Vyššie rastliny

Patria sem prevažne autotrofné, mnohobunkové eukaryotické rastliny s trvalými a pravými pletivami, ktoré sú funkčne špecializované a stavebne diferencované. Živé bunky majú zreteľné jadro a bunkovú stenu, ktorú tvorí celulóza a hemicelulóza a neobsahuje chitín. Bunky, ktoré zabezpečujú fotosyntetickú asimiláciu, majú v chromatofóroch chlorofyl a, b a karotenoidy. Výtrusy machorastov, ako aj ostatných oddelení - plávúňorastov, prasličkorastov a sladičorastov, i mikrospóry (peľové zrnká) semenných rastlín vznikajú rovnakým spôsobom - tetradogenézou materskej bunky. Pohlavné rozmnožovanie sprevádza antitetická rodozmena, v ktorej sa postupne zoslabuje pohlavná - gametofytická generácia a zosilňuje nepohlavná generácia - sporofytická, Telo vyšších rastlín - sporofyt (kormus) je rozčlenené na základné orgány - koreň, stonku, listy a výtrusnice a má bohato vyvinutú sústavu vodivých a krycích pletív. Z biochemických vlastností vyšších rastlín treba spomenúť schopnosť tvorby lignínu, kutínu a suberínu, ktoré zabezpečujú ochranu tela rastlín pred vyschnutím a tým aj ich existenciu a rozšírenie na pevnine. Medzi vyššími rastlinami je niekoľko samostatných vývojových línií, ktorých pôvod treba hľadať v prvých suchozemských cievnatých rastlinách, v oddelení rýniorastov (Rhyniophyta). Z nich sa vyvinuli reprezentanti gametofytickej vývojovej vetvy (machorasty - Bryophyta), aj reprezentanti sporofytickej vývojovej vetvy, ktorá má absolútnu prevahu a sledujeme v nej niekoľko vývojových smerov, založených hlavne na rozdielnom vzniku a pôvode listov, ako aj umiestnení výtrusníc. Z výtrusných cievnatých rastlín majú osobitné postavenie prútovkorasty (Psilotophyta), ktorým sa vyvinuli listy emergenčného (enačného) pôvodu - enafyly. Ďalšie dve oddelenia - plavúňorasty (Lycopodiophyta) a prasličkorasty (Equisetophyta) predstavujú skupinu rastlín s mikrofylovým typom listov, s čím je v korelácii tzv. stachyospória, pri ktorej boli pôvodne výtrusnice umiestnené na útvaroch stonkového pôvodu, na sporangiofóroch. V poslednom
oddelení - sladičorasty {Polypodiophyta} majú zástupcovia listy megafylového typu, s čím je v korelácii tzv. fylospória, pri ktorej sú výtrusnice od začiatku vývoja umiestené na plochých výtrusných listoch, na sporofyloch.

Na tieto dva vývojové prúdy nadväzujú svojím pôvodom aj semenné rastliny, Na mikrofylovú vetvu sa viažu kordaitorasty (Cordaitophyta) a borovicorasty (Pinophyta), na megafylovú vetvu zasa lyginodendrorasty (Lyginodendrophyta), cykasorasty (Cycadophyta), prevažná časť lianovcorastov (Gnetophyta) s výnimkou chvojníkov a napokon magnóliorasty ako najmladšie, ale súčasne aj najvyspelejšie oddelenie rastlinnej ríše. Výtrusné cievnaté rastliny sú len z časti rôznovýtrusné, semenné rastliny sú úplne heterospórické a vyznačujú sa tvorbou semena na rozmnožovanie.

Machorasty:

Sú to mnohobunkové, autotrofné, výtrusné a najdokonalejšie stielkaté rastliny. I keď v rastlinných systémoch sú už medzi vyššími cievnatými rastlinami, telo nemá ešte pravé cievne zväzky. Iba pri najdokonalejších zástupcoch sú to predĺžené povrazce buniek (hydroidy a leptoidy), ktoré majú funkciu vodivých elementov, ale väčšie chýbajú. Stielka machorastov má dve základné podoby. Pri nižšie organizovaných skupinách je lupeňovitá (frondózna), pri dokonalejších je listnatá (foliózna), rozlíšená na pakorienky (rizoidy), pabyľka (kauloidy), palisty (fyloidy). Machorasty sú charakteristické osobitnou modifikáciou rodozmeny, ktorá sa nazýva antitetická. Pohlavná generácia (gametofyt) je haploidná, má vegetatívne orgány (pakorienky, pabyľka, palisty) i generatívne (zárodočník a plemenníček). Nepohlavná generácia (sporofyt) je diploidná a pri najdokonalejších rozlíšená na nôžku, stopku a výtrusnicu, v ktorej vznikajú po redukčnom delení (meióza) opäť haploidné výtrusy. Okrem pohlavného rozmnožovania (oogamia) sa rozmnožujú aj nepohlavne (výtrusmi) a vegetatívne (púčikmi a útržkami stielky), Machorasty sú starou skupinou rastlín, ktorej vznik a vývoj nie je zatiaľ uspokojivo vysvetlený. Patrí k nim spolu asi 25 000 druhov rastúcich na najrôznejších biotopoch zemegule, Rozdeľujú sa na 3 triedy, Trieda pečeňovky (Hepaticopsida), vyskytujú sa formy frondózne i foliózne (Marchantia, Riccia, Conocepbalum, Plagiochila, Radula, Frulania, Metzgeria, ophocolea). Trieda rožteky (Anthocerotopsida), jestvujú len lupeňovité formy, typickým predstaviteľom je Anthoceros agrestis, teda machy (Muscopsida), ide o najvýznamnejšie organizovanú a najbohatšiu triedu. Známe sú rody Sphagnum, Andreaea, Polytrichum, Atrichum, Bryum, Hypnum, Dicranum, Funaria, Hylocolnium. Nasledujúce oddelenia výtrusných cievnatých rastlín boli a sú často ešte aj dnes spájané do jedného celku ako papradorasty (Pteridophyta).

Na základe novších poznatkov, ktoré vychádzajú predovšetkým z rozdielneho vývoja niektorých orgánov, najmä listov, umiestenia výtrusníc a pod., sa klasifikujú na úrovni samostatných vývojových celkov, Majú spoločný základ v rýniorastoch, ale ich evolúcia postupovala v osobitných a paralelných vývojových líniách, v ktorých treba hľadať aj rozdielne smery vo vývoji semenných rastlín.

Lišajníky

Ide o celkom zvláštnu skupinu organizmov, ktorých stielka vzniká vždy symbiózou heterotrofnej hubovej zložky a autotrofnej riasovej a sinicovej zložky. Hubová zložka patrí k rôznym skupinám húb, prevažujú však vreckaté typy. Fykobiont je zastúpený v 2/3 zelenými riasami a v 1/3 sinicami, pričom sa vyskytujú kokálne i vláknité typy obidvoch skupín. Výsledkom symbiózy je produkcia rozličných špecifických, primárnych a sekundárnych látok. Spolu je známych asi 20 000 druhov lišajníkov. Sú veľmi citlivé na rôzne znečistenia ovzdušia, preto v mestských a priemyselných aglomeráciách ustupujú a najviac sa im darí v horských oblastiach, Keďže ide o lichenizované huby, ich systematika sa odvíja od systému húb, takže v moderných systémoch sa rozlišujú podľa ich príslušnosti k jednotlivým triedam húb. Ascomycotina-skupina lichenizovaných vreckatých húb, zahŕňa prevažnú časť všetkých lišajníkov. Najznámejšie rody sú Verrucaria, Dermarocarpon, Graphis, Lecanora, Rhizocarpon, Usnea, Lobaria, Evernia, Cladonía, Cetraria, Peltigera, Xanthoria. Basídíomycotina-skupina lichenizovaných bazídiových húb. Patria sem hlavne tropické lišajníky, ako Cora, Corella, Dictyonema. Zygomycotina-skupinka lichenizovaných plesní, reprezentovaná iba jedným druhom Geosiphon pyriforme. Deuteromycotína-skupinka lichenizovaných nedokonalých húb, napr. Cystocoelus ebeneus a Racodium rupestre, Lišajníky rastú na najrôznejších biotopoch v prírode, na skalách i na pôde, na borke stromov, na strechách, plotoch. Dnes sa využívajú ako citlivé bioindikátory znečisteného prírodného prostredia. Významná je aj ich funkcia pionierov života na obnažených pôdach.