Venuša je po Slnku a Mesiaci najjasnejším telesom na oblohe. Je to druhá planéta od Slnka, veľkostou takmer identická ako naša Zem. Jej priemer je 95% priemeru našej planéty. Je pomenovaná podľa rímskej bohyne krásy a lásky. Bola považovaná za planétu, ktorá je najviac podobná tej našej. Opak je však pravdou. Výskumy hovoria, že podmiekny pre život aký v súčasnosti poznáme, na nej nie sú. Na povrchu vládne spalujúca horúčava, jej atmosféra je plná oxidu uhličitého a vzniká a v nej kyselina sírová.

Tak ako Mesiac, aj Venuša pri svojej ceste okolo Slnka, pri pozorovaní zo Zeme prechádza sériou fáz. Pravidelne dochádza aj k podobnému javu ako pri zatmení Slnka. Pri týchto tranzitoch, keď je planéta medzi Zemou a Slmkom vyzerá ako malá čierna bodka prechádzajúca cez slnečný disk. Tranzity sú pomerne vzácny jav. Dvojica tranzitov sa odohrá vždy osem rokov po sebe a potom je viac ako sto rokov prestávka. Tento úkaz je na pláne najbližšie v rokoch 2004 a 2012, naposledy boli v rokoch 1874 a 1882.

Venušu pokrýva mohutná vrstva oblakov a preto boli prvé pokusy zmapovať jej povrch neúspešné. Tieto prvé pokusy zmapovať Venušu sa datujú do doby okolo 17. storočia. Prvú mapu vytvoril známy Giovanni Cassini (1625 - 1712) už v roku 1667 ale keďže sa oblačnosť menila, nebol shopný znovu nájsť útvary, ktoré zakreslil. Aj Johann Hieronymus Schroeter (1745 - 1816) sa nechal pomýliť a domnieval sa, že pozoruje na povrchu planéty hory. Schroeter bol však prvý, koho zaujal iný jav, v tomto prípade skutočný. Ide o poplavé svetlo vo venušinej atmosfére, ktoré sa dá pozorovať na neovetlenej časti planéty. Slabá žiara bola pripisovaná svetlám miest inej civilizácie. Podľa dnešných poznatkov ide o odraz belskov, ktoré vznikajú pri mnohých elektrických výbojoch v búrlivej atmosfére.

V 19. storočí prevládal názor, že povrch planéty pokrýva hustá džungľa. Neskôr už vedci túto teóriu odmietali. Začiatkom 20. storočia už ľudia verili tomu, že povrch Venuše je zahalený mrakmi, a objavovali sa rôzne teórie o tom, ako vyzerá jej skutočný povrch. Prevládali dva názory. Buď je povrch obrovská púšť, alebo ho tvorí obrovský oceán vody.

Dokázalo sa, že na povrchu planéty panuje veľmi vysoká teplota, pretože oxid uhličitý v hustej atmosfére bráni vydať späť teplo, ktoré planéta prijala zo Slnka. Výtvára sa teda jav u nás známy ako skleníkový efekt.