TUBERKULÓZA
Dejiny tuberkulózy, ktorá sa označuje aj ako suchoty, výstražným spôsobom odzrkadľuje hlavne diskusia a vývoj medicíny pri prechode od starých tradícií k prírodovedne orientovanej modernej medicíne. Tuberkulóza, nazývaná aj suchotami, je chronicky prebiehajúcou infekčnou chorobou, ktorá je rozšírená na celom svete, a ktorej význam v súčasnosti opäť rastie aj v priemyselných štátoch kvôli vírusu HIV a imigrácii.
Na celom svete zomierajú ročne na následky tuberkulózy 3 milióny ľudí. Zlá situácia týkajúca sa výživy, nízke sociálne pomery a oslabený imunitný systém podmieňujú infekciu a ochorenie. Spúšťačmi ochorenia sú baktérie tuberkulózy (Mykobakterium tuberkulosis), ktoré sa prenášajú kvapôčkovou infekciou. Krátko po infekcii vzniká primárna tuberkulóza, ktorá je charakteristická izolovaným zápalovým ložiskom väčšinou v pľúcach, ktoré sa následne opúzdri. Pôvodcovia ochorenia sa však môžu v tele aj nepozorovane rozširovať a po mnohých rokoch vzniká potom v dôsledku reaktivácie postprimárna tuberkulóza s progresívnym zápalom v pľúcach, obličkách, kostiach alebo iných orgánoch.
Tuberkulóza sa stáva nákazlivou, keď zápalové ložisko praskne a pôvodcovia sa dostanú von. Vtedy sa hovorí o otvorenej tuberkulóze, ktorá sa musí nahlásiť zdravotnému úradu a ktorá si vyžaduje izoláciu postihnutého. Diagnóza sa stanovuje pomocou röntgenovania pľúc a pomocou často obtiažneho dôkazu pôvodcov ochorenia. Liečba pozostáva z kombinácie viacerých liekov, ktoré zabraňujú rastu baktérií, tzv. tuberkulostatiká, a musí sa prevádzať konzekventne viac ako deväť mesiacov. Možnosť ochranného očkovania sa vtedy odporúča len rizikovým skupinám.
Tuberkulóza je najvážnejšie infekčné ochorenie na svete a v súčasnosti odhady Svetovej zdravotníckej organizácie na roky 2000-2020 udávajú, že sa ňou nakazí ďalšia miliarda ľudí, 200 miliónov ochorie a 35 miliónov zomrie, ak sa nepodarí zlepšiť zdravotnícku starostlivosť. Stále je toto závažné ochorenie najzávažnejšou sociálnou chorobou vo svete. Jej nárast v poslednom desaťročí celosvetovo je dávaný do súvislosti s oslabením pozorností a obmedzením programov kontroly vo vyspelých krajinách, so svetovou pandémiou AIDS, narkomániou, neadekvátnou terapiou, ale najmä zlou sociálno-ekonomickou situáciou v rozvojových krajinách. V Európe až 85% bakteriologicky overenej tbc je v strednej a východnej Európe. Slovensko spolu s Českom a Slovinskom sú tri krajiny z tejto oblasti, ktoré sú radené medzi krajiny s nízkym výskytom tbc.
Klinický obraz a diagnostika:
Tuberkulóza je celkové infekčné oochorenie, ktorého manifestné prejavy sa delia na primárne a postprimárne.
* Primoinfekčná tuberkulóza je charakterizovaná vznikom primárneho komplexu, ktorý je tvorený špecifickým zápalovým ložiskom v mieste vstupu agensu do organizmu, peribronchiálnou a perivaskulárnou lymfangoitídou a špecifickou lymfadenitídou príslušnej regionálnej miazgovej uzliny. Prevažná väčšina primárnych komplexov je dôsledkom aerogénnej infekcie a lokalizuje sa teda v pľúcach. Mimopľúcne primárne komplexy sú najčastejšie následkom deglutičnej infekcie alebo poranenia kože a vyskytujú sa vzácne. Primoinfekčná tuberkulóza spravidla prebieha pod nešpecifickými príznakmi a obvykle sa spontánne vyhojí. Zbytkové ložiská sa obvykle opúzdria a kalcifikujú, avšak mykobaktérie v nich môžu persistovať i niekoľko desaťročí a staľ se príčinou tzv. endogénnej reaktivácie tbc u chorých infikovaných v detskom veku. Primoinfekcie navodia celulárne imunitnú odozvu, ktorej prejavem je kožná precitlivelosť na tuberkulín.
* Pod pojmom postprimárna tbc sa rozumejú všetky formy infekcie, ktoré vznikajú u primárne infikovaných jedincov, tj. chorých, ktorí mali v predchorobí pozitívnu tuberkulínovú reakciu. K propagácii mykobaktérií v organizme dochádza najčastejšie šírením dýchacími cestami formou aspiračných metastáz, vykašliavaným spútom do vzdialenejších oblastí (napr. implantáciou do laryngu alebo do čreva), alebo lymfohematogénnym a hematogénnym rozsevom do vzdialených orgánov, napr. do urogenitálneho systému, kostí a kĺbov, do mozgu a mozgomiešnych plien a pod.
Diagnostika: V anamnéze chorého sa zameriava pozornosť na odkrytie zdroja infekcie ako v rodine, tak na pracovisku a u detí v škole alebo na učilišti (viz Zdroj). Pri vzniku manifestného ochorenia sa často anamnesticky odkrývajú rizikové faktory medicínskej povahy, ako diabetes, imunodeficientné stavy po vírových infekciách a pri HIV pozitivite, pri liečbe imunosupresívnymi liekmi a kortikoidmi a pod. Rizikové zaťaženie socioekonomickej povahy udávajú najmä chorí-imigranti a utečenci z oblastí vysokej prevalencie tuberkulózy, bezdomovci, drogovo závislí, alkoholici a pod. Symptomatológia tbc je neobyčajne pestrá, čo do typu príznakov, tak i ich výskytu, pričom až tretina chorých neudáva príznaky žiadne. Diagnostika tbc dýchacieho ústrojenstva je podporovaná prítomnosťou nasledujúcich symptómov:
* Kašeľ alebo chrapot trvajúci dlhšie než 3 týždne s vykašliavaním hlienového, hlienohnisavého alebo hnisavého spúta ráno i v priebehu dňa. Výrazná hemoptoe sa vyskytuje vzácne, avšak malá prímes krvi alebo zaružovelé spútum býva častým nálezom.
* Zvýšená teplota trvajúca dlhše než 3 týždne a zvyšujúca sa najmä po telesnej i duševnej námahe po návrate zo zamestnania a večer.
* Potenie v spánku a i v priebehu dňa po zaspaní z únavy cez deň.
* Ohraničená bolesť v hrudníku pleuritického charakteru v oblasti postihnutého pľúca.
* Z ďalších príznakov udávajú chorí najmä stavy neobyčajnej únavy, zníženú pracovnú výkonnosť pri fyzickej i duševnej práci, dýchavicu, ubúdanie na váhe, neurotické obtiaže, poruchy spánku a pod. U chorých s mimopľúcnou tuberkulózou zodpovedá symptomatológia charakteru a lokalizácii príslušnej formy ochorenia.
Rentgenové vyšetrenie je metódou voľby ako u tbc dýchacieho ústrojenstva, tak i v prevažnej väčšine mimopľúcnych foriem, lebo informuje o lokalizácii a rozsahu lézií. K vyšetreniu hrudníka se používa skiagrafia v zadoprednej a bočnej projekcii, k stanoveniu topografických vzťahov, prítomnosti dutín, uzlinových a iných procesov sa používa rentgenová i počítačová tomografia.
Test kožnej tuberkulínovej precitlivelosti sa robí intrakutálnou injekciou 2 TU (jednotiek) čisteného tuberkulínu PPD a výsledok sa odčíta po 24-48 hodinách. Negativny výsledok svedčí o tom, že chorý sa nestretol s tbc infekciou, pozitivna reakcia sa prejaví prominujúcim infiltrátom a erytémom v mieste vpichu PPD. U vakcinovaných jedincov je priemer infiltrátu obvykle nižší než 10 mm, o postinfekčnej reakcii svedčí väčší infiltrát i erytém.
Z ďalších vyšetrovacích postupov sa v diagnostike tbc uplatňujú bronchologické techniky (bronchoskopia, fibrobronchoskopia, perbronchiálna punkcia), invazivne chirurgické výkony (torakoskopia a mediastinoskopia) a bioptické vyšetrenie tkanív získaných pri probatórnych excisiách alebo endoskopických vyšetreniach.
Z laboratórnych techník sa využíva sedimentácia erytrocytov (zrýchlenie svedčí o aktivite tbc procesu), dôkazu špecifických sérových protilátok a príp. ďalších vyšetrení, napr. likvorologických pri podozrení na bazilárnu meningitídu. Dôkaz pôvodcu, tj. M. tuberculosis, M. bovis a príp. M. bovis BCG je rozhodujúci v etiologickej diagnostike tuberkulózy a jej odlíšení od netuberkulóznych mykobakterióz.
Najčastejšie vyšetrovaným materiálom je spútum, ktoré chorý vykašle pod dohľadom sestry do sterilnej nádobky nalačno a to tri po sebe nasledujúceí dni. U nevykašliavajúcich chorých postačia k vyšetreniu sliny v množstve 5-10 ml, alebo sa expektorácia indukuje inhaláciou hypertonického (10 %) teplého roztoku kuchynskej soli. Výnimočne prichádza do úvahy odber tzv. laryngeálnych výterov, ktoré majú nízky výťažok a ich odber nezodpoedá bezpečnostným zásadám práce v infekčnom prostredí.
Moč sa rovnako odeberá tri nasledujúce dni do sterilných nádobiek v množstve asi 20 ml z prvej rannej mikcie.
Do sterilných nádobiek sa ďalej odoberajú vzorky punktátov, hnisu, excidovanej častice tkaniva, vzorky získané pri bronchoskopickom vyšetrení, mozgomiešny mok a pod. Materiály sa ihneď po odbere odosielajú na vyšetrenie zabezpečené proti porušeniu obalov, prípadne sa pred odoslaním ukladajú do chladničky. Vzorky nesmú byť ponechávané v izbovej teplote a nesmú sa vystavovať slnečnému žiareniu, ktoré rýchlo znižuje životnosť mykobaktérií.
Vlastný dôkaz mykobaktérií sa opiera o priame mikroskopické vyšetrenie a súčasne o kultiváciu na umelých pôdach, príp. o izoláciu pomocou molekulárno-genetických techník. Pri priamej mikroskopii sa bakteriologickou kľučkou odoberú zo spúta hlienohnisavé častice a nanesú na sklíčko, ktoré sa po uschnutí fixuje plameňom alebo metylalkoholom, ofarbí buď karbolfuchsinom (pre svetelnú mikroskopiu pri zväčšení asi 900x) alebo auraminom-rodaminom (pre fluorescenčnú mikroskopiu pri zväčšení 200-400x).
Priama mikroskopia je pomerne málo citlivou metódou, ale pri pozitívnom náleze mykobaktérií signalizuje rozsiahle, klinicky i epidemiologicky najzávažnejšie ochorenia. Metóda je tiež veľmi pohotová, lebo poskytuje výsledky behom jedného dňa od dodania materiálu a nevyžaduje náročnejšie laboratórne vybavenie. Kultivačný dôkaz zvyšuje citlivosť vyšetrenia aspoň na dvojnásobok a dovoľuje následné vyšetrenie vlastností kmeňa, tj. predovšetkým druhovú príslušnosť a liekovú citlivosť. Spútum a iné materiály (okrem asepticky odobraných punktátov, mozgomiešneho moku a tkanív) musia byť zbavené sprievodnej mikrobiálnej flóry dekontamináciou napr. lúhom sodným alebo detergentmi, potom je vzorka koncentrovaná centrifugáciou a získaný sediment je očkovaný na špeciálne pôdy. Kultivácia vyžaduje následnú inkubáciu pri 37 0C po dobu 3-9 týždňov. Izolovaný kmeň sa podrobuje identifikačným testom a vyšetreniu liekovej citivosti.
Molekulárno-genetické techniky založené na amplifikácii špecifických sekvencií DNA genómu mykobaktérií poskytujú výsledky najviac do 24 hodín od dodania vzorky a podstatne teda urýchľujú diagnostiku tuberkulózy. Tuberkulóza je pandemicky rozšírená a tuberkulóznymi mykobaktériami je infikovaná asi jedna tretina ľudstva, tj. 1,7 miliardy jedincov. Každoročne je hlásených celosvetovo asi 8 miliónov nových ochorení, z toho asi 7,6 milióna (95 %) v rozvojovom svete a 400 000 (5 %) pripadá na vyspelé štáty. Na tbc umiera ročne asi 2,9 miliónov osob. V ČR umiera na tbc asi 100 chorých ročne, tj. 1 na 100 OOO obyv. V rokoch 1990-95 bolo u nás hlásených asi 2 000 nových ochorení všetkých foroem a lokalizácií. Bacilárny tbc dýchacieho ústrojenstva, ktorá predstavuje hlavný zdroj infekcie, je zisťovaná u viac než 1 100 chorých ročne (11 na 100 000 obyv.) a trend incidencie v niekoľkých posledných rokoch na týchto hodnotách stagnuje.
Zdroj:
Najčastejším zdrojom je chorý s tuberkulózou dýchacieho ústrojenstva, dokázateľnou priamou mikroskopiou spúta, kedy v jednom ml spúta môže byť 107 aj viac mykobaktérií. Neznámy zdroj nakazí behom jedného roka asi desať jedincov v populácii a vo svojom okolí, napr. v rodine alebo v škole, infikuje asi 50 % exponovaných dosiaľ tuberkulín-negativnych jedincov. V kontakte s chorým, ktorý vylučuje mykobaktériu dokázateľná len kultivačne sa nakazí len asi 6 % exponovaných jedincov. V minulosti bol druhým najčastejším zdrojom infekcie skot, najčastejšie dojnice, postihnuté špecifickou mastitídou.
Cesta prenosu:
Tbc se najčastejšie šíri kvapôčkovou infekciou od chorých s bacilárnou tbc dýchacieho ústrojenstva pri ktorej dochádza k tvorbe primárneho komplexu v pľúcach infikovaných jedincov. V minulosti bola druhým najčastějším spôsobom šírenia deglutičnej infekcie z mlieka a mliečnych výrobkov, kedy sú primoinfekty lokalizované v orofaciálnej oblasti alebo v tenkom čreve. Celkom vzácne je cestou prenosu traumatizácia kože kontaminovaným predmetom, kedy vzniká primoinfekčný chronický vred a regionálna lymfadenitída.
Inkubačná doba:
Kožná reaktivita na tuberkulín ako dôkaz prekonanej inaparentnej infekcie (alebo po vakcinácii BCG) sa objavuje po 3 až 8 týždňoch od kontaktu so zdrojom nákazy, resp. po inokulácii vakcíny. Ku vzniku manifestného ochorenia však dochádza najviac u 10 % prirozene infikovaných, a to väčšinou do dvoch rokov od infekcie. K endogénnej reaktivácii latentnej perzistentnej infekcie môže dochádzať i niekoľko desaťročí od prekonanej primoinfekcie.
Odbobie nákazlivosti:
Chorí s bacilárnou tbc dokázateľnou piamou mikroskopiou spúta, ktorí prežívajú s chronickou fibrokavernóznou tbc i niekoľko rokov, môžu infikovať v priemere 10 exponovaných jedincov ročne po celú dobu vylučovania mykobaktérií. Chorí s nálezmi sprevádzanými len kultivačnou pozitivitou alebo s abacilárnou tbc sa uplatňujú ako zdroje infekcie len príležitostne.
Vnímavosť:
Najvyššia vnímavosť k tbc je v ranom detskom, pubertálnom a adolescentnom veku a u žien v gestačnom období. Zvýšená vnímavosť, podmienená imunogeneticky, sa predpokladá u jedincov vystavených infekcii v populácii len málo zamorenej tbc nákazou (v minulosti u amerických Indiánov alebo u niektorých afrických etník), ktorá sa prejevuje malígnym priebehom ochorenia a vysokou úmrtnosťou. Vnímavosť k infekcii zvyšujú tiež imunodeficientné stavy napr. při silikóze, diabete, imunosupresívnej liečbe a najmä pri HIV infekcii.
Princípy terapie:
Základom úspešnej liečby tbc je kombináce účinku niekoľkých baktericídnych a bakteriostatických liekov, ktoré pri súčasnom podávaní debacilizujú chorého už po 3-6 mesiacoch a zamedzujú tiež vývoju liekovej resistencie. Najúčinnejším liečebným režimom sa stáva krátkodobá šesťmesačná priamo kontrolovaná liečba, pri ktorej sa v iniciálnej dvojmesačnej fáze podáva izoniazid, rifampicín, pyrazínamid a etambutol a v pokračujúcej štvormesačnej fáze izoniazid, rifampicin. Striktnou požiadavkou tohto režimu je priama kontrola prijímania liekov zdravotníckym personálom. U chorých vylučujúcich rezistentnú mykobaktériu je nutné podávať lieky vybrané individuálne podľa testov citlivosti in vitro. Pre liečbu polyrezistentnej tbc sa zatiaľ nepodarilo vypracovať spoľahlivý liečebný režim a prognóza chorých quoad vitam je nepriaznivá.
Preventívne epidemické opatrenia:
Povinné očkovanie BCG vakcínou je metódou programu prevencie tbc v SR. Očkovacia látka sa aplikuje intrakutálne u novorodencov, príp. u starších detí a jej účinnosť sa prejaví konverziou tuberkulínového testu po 6-9 týždňoch. K revakcinácii sa pristupuje v školskom veku u jedincov, u ktorých je reakcia na Mantouxov tuberkulínový test negatívna. Metóda pasívneho vyhľadávania neznámych zdrojov tbc je založená na identifikácii chorých so symptomatickými formami ochorenia, ich izolácii, liečbe a dispenzarizácii. Depistáž je ďalej cielená na rizikové skupiny chorých (diabetes, silikóza, imunosupresívna liečba, HIV pozitivita, AIDS a pod.) a na populačné skupiny imigrantov, bezdomovcov, drogovo závislých a pod. Aktívne vyhľadávanie tbc napr. hromadným snímkovaním zdravej populácie sa nevykonáva pre vysokú ekonomickú náročnosť a nízkú efektivitu.
Preventívne represívne opatrenia:
* hlásenie ochorenia
* izolácia a liečenie
* šetrenie v ohnisku, vyhľadávanie zdrojov a ohrozených kontaktov
* v rodine, okolí a na pracovisku chorého sa vyšetrenie kontaktov vykonáva tuberkulínovým testom. U reaktorov s hodnotami induračnej reakcie nad 10 mm (ktoré u vakcinovaných jedincov svedčia skôr o postinfekčnej hypersensitivite než o postvakcinačnej imunitnej odpovedi) sa vykonáva rtg vyšetrenie hrudníka. Osoby v kontakte s chorým seňa dispenzarizujú a vyšetrenie sa opakuje po 3-6 mesiacoch. V indikovaných prípadoch (napr. u HIV pozitívnych osôb alebo detí v kontakte s novo zisteným rozsiahlym bacilárnym nálezom) je možné indikovať chemoprofylaxiu izoniazidom po dobu 6-12 mesiacov.
* priamo kontrolovaná chemoterapia (viď Princípy terapie) je najúčinnejším prístupom k zneškodneniu infektivity zdrojov tbc infekcie. Nesprávna voľba liečebných režimov, nedostatočná kontrola prijímania liekov a zlá spolupráca chorého sú hlavnými dôvodmi zlyhania terapie a vzniku liekovej rezistencie so všetkými dôsledkami pre chorého i pre spoločnosť. Správne liečenie je dnes podľa SZO pokladané za najúčinnejšiu metódu programu tbc.
Čo ste možno netušili:
Tuberkulóza, TBC, hovorovo souchoty, je infekčné ochorenie, postihujúce najčastejšie pľúca, ľadviny, mozgové obaly a kosti. Typicky sa prejavuje tvorbou tuberkulóznych uzlíkov v postihnutých tkanivách. Ďalšie prejavy závisia na konkrétnej forme ochorenia. Tuberkulóza je bez nadsádzky ochorenie staré ako ľudstvo samo. Potvrdzujú to kostné nálezy pochádzejúce už zo 4. tisícročia pred naším letopočtom. Stopy tuberkulózneho zápalu nesú i staroegyptské múmie. O celosvetovom rozšírení choroby svedčí fakt, že podobné zmeny možno okrem Afriky nájsť na pozostatkoch mŕtvych v Indii i v latinskej Amerike. Starí Gréci označovali tuberkulózu ako „phtisis“, čo v preklade znamená „vyčerpanie“. Hippokrates o nej hovoril ako o najrozšírenejšej, a zároveň najsmrtelnejšej chorobe. Tuberkulózou trpela a vo väčšine prípadov na ňu i zomrela celá rada významných historických osobností zo všetkých oblastí spoločenského diania. Mocných v smutnej štatistike zastupujú napríklad kardinál Richelieu alebo venezuelský revolucionár Simon Bolivar. Medzi spisovateľmi si tuberkulóza vybrala svoju daň na Georgovi Orwellovi alebo Edgarovi Allanovi Poeovi. K ďalším slávnym pacientom patril napríklad René Descartes, Franz Kafka, Frederic Chopin alebo Rembrandt van Rijn.
Ako vzniká?
Ľudskú tuberkulózu vyvoláva baktéria Mycobacterium tuberculosis. Podľa svojho objaviteľa je celosvetovo známa tiež pod označením Kochov bacil. Šíri sa prevážne formou kvapôčkovej infekcie pri kontakte s chorým človekom. K ďalším možným, aj keď vzácnym spôsobom prenosu, patrí priamy kontakt so zasiahnutými tkanivami (napríklad u lekárov v chirurgických oboroch) a vstup baktérií do organizmu tráviacim ústrojenstvom. Baktérie pri vdýchnutí prenikajú až do pľúcnych aleveol a vyvolávajú tu miestny zápal. Rýchlo sa množí a šíri do spádových lymfatických uzlín. Spôsobujú ich zväčšenie. Na prítomnosť votrelca reagujú bunky imunitného systému – makrofágy. Pohlcujú bacily a ohraničujú zápal. Vo väčšine prípadov dokážu ďalšie šírenie tuberkulózy zastaviť. Zápal sa zahojí. Ďalšou možnosťou je šírenie zápalu v pľúcach. Ohraničené ložiská sa rozpadávajú a uvolňujú baktérie. Rozvíja sa zápal pľúc a vnútrohrudných uzlín. Tretia situácia je šírenie baktérií krvou mimo pľúca. Usadzujú sa a množia v mozgových obaloch, v ľadvinách alebo kostiach. Prvotná nákaza sa ani pri masívnom rozšírení baktérií po tele nemusí nijako výrazne prejaviť. Imunitný systém vo väčšine prípadov infekciu zvládne. Baktérie však môžu v tele ďalej prežívať. Nasleduje rôzne dlhé obdobie tzv. latencie.
Vplyvom oslabenia organizmu dochádza i po mnohých rokoch od nákazy k reaktivácii a vzniku infekcie. S baktériou tuberkulózy sa v priebehu života stretol snáď každý z nás. U väčšiny prebehne nákaza skryto. Na neskoršej reaktivácii a rozvoji tuberkulózy sa podieľa oslabenie imunitného systému pri závažných chorobách (napr. u súčasnej infekcii vírusom HIV), vplyv nedostatočných sociálnych a ekonomických podmienok (typicky u bezdomovcov), alebo styk s nakazenými osobami (typicky zdravotníci).
Ako sa prejavuje?
Najčastejším prejavom ochorenia je tuberkulóza pľúc. Charakterizuje ju zápal pľúcneho tkaniva. Postihnuté miesta sa rozpadávajú a vyprázdňujú. Na ich mieste vznikajú typické dutiny – kaverny. Ochorenie sprevádza zdurenie lymfatických uzlín, horúčka a celkové vyčerpanie organizmu. Chorí trpia kašľom, sú unavení a strácajú telesnú hmotnosť. Pri vyprázdnení ložisiek zápalu do dýchacích ciest sa môže k obtiažam pridat vykašliavanie krvi s množstvom baktérií, ktoré sú zdrojom ďalšej infekcie. Prejavy mimopľúcnych foriem tuberkulózy sa odvíjajú od konkrétneho postihnutia. Mykobakterium spôsobuje zápal mozgových blán (meningitída), kostí a ľadvín.
Ako sa potvrdí?
Prvým krokom pri podozrení na tuberkulózu je podrobný odber anamnézy a základné lekárske vyšetrenie. Lekár sa bude pýtať na okolnosti, ktoré vzniku ochorenia predchádzeli. Budú ho zaujímať i udalosti, ktoré sa odohrali v zdanlivo hlbokej minulosti. Pokúste si spomenúť na všetky situácie, v ktorých ste mohli prijsť do kontaktu s nakazenou osobou. Výsluch môže odhaliť známky zápalu pľúcneho tkaniva a pohrudnice. Základom pre diagnózu je zhotovenie rentgenového snímku pľúc. Tuberkulóza na seba upozorní prítomnosťou infiltrátov v stredných a horných pľúcnych poliach a zväčšením lymfatických uzlín. Ďalšou diagnostickou možnosťou je prevedenie kožného tuberkulínového testu. Jeho spoľahlivosť je však do značnej miery obmedzená očkovaním. Pozitivita testu, spôsobená prítomnosťou protilátok, totiž nevypovedá nič o aktivite ochorenia. Jediným testom, spoľahlivo potvrzujúcim diagnózu TBC, je kultivácia spúta a dôkaz prítomnosti mykobaktérií v pľúcach.
Ako sa lieči?
Liečba tuberkulózy spočíva v podávaní antibiotík pôsobiacich proti mykobaktériám. V priebehu rokov bolo vypracovaných niekoľko liečebných schém. Spočívajú v podávaní kombinácie rôznych antibiotických preparátov. Obvykle sa volia počiatočné niekoľko týždňové intenzívné režimy, nasledované ďalšou niekoľko týždňovou tzv. pokračovacou terapiou. Cieľom takej kombinovanej terapie je vymytie čo najväčšieho množstva baktérií. Celková dľžka liečby závisí od rozsahu ochorenia a kultivačného dôkazu baktérií. Výber antibiotík závisí na celkovom stave chorého a prípadných pridružených chorobách.
Čo ďalej?
Väčšina prípadov tuberkulózy je pomerne dobre liečiteľných. Úspech však závisí na dokonalej spolupráci pacienta. Užívanie niektorých antituberkulotík so sebou nesie radu nežiadúcich účinkov. Prerušenie alebo dokonca predčasné ukončenie liečby významne zvyšuje riziko vzniku rezistencie mykobaktérií. Stávajú sa odolné voči pôsobeniu antibiotík a môžu sa v organizme množit i pri opätovnom zahájení liečby. Pred objavom antibiotík vykazovala tuberkulóza viac než 50 percentnú úmrtnosť. I v súčasnosti je neliečená TBC smrteľná. Každoročne zahubí až 3 milióny ľudí na celom svete. Výskyt ochorenia pritom neustále rastie. Podľe odhadov Svetovej zdravotníckej organizácie sa v budúcich 20 rokoch môže počet úmrtí na tuberkulózu zdesaťnásobiť.
Ako se tomu všetkému vyhnúť?
Prevencia tuberkulózy spočíva v očkovaní, vyhýbaní sa kontaktu s nakazenými a v opatreniach, predcházajúcich aktivácii baktérií už prítomných v organizme. Princípom očkovania je aplikácia tzv. BCG vakcíny. Ide o oslabené baktérie, proti ktorým si telo dokáže vytvoriť protilátky. Pri neskoršom styku s mykobaktériami je imunitná reakcia búrlivejšia a dokáže ochrániť pred vznikom infekcie. Účinnosť očkovania sleduje tzv. tuberkulínový test. Ľudia sa s dokázanou tuberkulózou podrobujú povinnej liečbe. V prípade vysokého rizika ďalšieho šírenia infekcie je nutná ich izolácia. Pri nutnom kontakte s chorými by mali zdravotníci používať bariérové ochranné pomôcky (rúšky, respirátory). V prevencii aktivácie mykobaktérií pri latentnej infekcii sa uplatňuje podávanie antibiotík. Je vhodné, najmä v situáciách zníženia prirodzenej imunity organizmu – po zdĺhavej choroby alebo v prípade nákazy vírusom HIV. Ochrannú antibiotickú kúru by mali absolvovať všetci čo prišli do styku s nakazeným tuberkulózou.
