1.História

Žuvanie listov veľkého kra Erytroxylon Coca (koka pravá) má v Južnej Amerike tradíciu siahajúcu niekoľko tisícročí do minulosti.

Už pred dobytím veľkých častí Južnej Ameriky bol známy pôžitok z kokaínových listov. Keď sa v roku 1533 vydal dobyvateľ Francisco do vnútrozemia Peru, sprevádzala ho táto droga počas celej cesty. Podľa starej legendy mala byť rastlina darčekom od boha slnka ľuďom pri zakladaní ríše Inkov, aby nasýtila hladných, dodala silu unaveným a vyčerpaným a zúfalcom mala pomôcť zabudnúť na ich trápenie. Vládcovia Inkov ho používali ako symbol, kráľovné si hovorili „Matky koka rastlín“. Bol používaný aj pri mnohých náboženských ceremóniách. Čoskoro po podrobení boli pôvodní obyvatelia nútení pracovať na panskom, neľudské podmienky tlmili žuvaním špeciálne pripravených koka listov. Tým sa žuvanie koka listov veľmi rýchlo šírilo do veľkých regiónov. Veľmi rýchlo sa rozšírilo presvedčenie, že „táto kapusta“ je natoľko výživná a posilňujúca, že indiáni pracujú celý deň bez toho, aby potrebovali niečo naviac. Španielski dobyvatelia priniesli drogu pomerne rýchlo do Európy. Tento životný elixír, ako sa droga následne pomenovala, sa rozšírila veľmi rýchlo a poprední vedci ju dokonca odporúčali ako výživový doplnok, resp. náhradu. Dokonca pápež Leo XIII. (1878 – 1903) vyslovil oficiálne uznanie kokaínovému vínu. Škodlivé účinky kokaínu boli dlhý čas podceňované.

V roku 1853 napísal anglický lekár H.A. Wendel: Koka listy obsahujú určitú výživovú hodnotu, podmienenú ich obsahom uhličitanov (karbonátov) a dusičnanov (nitrátov) a preto sú porovnateľné s požívatinami ako káva alebo čaj. A lekárnik John S. Pemperton vynašiel nápoj, ktorý ešte dnes prúdi v každých ústach: Coca Cola. Až do roku 1904 obsahoval tento nápoj výťažky z listov koka keru. Kokaín síce zmizol z nápoja, no meno zostalo.

Jean Baptista Lemarck bol prvý, ktorý napísal odborný opis koky. Ako prvému sa podarilo izolovať aktívnu látku – erytroxilín. Gerneckemu v roku 1855. Albert Niemann v roku 1859 publikoval svoj objav, ktorý nazval kokaín. Podarilo sa mu oddeliť kryštalickú látku z lístkov koky. Tento nemecký chemik však na následky svojich pokusov zomrel.

Prvé zmienky o medicínskom použití kokaínu pochádzajú z roku 1859, keď taliansky neurológ Paolo Montegazza odporúčal listy koky ako liek na radu nešvárov: bolesti zubov, problémy s trávením alebo neurastnénia (patologické vyčerpanie).

Veľkým pokrokom v medicíne bolo implementovanie kokaínu ako lokálneho anestetika, o ktorý sa zaslúžil Karl Koller. Menšie zákroky tak mohli byť prevedené bez potrebnej a v tom čase riskantnej plnej narkózy. V roku 1885 boli vykonané prvé extrakcie zákalu v oku za pomoci lokálnej anestézie realizovanej prostredníctvom kokaínu.

Tak, ako to bolo pri mnohých vynálezoch a objavoch, aj tu preukázala armáda záujem na využití kokaínu. Theodor Aschenbrand, lekár bayerskej armády, podal v roku 1883 svojim vojakom kokaín vyrobený firmou Fa Merck. Výsledky odhodlanosti a vôli zranených a vyčerpaných vojakov boli pritom obdivuhodné. Je podivuhodné, že armáda už následne širšie použitie kokaínu neuskutočnila.

Niekedy začiatkom 20. storočia sa Sigmund Freud, lekár, ktorému sa pripisuje založenie psychoanalýzy, pokúšal vyliečiť svojho priateľa Fleischa z návyku na morfium práve kokou. Po určitom čase sa síce cítil lepšie a zdravotné problémy, ktoré ho ako morfinistu trápili, začali upadať, avšak Sigmund pozoroval, ako sa mu priateľ mení z bývalého morfinistu na kokainistu. Fleisch sa zvíjal v hrôzach delíria tremens a v opojení drogy vykrikoval a opisoval svoje zrakové halucinácie. Kokaín sa však začal používať v medicíne ako anestetikum pri menších chirurgických operáciách ako lokálna narkóza. Aj napriek tomu, že sa využitie kokaínu v medicíne považovalo za nesmierny pokrok, upustilo sa z toho, no z tejto základnej štruktúry vzišli aj látky využívajúce sa až dodnes. A to napríklad lidokaín, mezokaín, prokaín. Medzi ďalšie izolované alkaloidy koky patria aj látky egkonín, tropakaín, ekkaín. Dnes sa kokaín zaraďuje medzi najdostupnejšie, najúčinnejšie, pomerne lacné a najnebezpečnejšie drogy vôbec.

Kokaín bral aj Winston Churchill, ale i kráľovná Viktória.

1.1 Kokainovník obyčajný (Erythroxylon coca)

Kokaín sa vyrába z koky – kokaínovník obyčajný, čo je krík vysoký asi 1 – 2 metre s hustými vetvami, vždyzelenými, žilkovanými, podlhovastými listami a zhlukmi bielych kvietkov. Domorodý názov pre túto rastlinku je Epadu. Vyskytuje sa na náhorných plošinách Ánd v nadmorskej výške 1000 – 2000 metrov nad morom, Kolumbii, Peru, Ekvádore, Amazónii. Jej konkrétny pôvod si však pripisujú obyvatelia Bolívie. Najstaršie datovanie používania koky je 3000 rokov pred našim letopočtom. Pravdepodobne ju Inkovia Južnej Ameriky využívali ako prostriedok zvyšujúci výkon, zaháňajúci hlad a smäd. Inkovia (Kečuovia) túto rastlinku poznali veľmi dobre a taktiež rozoznávali aj jej dva druhy. A to mamas alebo mumas – koku obyčajnú a koku pochádzajúcu z koky novogratskej – tupu alebo „vznešenú koku“, ktorá však slúžila výlučne Inkovi, najväčšiemu vládcovi a jeho rodine.

G. Reichel – Dolmatoff – všestranný etnobotanik objavil hlinené panvice patriace indiánom kmeňa Tairona. Pravdepodobne sa používali na praženie listov kokainovníka, pretože také isté sa aj dnes používajú v Sierre Nevade de Santa Marta taktiež na prípravu koky ako drogy. Napriek tomu, že koka bola nadmerne domestifikovaná a botanici dosiaľ nenašli kokainovník voľne rastúci v prírode (iba zdivočenú koku na opustených plantážach), sú známe dva varianty. Okrem už spomínaného kokainovníka obyčajného – bolívijskými domorodcami nazývaná huánaco, je známy aj jej príbuzný druh kokainovník novogranadský (Erythroxylon novogranatense). Ten na rozdiel od kokainovníka obyčajného, ktorému sa darí najmä v chladnejších a daždivých údoliach, obľubuje teplejšie a suchšie podnebie. Rastie prevažne v Kolumbii a vo svojich spisoch ju spomenul a opísal Amérigo Vespucci. Jej variéta koka peruánska (Erythroxylon novogranatense var. Truxiliensis) a extrakt z nej vyrobený sa dodnes využíva na výrobu Coca – Coly.