NAPAMF

Názov: Národný park Malá Fatra
Vyhlásený: 01. 04. 1988
Rozloha: 22 630 ha

Západ - východ: 35 km, sever - juh: 20 km

Najzápadnejšie položený národný park na Slovensku

Malá Fatra je jedným z najkrajších národných parkov na Slovensku a v tejto lokalite si to užijú skutočne všetci, pretože ponúka obrovské kvantum možností - športových, turistických alebo rekreačných.

Pohorie Malej Fatry sa rozprestiera nad 550 m izohypsou. Asi polovica plochy leží nad 900 m vrstevnicou, najvyššie časti ústredného chrbta (miestami hrebeňa) s celkovou dĺžkou vyše 20 km vystupujú nad 1400 m n.m., čiže nad hornú hranicu lesa, do subniválnej zóny, najvyšší bod dosahuje Veľký Kriváň – 1709 m n.m. Výškový rozdiel medzi centrálnymi časťami a priľahlými kotlinami sa pohybuje medzi 600-1200 m. Okrem nepatrných plôch na okrajoch a Štefanovskej kotliny dosahuje relatívne výškové hodnoty 300-600 m.

Malá Fatra – horský krajinný celok hôľneho typu Fatransko-tatranskej oblasti. Na Z až SZ ho oproti Žilinskej kotline zreteľne vymedzuje úpätnica, na S Kysucká vrchovina, na V Oravská vrchovina a Turčianska kotlina, na JV hraničí so Žiarom a na JZ so Strážovskými vrchmi. Malá Fatra sa tiahne v smere JZ - SV, má mierne asymetrický tvar s ústredným chrbtom posunutým na V, kde spadá strmými svahmi k Turčianskej kotline. Takmer stredom pohoria sa prielomovou dolinou prerezáva Váh, ktorý rozdeľuje Malú Fatru Kriváňsku Malú Fatru (je na severovýchod od rieky Váh - Suchý, Malý a Veľký Fatranský Kriváň, Rozsutce, Chleb) a na Lúčanskú Malú Fatru (na juhozápad od rieky Váh - Minčol, Kľak).
GEOLOGICKÁ STAVBA
Malá Fatra z hľadiska geologickej stavby predstavuje mohutnú olygenetickú megavrásu, obmedzenú na východnej a miestami i západnej strane zlomami, čím nadobúda zároveň povahu hrasti. Asymetricky postavené kryštalické jadro pohoria, vyzdvihnuté pozdĺž zlomovej poruchy nad Turčiansku kotlinu, na východnej strane sa stýka s mladými útvarmi (paleogén, neogén), k J, Z a S zapadá pod intenzívne zvrásnené paleozolické, resp. k SZ.

Na stavbe MF sa podieľa kryštalinikum, mladopalezoické i mezozoické intenzívne zvrásnené komplexy obalu a príkrovov a lokálne centrálnokarptský paleogén. Kryštalické jadro (budované graniroidmi), najstarší stavebný prvok pohoria, tiahne sa v súvislom pásme od doliny Valčianskeho potoka po dolinu Oravy. Je vysunuté k východnému okraju pohoria a okrem nepatrných výnimiek buduje celé východné svahy.
Ďalšou jednotkou je mladopaleozoický obal jadra. Vystupuje iba v Lúčanskej Fatre 0,5-2km širokým pruhom permu dolinou Turianskeho potoka a Rybnou dolinou, budujúc západné konce rázsoch. V Krivánskej Fatre má exponovanú morfologickú polohu mezozoický obal. Je to pruh spodnotriasových kremencov a kremitých pieskovcov medzi Strečnianskym prielomom a Belianskou dolinou, a polohy lavicovitých vápencov, pestrých bridlíc, lokálne kremencov v hlavnom hrebeni medzi Suchým a Chlebom.
Oproti obalovým prvkom MF omnoho väčší význam majú súvrstvia krížňanského príkrovu. V Lúčanskej Fatre vystupujú v súvislom pruhu od Medzihorského potoka k Stečnianskemu prielomu. Morfologicky najvýznamnejšie sú polohy veľmi odolných strednotriasových gutensteinských vápencov. Ešte väčšie plošné rozšírenie majú prvky krížňanského príkrovu v južnej časti Lúčanskej Fatry, zhruba južne od doliny Bystričky a Valčianskeho potoka, ktoré tu po celej dĺžke budujú nielen rázsoch, ale aj ústredný chrbát. V krížňanskom príkrove prevláda komplex stredne odolných a chemicky menej čistých karbonátických hornín. Podivuhodnú morfologickú hodnotu majú aj súvrstvia krížňanského príkrovu, ktoré budujú severné svahy Krivánskej Fatry (okrem západného okraja medzi dolinou Bránice a Rozsutcami) a veľkú časť ústredného chrbta.
Pozoruhodné je aj vystupovanie spodnokriedového komplexu málo odolných bridličnatých hornín v Štefanovskej kotline. Prvky chočského príkrovu sú v Lúčanskej Fatre rozšírené len v južnej časti v oblasti Kľaku, ktorý vytvára klasickú príkrovovú trosku. V Krivánskej Fatre buduje chočský príkrov západné okraje pohoria od doliny Bránice až po Bielu dolinu. Tvoria ju v podstate masívne odolné dolomity, prestúpené prevažne slabšími polohami vápencov s vložkami nevápnitých hornín. V sedle medzi Malým v Veľkým Rozsutcom vystupujú v nadloží chočského príkrovu na neveľkej ploche prvky centrálnokarpatského paleogénu, najmladšieho stavebného elementu.
MF charakteru klinovej hrasti je veľmi mladým výtvorom pozitívnych tektonických pohybov. Je mladšia než Váh. Prvé náznaky pohoria sa viažu už k miocénu, ale toto bolo podstatne nižšie a oveľa menej členité ako dnes. Váh pretekal pohorím pomerne rozovretou dolinou. Jej dnešný ráz vtlačili až intenzívne zdvihy M.F v priebehu pliocénu a kvartéru a nimi vytvorené erózne procesy. Celkový efekt týchto zdvihov, ktoré podmienili rozčlenenie západných a východných svahov pohoria sústavou hlbokých dolín, odhaduje sa na základe morfologickej analýzy na 850-1100 m. Tak vznikol rebrovitý pôdorys Malej Fatry s ústredným chrbtom ako osou a systémom rázsoch po oboch stranách. Na tejto základnej schéme reliéfu sa prejavuje niekoľko osobitných typov reliéfu a špeciálnych tvarov, podmienených diferenciálnou eróziou a klímamorfologickými procesmi. Je to predovšetkým typ hôľneho reliéfu nad hornou hranicou lesa. V klasickej forme je vyvinutý v oblasti Veľkej Lúky (1476m n. m.), kde má plošinatý charakter. V Krivánskej Fatre je členitejší, tvarovo pestrejší a má bralno-hôľny ráz.
Hôľna oblasť Malej Fatry patrí do subniválnej zóny a vyznačujú ju špecifické reliéfotvorné procesy s intenzívnym mrazovým zvetrávaním a pohybmi svahových hmôt (gelivácia, soliflukcia, osypy, lavína, mury ap.), ktoré vytvárajú súbor tzv. periglaciálnych tvarov. V pleistocéne mala Malá Fatra niekoľko malých karových ľadovcov v oblasti Chleba, Veľkého Rozsutca a Veľkého Kriváňa.
Podhôľna oblasť sa vyznačuje niekoľkými príkrovovými troskami. Patrí sem skupina Kľaku, Kozol, Veľký a Malý Rozsutec.
Ďalší štruktúrny typ predstavujú monoklinálne chrbty a hrebene na záp. okrajoch pohoria, napr. Hoblík a Polom; Sokolie - Boboty – Malý Rozsutec. Prvé sa viažu k nakloneným polohám vápencov a dolomitov krížňanského príkrovu. Monoklinálne hrebene sú rozťaté tiesňavami Turianskeho, Višňovského a Stráňanského potoka a Tiesňavami. Na strmé svahy tiesňav sa často viažu bralnaté útvary, miestami až povrchy skalných miest. Monoklinálny hrebeň Sokolie – Boboty – Malý Rozsutec je oddelený od ústrednej časti pohoria výraznou pozdĺžnou depresiou erózneho pôvodu, ktoré vymodelovala v súvrstviach krížňanského príkrovu Vrátňanska a jej prítoky. Jadrom tejto depresie je Štefanovská kotlina, ktorá predstavuje typ monoklinálnej eróznej kotliny s mäkko modelovaným reliéfom.
POVRCH

Povrchovú tvárnosť Malej Fatry spestrujú aj krasové tvary, ktoré sa viažu hlavne na oblasti štruktúrnych foriem. Osobitosť reliéfu Malej Fatry obohacujú 2 prielomy (pravdepodne antecedentnej povahy) : Stečniansky a Zázrivský. Vyniká najmä Strečniansky prielom s troma vhĺbenými a jedným voľným meandrom.
Vrcholy :Veľký Fatranský Kriváň, Malý Fatranský Kriváň, Veľký Rozsutec, Malý Rozsutec, Poludňový Grúň, Grúň, Chleb, Suchý, Minčol,
Veľká Lúka, Kľak.

KLIMA
Veľká členitosť povrchu a rozdiely v nadmorskej výške sa prejavujú i vo výrazných vertikálnych zmenách klimatických charakteristík. Dolné okraje pohoria asi do výšky 600 m n. m. patria do mierne teplej klimatickej oblasti s priemernou júlovou teplotou 16-17°C. Vo vyšších polohách asi do výšky 1400 m n. m. je chladná oblasť, (júlová teplota 10-12°C), najnižšie časti pohoria majú priemernú januárovú teplotu vzduchu –4 až –4,5°C, v najvyšších hrebeňových polohách –7,5 až –8,5°C. Priemerný ročný úhrn zrážok dosahuje v najnižších častiach pohoria 800-900 mm a v najvyšších 1200-1400 mm. V dôsledku prevládajúcich západných až severozápadných vetrov sú západné a severné svahy bohatšie na zrážky ako východné a južné. Vyššie svahové a hrebeňové polohy patria k najveternejším horským oblastiam Slovenska.
POVODIE
Malá Fatra patrí k povodiu Váhu a jeho prítokov Varínky, Oravy, Rajčanky a Turca v južnej časti do Nitry. Z pohoria stekajú vodnaté bystriny, ktorých je najviac v žulovej časti pohoria s priepustnými pôdami a nepriepustným skalným podložím. Menej povrchových tokov majú vápence a dolomity, kde sa voda dostáva do systému krasových vôd. Z horských bystrín sú najvýznamnejšie Zázrivka, Bystrica, Lesnianka, Vríca. Podľa vodného režimu ovplyvneného klímou patria toky do tzv. stredohorského riečneho režimu s najväčšou vodnosťou v máji, apríli, až marci, najmenšími v zime až koncom zimy. Pre tvorbu zásob podzemných vôd má Malá Fatra rozdielne podmienky. Na horninách kryštalinika sú chudobnejšie zásoby podzemnej vody, na karbonátových sú značné zásoby krasových vôd.
Tektonické poruchy na styku pohoria s kotlinami podmieňujú výskyt minerálnych prameňov. Časť podzemných vôd, najmä krasových, využíva sa na zásobovanie vodou (napr. Žilina).

PÔDA
Pôdne pomery sú silne ovplyvnené klímou, reliéfom a podložím. Na žulových horninách asi od 500 do 1200 m n. m. sú rozličné kyslé hnedé pôdy. Nad 1200 m n. m. na mierne sklonenom reliéfe sú podzoly, v depresiách rašelinové pôdy. Na karbonátových horninách sú rendziny a hnedé rendziny, pozdĺž tokov nivné pôdy.
RASTLINSTVO A ŽIVOČÍŠSTVO
Fytogeograficky patrí Malá Fatra do obvodu vysokých Karpát, do okr. Fatra. Najviac je zalesnená bučinami, vo vyšších polohách s prímesov jedle a smreka. Pôvodný smrečinový porast je len v pomerne úzkom páse najvyšších hrebeňov. V najvyšších polohách je pásmo kosodreviny, v Lúčanskej Fatre len na Veľkej lúke. Kosodrevina a horná časť smrečín, ale aj bučín bola miestami odstránená kvôli získaniu pasienkov. Borovica je pôvodne na skalnatých miestach v lesnej zóne. Teplomilnejšie dreviny – dub zimný, brest poľný a hrab rastú roztrúsene v nižších polohách. Vo vyšších polohách, prevažne Krivánskej Fatry, sa uplatňujú najmä horské až vysokohorské druhy.
Na kyslých horninách je rastlinstvo málo pestré, vyskytuje sa tam psica tuhá (Nardus stricta), chvostík jedľovitý (Huperzia selago), plavúnik alpínsky (Diphasium alpinum), zlatobyľ obyčajná alpínska (Solidago virgaurea ssp. alpestris), jastrabník pomarančový (Hieracium aurantiacum), kôprovníček bezobalný (Ligusicum mutellina), prasatnica jednoúborna (Achyrophorus uniflorus), v lesoch papradka alpínska (Ahomogyne alpina). Na vápencoch a dolomitoch sa uplatňujú : zvonček maličký (Campanula cochleariifolia), kostrava tatranská (Festica tatrae), ostrica pevná (Carex firma), veronika kríčkovitá (Veronica fruticans), iskerník veľhorský (Ranunculus oreophilus), soldanelka karpatská (Soldanella carpatica), lomikameň vždyzelený (Saxifraga aizoides), poniklec slovenský (Pulsatilla slavica), klinček včasný (Dianthus hungaricus), kurička Kitaibelova (Minuartia kitaibelii). Teplomilné druhy sú vzácne, rastú najmä na vápencoch a dolomitoch nižších pôloh.
Na okraje lesov a polohy s prevládajúcim zárastom listnatých stromov (najmä bukov) sa viažu takmer všetky bežné druhy živočíchov, charakteristické pre zónu listnatých lesov. Vo vyšších polohách v pásme zmiešaných a ihličnatých lesov pribúdajú horské druhy, charakteristické pre vysoké pohoria strednej Európy. Okrem bežných druhov, ktoré sa vyskytujú aj na iných miestach vysokohorských oblastí Slovenska, je pre toto územie charakteristická z plazov vretenica obyčajná (Vipera berus). Na brehoch bystrín a potokov žije trasochvost horský (Macilla cinerea) a vodnár obyčajný (Cinclus cinclus), pod kameňmi na brehoch studených bystrín sa zdržujú rozličné druhy bystruškovitých (Carabidae), z ktorých je charakteristický glaciálny relikt bežec vrchovský (Nebria gyllenhali). Na lúkach vyšších pôloh žije ryšavka tmavopása (Apodemus agrarius) a glaciálny relikt myšovka vrchovská (Sicista betulina). V zalesnenom skalnatom teréne sa vyskytuje sokol sťahovavý (Falco peregrinus) a výr skalný (Bubo bubo). Na skalných stenách sa miestami zdržuje murárik červenokrídly (Tichodroma muraria). V lesoch pralesovitého charakteru žije medveď hnedý (Ursus arctos) a rys ostrovid (Lynx lynx). V starých ihličnatých horách žije z vtákov dubník trojprstý (Picoides tridactylus) – najmä v hrebeňových častiach, krivonos obyčajný (Loxia curvirostra), ktorý vstupuje až na hornú hranicu lesa, a hýľ obyčajný (Pyrrhula pyrrhula). Pre zmiešané a ihličnaté lesy je charakteristický jariabok hôrny (Tetrastes bonasia) a tetrov obyčajný (Tetrao urofallus). Tieto hrabavce sa zdržujú najčastejšie na miestach s hojným zárastom bobuľnatých rastlín. K charakteristickým vtákom Malej Fatry patrí aj orešnica perlavá (Nucifraga caryocatactes). Pre kosodrevinu a hole je z vtákov charakteristická ľabtuška vrchovská (Anthus spinoletta).
Na holiach (v alpínskom pásme) sa vyskytujú vysokohorské druhy, z chrobákov bežec snežný (Nebria tatrica) a treťohorný relikt, endemitický behúnik podzemný (Duvalius microphthalmus). Zo zdochlinárovitých je to Silpha tyrolensis, ktorá žije na holiach v tráve a pod kameňmi. Z fúzačovitých tu žije Evodinus interrogationis a Asmaeops septentrionis. Zo suchozemských kôrovcov je to Hyloniscus mariae, typický karpatský element obývajúci vlhké miesta pohoria.

Malá Fatra bola 1967 vyhlásená za chránenú krajinnú oblasť, ktorej ohraničenie zahrňovala Krivánska Fatra. V súčasnosti je Malá Fatra národným parkom , v areáli ktorého sú zvlášť chránené štátne prírodné rezervácie:

Rozsutec, Chleb - Vrátna, Tiesňavy - Sokolie – Boboty, Kľačianska Magura, Starý hrad, Krivé, Hrádok, Hajasová, Šrámková, Šútovská dolina, Šíp, Minčol, Paráč, Sokolec, Veľká Bránica, Príbor, Suchý

Je tu aj chránené nálezisko Veľká Lučivná a chránený prírodný výtvor Šútovský vodopád – Tesné. V Lúčanskej Fatre je štátna prírodná rezervácia Kľak.
Chránené prírodné výtvory:
Kryštáľová jaskyňa, Bôriková mláka, Domašínsky meander, Šútovská epigenéza

Prvotný prírodný ráz Malej Fatry ako vysokohorskej krajiny hôľneho typu zmenil človek len v obmedzenej miere. Značná nadmorská výška, veľká sklonitosť a vnútorná členitosť povrchu, plytké skeletové pôdy, drsnosť klímy, zlá dostupnosť ap. vytvárali z Malej Fatry krajinný celok, ktorý poskytoval málo vhodných podmienok pre človeka a rozvinutie jeho ekonomickej aktivity. Napriek tomu prenikal do Malej Fatry človek z okolitých kotlín, predovšetkým ako drevorubač a pastier. Ťažisko zmien prvotnej krajiny spočíva najmä v druhovej zmene štruktúry lesnej pokrývky v podhôľnej oblasti a v náhrade lesov trávnatými kultúrami.
Mimoriadna morfologická pestrosť Malej Fatry a pomerne nízky stupeň porušenia príp. zložiek poskytujú veľmi vhodné podmienky pre turisticko-rekreačnú funkciu.

TIP na turistiku: Územie je veľmi bohaté na vodné pramene a vodopády. Najväčší je Šútovský vodopád s výškou 38m. Významnou zložkou sú lesy so svojimi rozmanitými rastlinnými a živočíšnymi spoločenstvami. Žije tu vyše 30 druhov cicavcov, 118 druhov vtákov a vyše 1000 druhov hmyzu.

Prístup do Malej Fatry :

Do tohto Národného Parku je veľmi veľa prístupov - spomeniem len niektoré:
Čičmany, Rajecká Lesná, Strečno, Vrútky, Martin, Varín, Terchová, Šútovo, Párnica, Zázrivá

Niektoré chaty v Malej Fatre

Chata na Martinských holiach Chata pod Suchým
Chata na Kľačianskej Magure Chata pod Chlebom
Chata na Grúni Chata Vrátna
Chata pod Rozsutcom

Turistické trasy - Medzi najlepšie východiskové body na turistiku v Malej Fatre by som zaradila určite Vrátnu dolinu, Štefanovú, Terchovú, Strečno alebo Varín.

T I P Y:
Hlavný hrebeň Kriváňskej Malej Fatry

Strečno (Varín) - Chata pod Suchým - Suchý - Stratenec - Malý Fatranský Kriváň - Veľký Fatranský Kriváň - Chleb - Poludňový Grúň - Stoh - Veľký Rozsutec - Malý Rozsutec - Štefanová

Hlavný hrebeň Lúčanskej Malej Fatry

Čičmany - Homôlka - Kľak - Skalky - Jankova - Hnilická Kýčera - Horná Lúka - Veľká Lúka - Martinské hole - Minčol - Strečno (Vrútky)

Vrátna dolina
.......kútik plánovite vymodelovaný, svedčiaci o vysokom vkuse a fantázii prírody, majstrovsky tvoriacej bohaté kontrasty na pomerne malej ploche. Tu prehovorila hmota so svojimi kontrastmi línií, výšok, farieb, svetla a tieňov.

Vrátna dolina je ideálna na turistiku - odporučiť môžeme hlavne Nové, Dolné a Horné Diery, ktoré dokážu absolvovať úplne všetci a tie vodopoády a výhľady skutočne stoja za to. Veľmi pekné sú tiež Poludňové skaly, Skalné mesto, Tiesňany na ceste medzi Terchovou a Vrátnou a samozrejme nemôžeme vynechať Veľký a Malý Rozsutec
Výber z ďalších celodenných turistík:

Suchý 1468 m - červenou Strečno - chata pod Suchým (2 3/4 h) - Suchý (4 1/4 h) - Javorina (5 3/4) - potom žltou Pod Jedľovinou (6 1/2 h) - Strečno (7 3/4 h). Je to stredne náročná trasa a doporučujem hlavne prehliadku zrúcanín Starhradu a výhľad na Domašinský meander

Chata Kľačianska Magura 1153 m a Panošiná 1022 m - zelenou z Turčianskych Kľačán na Chatu Kľačianska Magura (2 h) a odtiaľ žltou na Panošinú (2 3/4 h) a Lipovec (4 1/2 h). Táto trasa je náročná.

Malý Fatranský Kriváň 1671 m - zelenou z Chaty Kľačianska Magura - sedlo pod Suchým (1 h) - žltou Priehyb (2 1/2 h) - červenou Malý Fatranský Kriváň (3 1/4 h) - Vráta (4 1/2 h) - žltou Príslop (5 h) - sedlo pod Suchým (5 3/4 h)- zelenou Chata Kľačianska Magura (6 h). Trasa je stredne náročná.

Veľký Fatranský Kriváň 1709 m - zelenou z Chaty Kľačianska Magura - sedlo pod Suchým (1 h) - žltou Priehyb (2 1/2 h) - červenou Malý Fatranský Kriváň (3 1/4 h) - Veľký Fatranský Kriváň (4 1/2 h)- Snilovské sedlo (5 h) - modrou Šútovská dolina (7 1/4 h) - Šútovský vodopád - Šútovo, žel. stanica (8 h). Trasa je stredne náročná.

Chleb 1647 m - žltou z ATC Trusalová - Snilovská dolina (3/4 h) - zelenou Ubytovňa pod Chlebom (2 3/4 h) - Snilovské sedlo (3 1/4 h) - červenou Chleb (3 3/4 h) - sedlo Hromové (4 1/4 h) - žltou Ubytovňa pod Chlebom (4 3/4 h) - modrou Mojžišove pramene (5 1/4 h) - Šútovský vodopád (6 1/4 h) - Šútovo, žel. stanica (7 3/4 h). Trasa je náročná.

Stoh 1608 m - zelenou Kraľovany - Medziholie (2 1/2 h) - červenou Stoh (3 1/2 h) - zelenou Žobrák (4 1/2 h) - Suchý vrch (5 1/4 h) - Kraľovany, žel. stanica (6 1/4 h). Trasa je fyzicky stredne náročná, horšie je to s orientáciou, nakoľko je slabšie značená.

Minčol 1364 m - modrou z Vrútok (Piatrová) z konečnej zastávky MHD - hrebeň Diaľna (1/2h) - Minčol (2 1/4 h) - žltou Prašivé (2 1/2 h) - Krivá (3 h) - ústie Lopušnej doliny (4 1/4 h) - Vrútky (5 1/4). Trasa je stredne náročná.

Saračníky 1069 m - zelenou z Vrútok (Piatrová) z konečnej zastávky MHD - Saračníky (2 h) - červenou sedlo Rakytie (2 3/4 h) - žltou údolie Váhu (3 3/4 h) - štátnou cestou na žel. stanicu Vrútky (4 1/4 h). Trasa je nenáročná.

Použitá literatúra:
1. Encyklopédia Slovenska, III. Zväzok K-M,
Veda, vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied
2. Internet (obrázky)
3. Rekordy Slovenska
4. Cestovný lexikón Slovenskej republiky

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk