Najznámejšie hady

Obri medzi nami - Veľhady

Najväčšími hadmi sú veľhady a anakondy, nejedovaté svalnaté hady, ktoré korisť usmrcujú udusením. Obtočia okolo nej svoje niekoľkometrové telo silne ju stisnú. Potom ju celú prehltnú. Najväčšie jedince si poradia aj s 35 až 40-kilogramovou antilopou či kozou. U mnohých zástupcov veľhadovitých (Boidae) nájdeme na kostre zvyšky zadných končatín, niekedy viditeľné aj zvonku v podobe malých výrastkov vedľa análneho, konečníkového otvoru.

Anakonda veľká (Eunectes murinus)

Anakonda veľká je najmohutnejším hadom sveta. Môže dorastať do dĺžky 9,5 m a dosiahnuť hmotnosť až 300 kg. Takéto exempláre sú však raritné a aj 6 m dlhé jedince sú vzácne. Priemerná anakonda dosahuje dĺžku 1,5 - 2,5 m. Dospelé jedince majú obvod tela porovnateľný s hrudníkom dospelého muža a bez problémov zhltnú aj 50 kilogramovú korisť, ktorú potom týždne trávia. Žijú výlučne v blízkosti vôd, pri stagnujúcej alebo pomaly tečúcej vode. Anakondy výborne plávajú. Pri vode striehnu na zvieratá, ktoré tam privedie smäd. Ak rieka a okolité močariny vysýchajú, zahrabe sa do blata a strnutá prečká nepriaznivé obdobie. Cez deň sa zvyčajne slnia na stromoch nad vodou, za súmraku a v noci lovia. Anakondy žijú samotársky a majú presne vymedzené teritórium. Pre svoju krásnu kožu boli anakondy v minulosti takmer vyhubené. Domorodci, hlavne Indiáni, rozprávali hrôzostrašné príbehy o ľudožrútskych anakondách. V skutočnosti je známych len niekoľko prípadov, kedy anakonda napadla človeka.

Veľhad kráľovský (Boa constrictor)

Obýva lesnaté a krovinaté krajiny Južnej a Strednej Ameriky. Zdržiava sa hlavne na zemi, ale jeho mláďatá sa často šplhajú po stromoch. Dospelý veľhad dorastá do 5m. Loví hlavne menšie stavovce, výnimočne aj mláďatá kopytníkov. Korisť zasiahne svojimi dlhými, ostrými zubmi. Zuby smerujú dozadu, takže čím väčšmi sa obeť bráni, tým pevnejšie sa na ne napicháva. Obeť tuhým zovretím zadusí a potom ju celú prehltne. Veľhad podobne ako ostatné hady je schopný prehltnúť vtáky alebo iné zvieratá, hrubšie, než je on sám, a to zásluhou svojej nezvyčajnej spodnej čeľuste, ktorá sa dá roztiahnuť, lebo nie je v strede zarastená, ale jej polovice sú uprostred pružne spojené. Veľhady sú pokojné hady a človeka bez dôvodu nenapadnú. Domorodci sa ich preto neboja, menšie exempláre si dokonca chovajú doma. Vykántria im totiž všetky hlodavce, vrátane potkanov, dokonca strážia spiace deti pred jedovatými hadmi. Krotké hady sú chránené a nikto im nesmie ublížiť. Ale divo žijúce veľhady sa vo veľkom lovia pre chutné mäso.

Pytón Mriežkavý (Python reticulatus)

Výskyt: juhovýchodná Ázia a Filipíny. Je jedným z najväčších hadov sveta s dĺžkou viac ako 9 metrov. Pokrývajú ho šupiny hnedej, oranžovej a oranžovohnedej farby, v mladosti i modré až strieborné. Živí sa cicavcami, niekedy môže uloviť i väčšie zvery ako napríklad jelene. Svoje znesené vajcia obtočí telom a zostane tak, až kým sa mláďatá nevyliahnu, teda 2-3 mesiace. Len občas sa vzdiali napiť vody. Čerstvo vyliahnuté pytóny merajú 60-70 cm a rýchlo rastú.
Vretenice a štrkáče

Vretenica obyčajná (Vipera berus)

Je to najsevernejšie žijúci had známy pre svoju extrémnu odolnosť voči chladnému počasiu. Je najrozšírenejším hadom sveta, jej areál siaha od Anglicka až po Sachalín, od Stredomoria až za severný polárny kruh. Je najjedovatejším hadom prirodzene sa vyskytujúcom na území Slovenska. Vretenica je relatívne malý had, dospelé samice dorastajú do dĺžky až 70 cm, samci sú maximálne 60cm. Dožiť sa môžu tak 20-25 rokov. Najzvyčajnejšie sfarbenie je šedé až modrošedé s výraznou kľukatou čiarou na chrbte, existuje ale množstvo viacmenej vzácnych farebných variánt, niektoré z nich vôbec žiadnu čiaru nemajú. Spoľahlivý znak, ktorým sa vretenica vo všeobecnosti odlišuje od ostatných slovenských hadov, je štrbinovitá zornička (všetky naše užovky majú zorničky okrúhle). Pri druhu vretenica rozlišujeme 3, respektíve 2 poddruhy. Ide o vretenicu obyčajnú (Vipera berus berus), vretenicu obyčajnú - bosniansku (Vipera berus bosniensis) a nakonec o vretenicu /obyčajnú/ sachalínsku (Vipera /berus/ sachalinensis), pri ktorej zatiaľ nedošlo ku zhode, či ide o poddruh vretenice obyčajnej, alebo o samostatný druh. Ich potravou sú najmä drobní hlodavci, obojživelníky, jašterice, poprípade mladé vtáky a vtáčie vajcia.

Štrkáč zelený (Crotalus viridis)

Štrkáče sú príbuzné vreteniciam. Líšia sa od nich okrem iného aj zvláštnym orgánom, umiestneným za nosným otvorom. Je to hlboká jamka vo vnútri s blankou, prestúpená nervovými bunkami. Pokusy dokázali, že toto zariadenia slúži na vnímanie tepla na diaľku. Pomocou tohto veľmi citlivého ústroja vycíti štrkáč teplo ľudskej dlane zo vzdialenosti 30cm a pritom rozozná rozdiely aj jednej desatiny stupňa. Hadovi pomáha napríklad pri hľadaní potravy. Okrem aktívnej obrany zubami sa hady bránia aj pasívne. Vydávajú rôzne zvukové signály, a to ústami (syčanie) alebo inými časťami tela, najmä šupinami alebo telesnými článkami. Najtypickejšie zastrašovacie zvuky produkujú štrkáče svojim štrkadlom. To sa skladá z niekoľkých do seba zapadajúcich zrohovatených článkov na konci chvosta. Články sú voľne spojené a keď had kmitá chvostom, charakteristicky štrkocú. Štrkadlo had pri zvliekaní pokožky nestráca, naopak, spravidla pri každom zvlečení mu pribudne ďalší krúžok. Pretože starším hadom sa koncové články často odlamujú, nedá sa podľa nich spoľahlivo určiť ani vek, ani počet zvlečení. Obyčajne ich býva osem a vtedy je štrkotanie najsilnejšie. Štrkáče patria medzi veľmi jedovaté hady. Účinok ich jedu závisí od podmienok prostredia, ale väčšinou je aj pre človeka smrteľný. Napríklad smrteľná dávka od štrkáča brazílskeho je 24 mg a dospelý jedinec má v sebe takýchto dávok až 13, štrkáč diamantový by mohol usmrtiť až 16 ľudí naraz.