch: binárne delenie – bunka sa rozdelí na 2 rovnaké jedince, a deje sa to v pozdĺžnom (Mastigophora) alebo v priečnom smere (Ciliophora). Špeciálnym prípadom je pučanie, keď sa z materského jedinca oddeľuje oveľa menší dcérsky, ktorý potom dorastá (Suctoria); polytomia – rozpad na viac jedincov. Vyskytuje sa v dvoch variantách: sporogónia a schizogónia (–» Apicomplexa). Pohlavné rozmnožovanie - Prvoky majú počas života haploidnú sadu chromozómov (Mastigophora, Apicomplexa), diploidné sú Opalinata a Ciliophora. V prvom prípade dochádza k redukcii počtu chromozómov pri prvom delení zygoty, v druhom prípade meióza prebieha pri vzniku gamét. Pohlavné rozmnožovanie má v zásade 3 varianty: gametogamia – splývanie dvoch nezávislých gamét, ktoré môžu byť rovnaké (izogamia) alebo morfologicky odlíšené (anizogamia –» Apicomplexa);

gamontogamia – kopulácii (jadier) gamét predchádza spojenie celých buniek, alebo aspoň ich väčšej časti (Gregarina). Zvláštnym prípadom gamontogamie je konjugácia, rozšírená u Ciliophora: Dva jedince sa k sebe priložia cytostómom a splynú. Makronukleus sa rozpustí, mikronukleus sa v každej bunke dvakrát po sebe mitoticky delí, takže vznikajú 4 malé jadrá. Tri z nich sa rozpúšťajú, posledné sa ešte raz meioticky delí na stacionárne a migratívne jadro. Migratívne jadrá si jedince medzi sebou vymenia, vzápätí každé splýva so stacionárnym jadrom druhého jedinca. Vzniká synkaryon a jedince sa od seba oddeľujú. Dosť zložitým delením synkaryonu v každom jedincovi vznikajú 2 makro– a 2 mikronukleusy. Jedince sa ešte raz rozdelia, takže výsledkom konjugácie sú 4 jedince; autogamia – proces samooplodnenia jadrami, ktoré vznikli v tom istom jedincovi (Foraminifera, Heliozoa, zriedka inde).



Pŕhlavce

Pŕhlivce (Cnidaria) sú kmeň mechúrnikov s pŕhlivými bunkami (knidoblastami) na ramenách. Ich vývin je nepriamy cez planulu a majú vyvinuté polypové aj medúzové štádium, ale nie u všetkých druhov súčasne. Dospelé jedince sú radiálne symetrické. Sú to pravé diblastica (majú len ekto– a endoderm). Majú veľkú regeneračnú schopnosť.


Ploskavce

Ploskavce (Plathelminthes) sú kmeň špirálovcov, skupiny kmeňov prvoústovcov. Sú to podlhovasté až výrazne predĺžené dorzoventrálne sploštené živočíchy na povrchu s obrveným epitelom, ktorý má u voľne žijúcich pohybovú funkciu. Parazity majú pevnú kutikulu. Pod kožou je systém epiteliálnych a parenchymatóznych hladkých svalov, ktorý tvorí podkožný svalový vak; pod ním je riedke mezenchýmové tkanivo.Tráviaca sústava je jednoduchá uzavretá, u parazitov čiastočne až úplne redukovaná (pásomnice).

Aj u ploskavcov sa zvykne označovať ako gastrovaskulárna sústava; táto plní funkcie už len tráviacej a obehovej sústavy, pretože vylučovanie zabezpečujú protonefrídie. Trávenie je intracelulárne, parazity prijímajú potravu osmoticky. Nervová sústava je pásová – z okolohltanovej obrúčky vybiehajú smerom do tela nervové pásy. Z receptorov pozorujeme iba statocystu a ploché oči, u parazitov sú redukované. Sú hermafrodity, rozmnožovacia sústava je objemná a zložitá, najmä u parazitov. Spermie ploskavcov majú dva bičíky, čo je výnimočný jav v živočíšnej ríši. Vývin je priamy (Triclada), alebo cez jednoduché trochoforoidné larvy, označované často ako Müllerova a Götteho larva (morské Turbellaria). Parazity majú zložité životné cykly s veľmi špecializovanými larválnymi štádiami.


Mäkkýše

Mäkkýše (Mollusca) sú kmeň špirálovcov. Je to druhý najpočetnejší kmeň živočíšnej ríše – dodnes je popísaných asi 120 000 druhov, no v strednej Európe ich žije iba asi 300. Zoologická špecializácia na mäkkýše sa nazýva malakológia. Mäkkýše sú veľmi starobylá a vnútorne diferencovaná skupina primárne morských živočíchov. Premena časti plášťovej dutiny na pľúcny vak im umožnila vystúpiť aj na súš. Pľúcnaté ulitníky patrili k prvým skupinám živočíchov, ktorým sa to podarilo; úspešnosť tohto kroku potvrdzujú tisíce druhov suchozemnských ulitníkov – niektoré z nich sa prispôsobili životu i vo vyslovene arídnych biotopoch. V procese evolúcie mäkkýšov pozorujeme celý rad fylogenetických línií a trendov. V zásade sa dajú rozdeliť do dvoch skupín:Regresívne trendy – súvisia s prispôsobením sa na prisadnutý spôsob života a pasívnu ochranu pomocou schránky.
Dôsledkom je zjednodušenie až redukcia niektorých orgánov, tzv. sesilná regresia (Bivalvia). Zjednodušenie je na druhej strane kompenzované vznikom špecializovaných znakov, ako je filtračný aparát Progresívne trendy – týkajú sa vlastne iba dvoch skupín: Gastropoda: vznik pľúcneho vaku a vaječných obalov, získané znaky im umožnili úspešné osídlenie súše; Cephalopoda: ďalekosiahle zdokonalenie nervovej sústavy a zmyslov, vznik chrupavčitého oporného systému.

Dokonalosť stavby tela spolu s odlišným brázdením vajíčka nabáda niektorých zoológov oddeliť hlavonožce do samostatného kmeňa. Tento odvážny názor však väčšina odborníkov neakceptuje. Nápadný progres v evolúcii hlavonožcov sa vysvet1uje ako klasický príklad konvergentného vývoja – súvisí s postupným zväčšovaním tela a s prispôsobením sa na aktívny dravý spôsob života. Netreba zabúdať, že na tento evolučný proces mali hlavonožce čas celé desiatky miliónov rokov. Mäkkýše ako kmeň prekvapujú širokou škálou znakov, od veľmi primitívnych (obrvený epitel u Epimenia, spikuly v kutikule u mnohých Aplacophora; a i.) až po veľmi špecializované konvergentné štruktúry u Cephalopoda. Z tohto aspektu im zo všetkých kmeňov môže konkurovať len jeden – Chordata. Mäkkýše však ostali napriek svojej fylogenetickej úspešnosti slepou vývojovou vetvou. Jednoznačne to potvrdzuje málo rozvinutý coelom a deficit segmentácie týchto živočíchov.


Obrúčkavce

Obrúčkavce (Annelida) sú kmeň špirálovcov. Sú to červovité živočíchy s vonkajšou i vnútornou segmentáciou, ktorá zodpovedá coelomu (vzácne môže byť druhotne potlačená). Každý pravý coelomový somit okrem akronu a pygidia obsahuje primárne 1 pár coelomových dutiniek a nesie 1 pár dvojvetvových parapódií so štetinami. Tento stav môže byť vyvinutý iba embryonálne (parapódiá u mnohých skupín a štetiny u Hirudinea druhotne chýbajú), segmentálne coelomové dutinky sú však vytvorené takmer vždy i v dospelosti.

Povrch tela tvorí pokožka (epidermis) s množstvom žľazových buniek, niekedy vylučuje tenkú kutikulu. U najprimitívnejších typov je na povrchu obrvený epitel, ktorý slúži na pohyb (Dinophilus). Pod pokožkou je svalový vak tvorený vrstvou cirkulárnej (okružnej) a longitudálnej (pozdĺžnej) svaloviny, ktorý umožňuje peristaltický pohyb. Okružná svalovina je kožného, ektodermálneho pôvodu, kým pozdĺžne svalstvo je pôvodu mezodermálneho. Tráviaca sústava je otvorená, priama. Je dosť jednoduchá, ústa aj anus sú terminálne. Hltan je svalnatý, často s chitinóznymi zúbkami; za hltanom nasleduje u dážďoviek (Lumbricidae) rozšírený hrvoľ.

Črevo má pozdĺžny chrbtový záhyb – typhlosolis. Črevo obaľuje aj zvyšok coelomového peritonea, tzv. chlorakogénny. Nervová sústava je rebríčková. Embryonálne sa zakladá na povrchu (čo platí aj pre iné skupiny živočíchov, vrátane stavovcov), druhotne klesá do svaloviny, kde je lepšie chránená. Zo zdvojeného cerebrálneho ganglia vybiehajú smerom do tela nervové povrazce, ktoré tvoria okolohltanovú obrúčku, a potom v každom somite pár ganglií, spojených komisúrou. Receptory sú dobre vyvinuté hlavne u pohyblivých dravých druhov – majú tykadlá, palpy, obrvené čuchové senzily a oči, ktoré môžu byť ploché, jamkové, ale i komorové. Druhy bez očí (dážďovky) tiež reagujú na svetlo – v koži majú rozptýlené jednotlivé fotoreceptorické bunky.

Epitel, ktorý má exkrečnú funkciu (pozri vylučovacia sústava). Obehová sústava je uzavretá, skladá sa z chrbtovej a brušnej cievy, ktoré sú v každom somite spojené bočnými cievami. Chrbtová cieva má funkciu srdca, niekedy pulzujú aj bočné spojovacie cievy, tzv. laterálne srdcia. Krv obsahuje hemoglobín, no niekedy chlorokruorín (Spirographis), vtedy má zelenkastú farbu. Dýchací pigment je voľne rozpustený v krvi, nie je sústredený v erytrocytoch. Obehová sústava niekedy redukuje a jej funkciu preberá coelom (väčšina Hirudinea). Na obehovú sústavu je viazaná aj dýchacia sústava – u Polychaeta sú to žiabre, ktoré sú príveskami parapódií (sú to vlastne modifikované „rozstrapkané“ štetiny, do ktorých vstupujú cievy), na výmene plynov sa však významne podieľa aj povrch tela.

Ostatné obrúčkavce majú iba povrchové dýchanie, preto je ich koža (vrátane suchozemských druhov) vždy vlhká. Tvoria ju typické metanefrídie, ktorých sa v každom somite (s výnimkou akronu, pygidia a troch larválnych thorakálnych článkov) nachádza 1 pár. Nefrostómy metanefrídií odvádzajú metabolity (hlavne guanín) z coelomových dutiniek – ústia na nasledujúcom, prípadne až na treťom somite. Pritom odvádzajú aj chlorakogénne bunky, ktoré sa jednotlivo uvoľňujú do coelomovej dutiny, a v prípade somitov s gonádami aj pohlavné bunky.


Článkonožce

Článkonožce (Arthropoda) sú najpočetnejší živočíšny kmeň. Sú dvojstranne súmerné, majú článkované telo, pomerne dokonalú vnútornú stavbu tela. Články tela sú zrastené do niekoľkých častí (hlava, hruď, bruško), alebo zrastajú do jedného celku. Telo majú obyčajne pokryté pevným pancierom (chitín), ktorý ich chráni a súčasne tvorí oporu (vonkajšia kostra). Keďže pevný pancier zabraňuje rastu, živočíchy ho po istom čase zvliekajú a nahradzujú novým, väčším. K článkonožcom patria z vyhynulých trilobity, kyjonožce, prahmyz, zo súčasných: klepietkavce, kôrovce, vzdušnicovce, hmyz a iné. Článkonožce sa delia na: pavúkovce, kôrovce a hmyz.


Stavovce

Stavovce sú tie chordáty, ktoré majú chrbticu, chorda je teda zatláčaná a nahradzovaná v nižších triedach chrupavkovitými, vo vyšších triedach kostenými stavcami, vznikajúcimi zo spojivového obalu chordy. Chrbtica tvorí os tela. Dodatočnou charakteristickou vlastnosťou tohto podkmeňa je napríklad svalový systém a centrálna nervová sústava, ktorá je čiastočne umiestnená vo vnútri chrbtice. Mozog stavovcov sa nazýva encefalon (teda „hlavový mozog“), lebo ho chráni lebka. Vylučovacím orgánom sú párové obličky. Pohlavie je oddelené. Vývin je spravidla priamy, niekedy však cez larvu (obojživelníky). Všetky majú srdce - nižšie stavovce dvojdielne, vyššie štvordielne. Zabezpečuje oddelený obeh neokysličenej a okysličenej krvi. Dýchací orgán sú žiabra (vodné stavovce) alebo pľúca (suchozemské stavovce), časté je aj kožné dýchanie (obojživelníky). Stavovce delíme (podľa veľmi starej systematiky) na dve skupiny, pričom len druhá (blanovce) je aj súčasťou modernej systematiky (pozri nižšie). Stavovce delíme na:
Ryby

Ryby (Osteichtyes, Pisces) sú výlučne vodné stavovce. Ich koža je slizovitá a sú v nej šupiny rôznych typov (cykloidné, ktenoidné, ganoidné). U väčšiny rýb je už kostra kostená. Chrbtica je rozdelená do stavcov a pôvodná chorda je zatlačená do zvyškov, ktoré sú medzi telami jednotlivých stavcov. Z bočných výbežkov stavcov sa v prednej časti tela tvoria rebrá, ktoré spevňujú steny brušnej dutiny. V oblasti párových plutiev (prsné a brušné) sa vytvárajú kosti, ktoré tvoria základ budúcich končatín. V oblasti prsnej plutvy sa tvorí lopatkové pásmo a v oblasti brušných plutiev panvové pásmo. Ani lopatkové ani panvové pásmo nie je spojené s chrbticou, obe sú voľne uložené vo svaloch.
Dýchacím orgánom sú vnútorné žiabre uložené na 5 pároch žiabrových oblúkov. Žiabre sú tvorené zo silno prekrvených lupienkov (= žiabrové lístky) a sú prekryté skrelami.

Srdce rýb je dvojdielne, má 1 predsieň a 1 komoru. Z komory prúdi krv do tepny, ktorej bočné vetvy vedú do žiaber. V žiabrach sa krv okysličí a prechádza do chrbtovej tepny, ktorá sa vetví a vedie krv k jednotlivým orgánom. Odkysličená krv sa zbiera žilami, ktoré sa spájajú a vedú krv do predsiene srdca.

Tráviaca sústava je jednoduchá. Za ústnou dutinou nasleduje hltan a pažerák. Pažerák sa rozširuje v žalúdok. Črevo je málo diferencované. Vyliačením prednej časti pažeráka vzniká u rýb zvláštny orgán plynový mechúr, ktorý je vyplnený vzduchom.
Tlak v plynovom mechúre môžu ryby meniť.

Mozog rýb je päťdielny. Významným zmyslovým orgánom rýb je bočná čiara. Je to kanálik na boku tela ryby, v ktorom sú nervové zakončenia. Tie sa dráždia pohybom vody. Bočná čiara umožňuje rybám orientáciu v tme alebo zakalenej vode. K zmyslovým orgánom rýb patria aj oči, čuchové jamky uložené na hlave a hmatové fúzy po bokoch ústneho otvoru.
Oplodnenie väčšiny rýb je mimotelové (u drsnokožcoch prebieha kopulácia). Štúdiom rýb sa zaoberá vedný odbor ichtyológia.

Lúčoplutvé ryby (Actinopterygii) majú plutvy vystužené kostenými lúčmi. Patrí sem väčšina dnes žijúcich sladkovodných i morských rýb. V našich tokoch a vodných nádržiach sa najčastejšie vyskytujú: kapor obyčajný (Cyprinus carpio), lieň obyčajný (Tinca tinca), jalec hlavatý (Leuciscus cephalus), mrena obyčajná (Barbus barbus), ostriež obyčajný (Perca fluviatilis), zubáč obyčajný (Stizostedion lucioperca), pstruhy (Salmo spp.), šťuka obyčajná (Esox lucius) a i.

Stopkatoplutvé (Crossopterygii) majú kosti lopatkového a panvového pásma uložené vo vlastnej svalovine a sú schopné podopierať telo. Sú základom budúcich končatín. Stopkatoplutvovce sú predkovia všetkých štvornohých stavovcov. Latiméria divná (Latimeria chalumnae) je jediným dnes žijúcim druhom tejto podtriedy rýb. Vedci sa dlho domnievali, že táto skupina rýb vyhynula pred 70 mil rokov. V roku 1938 však takúto rybu ulovili pri Madagaskare. Latiméria dosahuje dĺžku 1,9 m. V súčasnosti je predmetom intenzívneho bádania, ako aj bohatým zdrojom prekvapujúcich objavov.

Chrupkokostnaté ryby (Chondrostei) sa vo fylogenéze nachádzajú niekde medzi drsnokožcami, ktoré majú chrupkovitú kostru, a kostnatými rybami. Najpočetnejším rodom sú jesetery. Jeseter ruský (Acipenser gueldenstaedti) dosahuje dĺžku 2,3 m. Žije v Kaspickom a Čiernom mori. Je to cenná, hospodársky významná ryba. Patrí medzi najčastejšie lovené jesetery. Ikry jesetera sa spracúvajú na čierny kaviár.

Ďalším zástupcom je vyza veľká (Huso huso), najväčšia z jeseterovitých rýb, ktorá môže dosiahnuť dĺžku až 5 m. Vyza žije v Kaspickom, Čiernom a Azovskom mori, často sa vyskytuje i v dolnom toku Volgy, na Morave a Váhu. Má krátky trojuholníkový rypáčik, ploché fúzy a chrbtové štíty, ktoré sú zvýšené len v strede.

Platesy (Pleuronectiformes) obývajú väčšinou tropické a subtropické moria, menej druhov žije v miernom pásme a len niektoré druhy zasahujú do polárnych vôd. Vedia sa farebne prispôsobiť podkladu. Mnohé druhy sa zahrabávajú do podkladu tak, že im z neho trčia iba oči. Vedia hýbať každým okom osobitne. Patria sem predovšetkým platesy (Pleuronectes) a halibuty (Hippoglossus).

Do radu slede (Clupeiformes) patria: lososy (Salmo), pstruhy (Salmo), hlavátky (Hucho), šťuky (Esox), slede (Clupea), sihy (Coregnus), sivone (Salvelinus), blatniaky (Umbra).

Do radu kapry (Cypriniformes) zaraďujeme: kapry (Cyprinus), karasy (Carassius), liene (Tinca), plotice (Rutilus), jalce (Leuciscus), pleskáče (Abramis), bolene (Aspius), čereble (Phoxinus), mreny (Barbus), hrúzy (Gobio), číky (Misgurnus), slíže (Noemacheilus), pĺže (Cobitis), sumce (Silurus). Je to najpočetnejší rad lúčoplutvých rýb.
Rad úhory (Anguilliformes) zastupuje druh úhor obyčajný (Anguilla anguilla).

Rad tresky (Gadiformes) zastupuje treska obyčajná (Gadus morhua), ktorá veľmi užitočnou rybou známou takmer na celom svete. Tresky merajú často 1 m i viac. Obývajú plytké chladné vody. Citlivosť na teplotu je hlavnou príčinou striedavých úspechov pri jej love. Stačí totiž, aby bola teplota vyššia než obyčajne, a tresky odtiahnu na sever do chladnejších vôd.

Rad ihly (Syngnathiformes) zastupuje zvláštna ryba koník morský (Hippocampus hippocampus).

Kaprozúbky (Cyprinodontiformes) sú malé akváriové rybky. Gupka - "pávie očko" - (Poecilia reticulata) sa vyznačuje výrazným pohlavným dimorfizmom.

Rad ostrieže (Perciformes) zastupujú rody: ostrieže (Perca), zubáče (Stizostedion), hrebenačky (Gymnocephalus), kolky (Zingel), tuniaky (Thunnus), makrely (Scomber), hlaváče (Gottus).
Obojživelníky

Obojživelníky (Amphibia)- Sú to stavovce so žľaznatou kožou a s premenlivou telesnou teplotou závisiacou od teploty prostredia.

Ropucha bradavičnatá (Bufo bufo)

Má dĺžku 12 cm. Napriek tejto veľkosti sa z jej ikier liahnu najmenšie žubrienky dlhé len 5 mm. Zo všetkých na Slovensku žijúcich obojživelníkov má najnemotornejší vzhľad. Ropuchy majú kozmopolitné rozšírenie, u nás sa vyskytujú od nížin až do horských polôh. Živia sa hmyzom, ktorý lovia vymršťujúcim jazykom. Väčšinu života prežijú na suchu. Ich bradavičnatá koža ich chráni pred vysýchaním. Na boku hlavy majú na oboch stranách jedové žľazy, ktorých výlučok je jedovatý aj pre človeka. Zo všetkých žiab žijú najdlhšie, doložený vek v zajatí je až 36 rokov. Rovnakú veľkosť ako ropucha bradavičnatá dosahuje aj samička skokana rapotavého (Rana ridibunda).


Rosnička zelená (Hyla arborea)

Zo všetkých obojživelníkov je najpôvabnejšia. Ide o menšiu stromovú žabu, ktorá je málokedy väčšia ako 5 cm. Je jediným obojživelníkom s prísavnými vankúšikmi na konci prstov, ktoré jej umožňujú šplhať sa a udržiavať sa aj na hladkom povrchu rastlín, dokonca aj na kolmo postavenom skle. Rosnička zelená má schopnosť meniť farbu. Vie sa prispôsobiť prostrediu, v ktorom sa nachádza. Svetlozelená je medzi svetlým a hladkým lístím, na drsnej a tmavej kôre stromov tmavne až do tmavosiva. Samček má veľmi silný hlas. Rosnička je hojne rozšírená v blízkosti vôd, v nížinách a stredných polohách (do výšky 1000 m. n. m.). Je to zákonom chránený druh.


Plazy

Sú prispôsobené životu na suchej zemi, druhotne môžu prejsť do vodného prostredia. Takmer všetky majú končatiny, pomocou ktorých sa pohybujú (okrem hadov). Telo je pokryté kožou, na ktorej sa nachádzajú rôzne štíty a výrastky, ktoré chránia pokožku pred poškodením (korytnačky, krokodíly). Vylučovacie žľazy sa v pokožke na rozdiel od obojživelníkov nenachádzajú, iba ak pachové žľazy na vymedzovanie teritória. Kostra je kostená. Hlavová a tvárová časť je dokonalejšia. Chorda sa nachádza len v embryonálnom štádiu, neskôr vznikajú stavce.

Chrbtica je rozdelená na časti (nachádza sa aj drieková časť), prvé dva stavce – nosič (atlas) a čapovec (epistrofeus). Majú len 1 kostený výbežok, ktorý umožňuje pohyblivé spojenie medzi hlavou a chrbticou. Nachádzajú sa u nich rebrá. V chvostovej časti je veľký počet stavcov. Nervová sústava je dokonalejšia. Vyvinutý je predovšetkým predný ale aj stredný mozog. Napriek veľkosti predného mozgu je tu pomerne málo šedej hmoty. Zo zmyslových orgánov je prítomné ucho. Slabo je vyvinuté vonkajšie a stredné ucho, dobre je vyvinuté vnútorné ucho, v ktorom je jedna sluchová kostička (strmienok). Kvalita zraku závisí od skupiny živočíchov. U niektorých sa nachádzajú mihalnice a žmurka. U hadov je žmurka prirastená. Temenné oko, ktoré registruje svetlo a tmu, sa nachádza medzi temennými kosťami. Čuchový ústroj je rôzny podľa skupiny živočíchov. U všetkých plazov sú vyvinuté pľúca.

Dýchanie kožou sa nevyskytuje. Hrudnú dutinu od brušnej oddeľuje bránica, ktorá napomáha pri dýchaní. V srdci dochádza oproti nižším stavovcom ku zmene – 2 predsiene a komora je čiastočne (alebo úplne u krokodílov) rozdelená, takže dochádza k menšiemu miešaniu okysličenej a neokysličenej krvi. U všetkých plazov je malý pľúcny obeh a veľký telový obeh. Ostávajú zachované 1., 2. a 3. zo žiabrových oblúkov. Plazy nemajú stálu telesnú teplotu, väčšina z nich preto obľubuje teplejšie podnebie alebo vyhrievanie sa na slnku. Ústna dutina je výraznejšie oddelená od hltanovej časti. Prvýkrát sa vyskytuje slepé črevo na rozhraní tenkého a hrubého čreva. Krokodíly majú špeciálny typ alveolárneho chrupu. Jazyk je u jašteríc rozoklaný. Prvýkrát sa u plazov vyskytujú pravé obličky s močovými cestami a s močovým mechúrom. Nachádza sa tu spoločné vyústenie močových a pohlavných ciest – kloaka. Plazy sú oddeleného pohlavia.

Vývoj jedinca prebieha mimo tela vo vajci (významnú úlohu tu zohráva amnión (podľa toho Amniota - blanovce) a vo vnútri plodová voda). Vývoj prebieha niekoľko týždňov. Plazy sú najviac rozšírené v tropických oblastiach, mnohé sa prispôsobili životu vo vode (krokodíly, korytnačky). Plazy majú veľký význam v prírode, pretože ničia škodlivý hmyz (jašterice) a škodlivých hlodavcov (vretenice). Väčšina z nich je zákonom chránená.
Vtáky

Fosílne zvyšky ukazujú, že vtáky sa vyvinuli z plazov. Vtáky sú rovnako ako plazy stavovce. Rozmnožujú sa vajíčkami chránenými škrupinou. Majú však niektoré vlastnosti, ktoré plazom chýbajú. Vtáky sú jediné živočíchy ktoré majú perie. Majú tiež krídla a zobák. Vtáky sú teplokrvné živočíchy, teplota ich tela sa teda nemení v závislosti od zmien teploty okolia. Preto sú vtáky stále aktívne. Vtáky sú najlepšími letcami zo všetkých živočíchov. Poznáme asi 9 000 druhov vtákov. Žijú všade, v centrách velkomiest, v tropických dažďových pralesoch i na ľadových kryhách.

Tvar tela vtákov : V priebehu času sa u vtákov vyvinulo ľahké a pevné telo aerodynamického tvaru. Rybárik obyčajný (Alcedo atthis) je asi 16 cm dlhý, no váži iba 40 gramov. Ako všetky vtáky má perie. Nohy má pokryté šupinami. Zobák je dlhý, pevný, ale ľahký. Drobné vtáky, ako rybárik, majú najvyššiu telesnú teplotu zo všetkých živočíchov. Na udržanie procesov v tele potrebujú stály zdroj potravy.

Anatómia vtáka :

Vtáky nemajú zuby, a preto nemôžu potravu žuť. Namiesto toho drvia tvrdé časti potravy v osobitnej svalnatej komore žalúdka. Vtáčie pľúca sú oveľa zložitejšie ako u cicavcov. Pri dýchaní prúdi vzduch u vtákov najskôr do vzdušných vakov na chrbte, odtiaľ do pľúc, odtiaľ do vzdušných vakov na brušnej strane a späť. Vtáky majú 5 párov vzdušných vakov.

Kostra vtákov :

Útla kostra lietajúcich vtákov môže predstavovať nanajvýš 5% hmotnosti celého tela. Hoci kosti krídel sú duté, sú vystužené. Lietajúce svaly sú pripojené na hrebeň vyrastajúci z hrudnej kosti .

Bezkrídle vtáky:

Kivi južný (Apteryx australis) žije na Novom Zélande. Je jedným z vtákov ktoré stratili schopnosť lietať. Jeho krídla sú tenké a perá vlasovité. Na rozdiel od ostatných vtákov ma kivi dobrý čuch, ktorý mu pomáha pri hladaní potravy.

Starostlivosť o perie :

Aby bolo perie v dobrom stave, vyžaduje stálu starostlivosť. Vtáky používajú svoj zobák ako hrebeň a odstraňujú ním aj vši a iné parazity. Väčšina vtákov sa raz alebo dva razy za rok preperuje. Aby voda kačiciam nezmáčala perie, mastia si ho tukom vylučovaným špeciálnou žľazov umiestnenou pod chvostom. Medzi nelietajúce vtáky zaraďujeme aj tučniaky. Sú to vtáky žijúce v extrémne chladných podmienkach. Povrch ich tela tvorí velké množstvo drobných hustých pierok. Ich krídla im slúžia na pohyb vo vode a na posúvanie po šmykľavom ľade.

Cicavce

Mammalia(stavba tela)

Najmenším našim cicavcom je piskor (Sorex minutus) s hmotnosťou iba 3,5 g; najväčším suchozemským druhom je slon africký (Loxodonta africana) - 7 t; a najväčším vodným cicavcom je vráskavec obrovský (Balaenoptera musculus) vážiaci 160 t.

Kostra je dokonale kostenná, chrupavky a väzivá sa zachovávajú iba v minimálnom množstve. Cicavce majú vždy 7 krčných stavcov. Hrudných býva 12-15, bedrových 6, krížové 4 a chvostových stavcov býva 3-50. Na hrudné stavce sa napájajú rebrá, ktoré spolu s hrudnou kosťou tvoria hrudný kôš. S chrbticou bývajú spojené aj pletence končatín, na ktoré sa pripájajú jednotlivé končatiny.

V koži sa nachádza množstvo potných, mazových a pachových žliaz. Potné žľazy majú termoregulačnú funkciu a chýbajú u psov, prasiec, zajacov a srncov. Mazové žľazy chýbajú veľrybám. Mliečne žľazy vznikli premenou potných žliaz. Typickým epidermálnym derivátom je srsť, ktorá sa pravidelne obmieňa. Vodné cicavce nemajú ochlpenie tela.

Tráviaca sústava začína priestrannou ústnou dutinou, ktorá je vybavená jazykom, ozubenými čeľusťami a ohraničenú lícami a svalnatými pyskami. Lícne časti ústnej dutiny napomáhajú žuvaniu potravy a u niektorých druhov nesú lícne vaky, v ktorých si živočích prenáša a uchováva potravu (napr. škrečok - Cricetus). Pri žuvaní potravy pomáhajú zuby štyroch typov: rezáky - dentes incisivi (I), očné zuby - dentes canini (C), predné stoličky (črenové zuby) - dentes premolares (P) a stoličky - dentes molares (M). Uvedené typy sa u jednotlivých skupín cicavcov vyvíjajú v rôznom počte a často môže niektorý typ chýbať.
Jazyk cicavcov je rôzneho tvaru. Ježura (Echidna) a mravčiare (Myrmecophagidae) sa živia lovením mravcov. Ich jazyk je preto dlhý, vysunuteľný a lepkavý. Mnohé ďalšie druhy majú jazyk nepohyblivý, prirastený, alebo majú jazyk, ktorý plní uchopovaciu funkciu. Do ústnej dutiny ústi niekoľko párov slinných žliaz. Produkcia slín býva u niektorých druhov značne vysoká (napr. hovädzí dobytok vyprodukuje až 50 litrov slín za deň). Hltan je svalnatý a umožňuje prehĺtať sústa. Pažerák nie je nikdy rozšírený do hrvoľa a slúži iba na presun sústa do žalúdka. Pažerák môže byť od žalúdka oddelený okružným svalom, zvieračom žalúdka (cardia). Žalúdok cicavcov je uložený naprieč telom a je oblúkovito prehnutý. Rozlišujeme na ňom kardiálnu časť, vlastný žalúdok (fundus) a vrátnikovú (pylorickú) časť. Na prechode žalúdka do čreva je zvierací sval tzv. vrátnik (pylorus).

Niektoré druhy majú žalúdok značne špecializovaný. Zvláštnu úpravu žalúdku majú prežúvavce (Ruminantia). Ich žalúdok je viackomorový a umožňuje im tráviť celulózu. Žalúdok prežúvavcov je rozlíšený na bachor (rumen), čepiec (reticulum), knihu (omasus) a slez (abomasus). Rastlinná potrava rozžutá v ústnej dutine sa dostáva do bachoru a čepca. Tam je za spoluúčasti symbiotických prvokov a baktérii natrávená. Takto natrávená sa vracia späť do úst, kde je opäť rozžutá a prehĺtaná do knihy a slezu. V sleze dochádza už k chemickému tráveniu. V žalúdku sa mení prijatá potrava na kašovitú hmotu - tráveninu (chýmus). Trávenina prechádza zo žalúdka do predného oddielu tenkého čreva, do dvanástorníka (duodenum). Do tohoto oddielu vyúsťujú žlčovody a vývody podžalúdkovej žľazy (pankreas). Podžalúdková žľaza produkuje pankreatickú šťavu, ktorá obsahuje aj proenzýmy trypsinogén a chymotrypsinogén a enzýmy amylázu štiepiacu sacharidy a lipázu štiepiacu tuky. Žlč, ktorá sa do dvanástorníka dostáva z pečene neobsahuje žiadne enzýmy. Obsahuje žlčové farbivá, soli žlčových kyselín, cholesterol a ďalšie látky, ktoré sa dostávajú do tráveniny. Úlohou žlče je spolu s pankreatickou šťavou neutralizovať chýmus prichádzajúci zo žalúdka, napomáhať emulgácii tukov a napomáhať vstrebávaniu tukov. Samotná sliznica čreva tiež obsahuje žliazky, ktoré produkujú črevnú šťavu.

Tá okrem spomínanej enterokinázy obsahuje aj ďalšie enzýmy, ako sú napr. aminopeptidáza a dipeptidáza (dokončujú trávenie bielkovín), invertáza, maltáza a laktáza (štiepia sacharidy) a črevnú lipázu (dokončuje trávenie tukov). Tieto enzýmy dokončujú trávenie, rozkladajú tráveninu na jednoduché látky, ktoré potom telo vstrebáva. Vstrebávanie prebieha cez sliznicu čreva a vstrebané látky prechádzajú do krvi (aminokyseliny a cukry) alebo do lymfy (tuky). V čreve zostane vždy určitá časť nestráviteľnej hmoty. Táto sa u niektorých druhov môže dostávať do slepých čriev na rozhraní tenkého a hrubého čreva, kde môže byť ešte za spoluúčasti symbiotických mikroorganizmov trávená. Ostatné nestrávené zvyšky prechádzajú do hrubého čreva (colon), ktoré na rozdiel od tenkého nemá zriasnenú sliznicu a prebieha v ňom vstrebávanie vody a látok vzniknutých rozkladnou činnosťou mikroorganizmov. Takto dochádza k tvorbe výkalov (faeces), ktoré sú vylučované z tela.

Cicavce majú typické štvordielne srdce, v ktorom sa krv nemieša. Rozlišujeme u nich malý (pľúcny) krvný obeh medzi srdcom a pľúcami a veľký (telový) obeh, medzi srdcom a telom. V malom obehu prúdi neokysličená krv z pravej komory pľúcnou tepnou (arteria pulmonalis) do pľúc. V nich sa okysličí a pľúcnymi žilami (venae pulmonales) prichádza do ľavej predsiene. Odtiaľ prúdi do ľavej komory, z ktorej je vystrekovaná do aorty veľkého krvného obehu. Odkysličená krv z tela sa zbiera do prednej a zadnej dutej žily (vena cava anterior a vena cava posterior), ktoré ju vedú do pravej predsiene. Z nej prechádza do pravej komory a do malého krvného obehu. Lymfatická sústava je samostatnou zložkou obehu telových tekutín väčšiny stavovcov. Chýba iba u kruhoústnic a drsnokožcov. Obzvlášť silno je rozvinutá u obojživelníkov, kde pod kožou vytvára veľké lymfatické uzliny. Lymfatické kapiláry začínajú ako slepé vetvy, do ktorých presakuje z okolitých tkanív tkanivový mok. Postupne sa tieto kapiláry spájajú do väčších ciev, ktoré sú opatrené lymfatickými uzlinami. Všetky lymfatické cievy sa spájajú do jedného lymfatického kmeňa (ductus lymfaticus), ktorý nad srdcom vyúsťuje do žilného obehu.

Prúdenie lymfy zaisťujú sťahy okolitej svaloviny. Iba obojživelníky majú vytvorené zvláštne orgány - lymfatické srdcia. Lymfatické cievy sú podobne ako krvné žily vybavené chlopňami, ktoré zabraňujú jej spätnému toku. Lymfa sa podieľa na obranných funkciách organizmu a na transporte tukov. Nervová sústava je charakteristická značným rozvojom predného mozgu a mozgovej kôry. Miecha na rozdiel od iných stavovcov nezasahuje až do chvostových stavcov, ale končí v krížovej oblasti. Cicavce sa primárne orientujú čuchom. Orientácia zrakom a sluchom sa objavila až druhotne. Hmat je sústredený v pokožke, značne citlivé sú najmä hmatové chlpy v okolí úst a nosa (najmä u druhov s nočnou aktivitou). Chuť je vyvinutá dobre, chuťové papily sú sústredené na jazyku. Čuch býva sústredený v nosovej dutine. Statoakustický orgán dosiahol najvyššej funkčnosti, vnútorné ucho je špirálovite stočené do slimáka (cochlea). Vonkajšie ucho je vybavené ušnicou (u vodných cicavcov ušnica chýba). Zrak nie je taký dokonalý ako u vtákov. Na svete žije približne 4300 druhov

Podľa oficiálnych údajov je početnosť voľne žijúcich druhov kopytníkov (Bison bonasus L.,Alces alces L., Sus scrofa L., Cervus elaphus L., Capreolus capreolus L.), medveďa hnedého (Ursus arctos L.) a rysa ostrovida (Lynx lynx L.) v ukrajinskej časti Karpát veľmi nízka, naďalej sa znižuje a populácia losa (Alces alces L.) prakticky vymizla. Údaje poukazujúce na vzostup početnosti vlčej populácie (Canis lupus L.) sú rozporuplné. Medzi príčiny zmien početnosti jednotlivých druhov patrí pytliactvo a antropogénne zmeny štruktúry lesov a s tým súvisiace zmeny prírodných podmienok. Tieto negatívne procesy sú podporované absenciou systematického a dlhodobého výskumu veľkých cicavcov v karpatskom regióne. Neexistuje koordinácia vedeckých výskumov uskutočňovaných rôznymi inštitúciami a taktiež výmena informácií na úrovni regiónov a štátov. Regulácia týkajúca sa fauny je nepostačujúca. Legislatíva stavia UTMR (Ukrajinskú poľovnícku organizáciu) pred podmienku radikálnej reorganizácie vlastných aktivít. Pozitívnym znakom v karpatskom regióne je nárast iniciatív zaoberajúcich sa ochranou prírody, vznik nových mimovládnych organizácií, rozvoj mimovládnej informačnej siete a rozvíjajúca sa spolupráca.

Možnosť komerčného lovenia a poľovné kluby sú novými formami využívania poľovnej zveri, pričom ich úloha v ochrane zvierat je zatiaľ nepostačujúca. V stanovení a definovaní jednotlivých problémov účastníci konferencie nedosiahli úplnú zhodu a rozhodli sa pre nasledovné:
Pokles početnosti veľkých cicavcov v ukrajinskej časti Karpát treba považovať za katastrofický jav. Bizóna (Bison bonasus L.) považovať v Karpatoch za žiadúci druh a na základe toho zabezpečiť jeho rozšírenie a pridelenie duálneho statusu:
v rezerváciách a v ich ochranných pásmach bude mať status chráneného živočícha, v poľovných revíroch sa prostredníctvom povereného centrálneho orgánu stanovia podmienky selekčného lovu, ktoré budú pre jednotlivé poľovné združenia záväzné, čím sa zabezpečí udržanie druhu na týchto územiach. (Gunčak M.S.)

Nemeniť postavenie bizóna (Bison bonasus) ako chráneného druhu (Association "Our Home")

Uznať, že medveď hnedý (Ursus arctos L.) a rys ostrovid (Lynx lynx L.) potrebujú dôkladnú starostlivosť a ochranu. Vyzdvihnúť otázku zapísania medveďa hnedého (Ursus arctos) do Červenej knihy Ukrajiny, v miestach výskytu rysa ostrovida (Lynx lynx L.) obmedziť poľovanie na srnca lesného (Capreolus capreolus L.). a rozšíriť sieť rezervácií špecializovaných na ochranu veľkých cicavcov .

Populácia karpatského vlka (Canis lupus L.) vyžaduje primerané postavenie ako nežiadúca súčasť biocenóz so znížením ich početnosti na všetkých poľovných územiach; ochranu zabezpečiť iba malým populáciám v absolútne chránených územiach so súčasne prebiehajúcou reguláciou ich početnosti v ochranných pásmach rezervácií.