Klonovanie je vytvorenie geneticky identického jedinca nie na základe prirodzeného splodenia z muža a ženy, kde je každý ľudský jedinec odlišný a niet dvoch ľudí, ktorí by boli celkom identickí (ani jednovaječné dvojčatá nie sú geneticky úplne identické). Pri klonovaní vznikne človek umelým spôsobom tak, že vedci zo ženského vajíčka odstránia jadro (genetický kód) a dajú tam malú bunku z niekoho, kto má byť klonovaný. Keď sa to ujme, vtedy sa vajíčko vloží do maternice niektorej ženy a narodí sa identický človek k tomu človeku, ktorého bunka bola použitá.

A tak naraz by sme mali na základe umelého zásahu dvoch presne geneticky takých istých ľudí. Ale pokiaľ by sa to urobilo, títo klonovaní ľudia by boli výzorom na vlas rovnakí, ale nemusia vedieť rovnako ovládať tie isté činnosti. K biologickej identite musia pristúpiť totiž ešte aj špeciálne nadanie a identické podmienky, ktoré formujú človeka a tie nedosiahneme. Klonovanie teda nemá veľký zmysel.

Ale horšie je, že je aj nebezpečné. Vedci varujú, že ak staršou ľudskou bunkou vyklonujeme identické malé dieťa, toto dieťa bude už náchylné na choroby starcov, najmä rakovinu, pretože zdedí vlastnosti staršej bunky, z ktorej bolo vyklonované. Proces starnutia týchto klonovaných ľudí by bol urýchlený. Klonovanie má viac nedostatkov, ktoré su eticky neprístupné.

Ak by sme chceli vyklonovať jedneho jedinca sa počíta, že bude potrebné oplodniť ľudskými bunkami až sto vajíčok, kým vytvoríme jeden klon. Ale čo s tými sto znetvorenými ľudskými jedincami? U zvierat by bola prístupná likvidácia, pretože to je etnicky prísupne. Človek nie je zviera, a preto sa hodnotí podľa iných kritérii. A preto všetky medzinárodné dokumenty Európskeho parlamentu i Organizácie spojených národov klonovanie zakazujú.