Krv

Krv – tekutina života

Krv je životne dôležitým médiom. Tak ako všetky ostatné tekutiny, aj krv nadobúda tvar, aký má nádoba, v ktorej sa nachádza. V našom prípade – podobu ľudského tela, resp. jeho obehového systému.

Krv má niekoľko charakteristík – farbu (rôzne odtiene červenej), objem, „vôňu“, presne určené chemické zloženie, ktoré sa však mení z minúty na minútu a závisí od mnohých faktorov. Organizmus zdravého dospelého človeka má v sebe asi 5,5 litra krvi, čo je približne 6 až 8 % telesnej hmotnosti. Nie je to veľa, ale stačí to na to, aby sa touto tekutinou transportovalo množstvo pre život nenahraditeľných látok. Patrí medzi ne kyslík, oxid uhličitý, rôzne živiny, metabolity, vitamíny alebo minerály.

Krv má svoje nezastupiteľné miesto v obrane organizmu pred cudzorodými látkami (napr. pôvodcami infekcií) a v prenose informácií (napr. prostredníctvom hormónov). Navyše má krv aj termoregulačnú funkciu - rozvádza teplo a tým ochladzuje a otepľuje organizmus. Na zabezpečenie tejto bohatej škály funkcií sú v krvi dve hlavné zložky. Ta prvá - tekutá, je plazma. A tou druhou sú tzv. krvné elementy – bunky (červené krvinky, biele krvinky a doštičky). Ich vzájomný pomer je vyrovnaný, i keď o trochu „vyhráva“ plazma. Tej je v jednom litri krvi okolo 55%.


Zloženie krvi

Všetky krvné bunky majú jeden spoločný základ, akúsi materskú bunku, ktorá sídli v kostnej dreni – v „továrni“ na krvné bunky. Asi 55 % krvi tvorí krvná tekutina - plazma, zvyšok tvoria hlavne červené krvinky, zlomok percenta tvoria biele krvinky a krvné doštičky. Krv prináša bunkám kyslík a potrebnú výživu - vodu, minerálne látky, bielkoviny, cukry, tuky, vitamíny, ale aj hormóny a enzýmy. Bunky odovzdávajú do krvi odpadové látky, ktoré putujú s krvou do obličiek a do pľúc, kde sú vylučované.


Krvná plazma

Plazma je prostredie, v ktorom krvinky a krvné doštičky žijú a spolu s ňou tvoria náplň krvného riečiska - krvného obehu. Obsahuje všetky pre život potrebné látky:

•anorganické: vápnik, fosfor, železo, draslík, sodík, jód, horčík a iné
•organické: bielkoviny, tuky, cukry, hormóny, vitamíny a iné

Plazma je dôležitá pre transport krviniek a potrebných látok do tkanív a a orgánov a zároveň slúži na spätné odstraňovanie nepotrebných produktov látkovej výmeny. Niektoré fakty o plazme:

•farba: žltá
•pH: 7,4
•voda: 91%
organické látky: 7% plazmatické bielkoviny (albumíny, globulíny, fibrinogén), 1% glukóza, enzýmy, vitamíny, hormóny, tuky, cholesterol, močovina a pod.
anorganické látky: tvoria cca 1% .


Červené krvinky – erytrocyty

Červené krvinky – erytrocyty, sú okrúhle (tvar disku), uprostred preliačené, s priemerom 7,5 tisícin milimetra. V jednom mm3 je ich normálne u žien viac ako štyri milióny, u mužov okolo päť miliónov. Celkom má človek asi 25 až 30 biliónov červených krviniek.

Erytrocyty sa vyznačujú jednou zvláštnosťou, nemajú v sebe genetický materiál - DNA. Má to svoj praktický význam. Táto bunka totiž nemusí celý svoj život robiť nič iné, iba transportovať krvné plyny (pomocou krvného farbiva – hemoglobínu). Úlohou hemoglobínu je viazať kyslík v pľúcach a transportovať ho všetkým bunkám v tele. A to je možné vďaka tvaru erytrocytov, ktoré majú schopnosť podľa potreby sa výrazne deformovať (napr. pri prechode najtenšími kapilárami).

Erytrocyty nie sú, prirodzene, večné. Dĺžka ich života je 120 dní. Po tomto termíne už nie sú natoľko tvarovo prispôsobivé a nepodarí sa im „precestovať“ cez slezinu. Tu sú zachytávané a „rozmontované“, pričom sa niektoré časti (napr. železo) recyklujú a využívajú na tvorbu nových erytrocytov. K tvorbe erytrocytov (erytropoéza) v kostnej dreni sú potrebné okrem železa aj iné stavebné látky (vitamíny – B12, kyselina listová a pod.). Erytrocyty zanikajú v pečeni a slezine, po zániku z nich zostáva žlčové farbivo – bilirubín.

Niektoré fakty o erytrocyte:

•1 červená krvinka obsahuje 270 – 300 miliónov hemoglobínových molekúl
•1 molekula Hb (hemoglobínu) = 4 bielkovinové reťazce globínu (96 % objemu) a 4 % hemu (obsahujúceho železo), pričom každý atóm železa viaže 1 molekulu kyslíka.


Biele krvinky - leukocyty

Biele krvinky – leukocyty, chránia organizmus pred infekciami a pred cudzorodými látkami. Človek ich má 7-8 tisíc / mm3, čo je asi 40 miliárd. To znamená, že jedna biela krvinka pripadá asi na 800 červených krviniek.

Na rozdiel od červených krviniek majú jadro, je ich niekoľko druhov (podľa funkcie, tvaru). Sú veľmi dôležité pri imunitných reakciách organizmu. Podľa druhu dokážu buď priamo ničiť pôvodcov infekcie, alebo vytvárať proti nim protilátky. Životnosť bielych krviniek je niekoľko dní až rokov. Biele krvinky sa delia do dvoch základných skupín, a to podľa prítomnosti drobných granuliek v ich telesnej tekutine – cytoplazme:

A. 70 % všetkých leukocytov má v cytoplazme drobné zrniečka a nazývajú sa granulocyty. Tie ďalej rozdeľujeme na:

•neutrofilné – 60 % leukocytov, fagocytujú (pohlcujú) zvyšky buniek,
•bazofilné (zásadité) – 0,5 % leukocytov, produkujú napr. heparín (protizrážanlivá látka), histamín (rozširuje priemer ciev),
•eozinofilné (kyslé) – uplatňujú sa pri alergických reakciách.

B. Tie, ktoré nemajú v cytoplazme drobné zrniečka, sa nazývajú agranulocyty a delíme ich podľa vzhľadu a podľa funkcie na:

•lymfocyty
-typu B : množením vznikajú dva druhy - plazmatická bunka (zúčastňuje sa boja), pamäťová bunka (zostáva pre uchovanie informácie o cudzorodej látke),
-typu T: podieľajú sa na tzv. bunkovej imunite: Tc- lymfocyty (aktívne ničia napadnuté bunky alebo baktérie), Th- lymfocyty (pomocné, pri stretnutí s cudzorodou látkou stimulujú Tc a B lymfocyty). Zároveň rozlišujú zmenené bunky, nádorové bunky, transplantované bunky a bojujú proti nim.
•monocyty - 5 % (ničia fagocytózou – pohlcovaním)


Krvné doštičky – trombocyty

Krvné doštičky - trombocyty - hrajú dôležitú úlohu pri zastavení krvácania, pri zrážanlivosti krvi. Majú nepravidelný tvar a ako červené krvinky sú bez jadra. Vznikajú „odštiepením“ z tzv. megakaryocytov, ktoré sa nachádzajú v kostnej dreni. V jednom mm3 ich je 200 - 300 tisíc, životnosť sa pohybuje v rozpätí 5 -12 dní. Ak dôjde k zraneniu, krvné doštičky sa zhluknú v mieste poranenia a uvoľňujú látky, ktoré spolupôsobia pri zrážaní krvi. Zrážanie krvi je veľmi zložitý proces, v ktorom majú krvné doštičky nezastupiteľnú funkciu. Takto je organizmus chránený pred vykrvácaním.


Funkcia krvi

Krv ako najdôležitejší transportný systém spája všetky súčasti organizmu. Život potrebuje neustálu dodávku energie. Pri našom type bunkových chemických reakcií sa uvoľňovanie energie z potravy odohráva ako aeróbny proces, to znamená - v prítomnosti kyslíka. Rast a obnova telesných tkanív sú závislé od živín, ktoré dostávame v potrave. Dýchací a tráviaci systém sa starajú o získavanie kyslíka, energie a surovín z okolitého sveta.

Ale čo vnútorný svet? Práve tu prichádza „na scénu“ krv a začína realizovať činnosti pre ňu typické – „nakladá“ na seba všetko, čo je potrebné a odnáša to tam, kde sa to môže využiť. V každom z 300 miliónov mikroskopických pľúcnych vačkov (alveol) je krv iba jednu tisícinu milimetra vzdialená od vzduchu. Kyslík sa obzvlášť dobre transportuje z pľúc do všetkých buniek tela pomocou erytrocytov, v ktorých je červené krvné farbivo hemoglobín, viažuce na seba kyslík. Opačným smerom (z buniek do pľúc) je transportovaný oxid uhličitý, ktorý vzniká pri bunkovom dýchaní.
Účinnosť kyslíkovej výmeny je ohromujúca. Vlásočnice (najmenšie cievy) obsahujú v každom okamihu iba desatinu litra krvi. Krv v pľúcnych alveolách prúdi tak blízko vzduchu, že kyslíková výmena trvá iba jednu štvrtinu sekundy. V tom čase sa kyslík riadi jednoduchým fyzikálnym zákonom. Prechádza z oblasti vyššej koncentrácie (atmosferický vzduch bohatý na kyslík) do oblasti nižšej koncentrácie (krv, ktorej chýba kyslík). Preniká cez tenké steny alveol a vlásočníc a dostáva sa do krvi. Okysličená krv prúdi cez srdce spať do tkanív tela.

Ale toto je iba polovica úloh krvi. Tak ako potrebujeme kyslík, tak sa potrebujeme zbaviť oxidu uhličitého. Krv tento odpadový produkt biochemických reakcií v našom tele zhromažďuje v rozpustenej forme. Musí byť zlikvidovaný skôr, než sa jeho hladina zvýši na toxické hodnoty. Takže prúd plynov v pľúcach nie je jednosmerný, ale dvojsmerný. Molekuly oxidu uhličitého na svojej púti idú v opačnom smere ako prichádzajúce molekuly kyslíka. Oxid uhličitý napokon v plynnej forme vydychujeme z pľúc do atmosféry. Kyslík v krv nepláva len tak náhodne ako rozptýlené krúžiace molekuly v tele. Niečo také platí iba pre jedno percento jeho celkového objemu. Ostatných 99% kyslíkových molekúl sa viaže na veľké bielkovinové molekuly známe ako hemoglobín, ktorých súčasťou je aj atóm železa.

Atómy železa sú síce schopné viazať kyslík, ale nie dosť silné, aby ho udržali v prostredí tkanív chudobných na kyslík. Každá molekula hemoglobínu môže niesť štyri molekuly kyslíka. Hemoglobín tiež neprúdi v krv náhodilo a osamelo. Asi 270 miliónov molekúl hemoglobínu je zhromaždených do tenkých vrstiev, ktoré tvoria (nám už známu) bunku v tvare disku – erytrocyt.
Druhá polovica „rovnice potrieb“, ktorá je tvorená energiou a surovinami, prichádza cez tráviaci systém. Potrava, ktorá sa v procese trávenia rozkladá na jednotlivé molekuly, prechádza spolu so životne dôležitou vodou z tráviaceho traktu do krvi cez vlásočnice v procese absorpcie.

Jedlo neprijímame nepretržite, no naše bunky potrebujú ustavičnú dodávku energie a surovín. Ako sa to dosiahne? Krv prúdi zo siete vlásočníc v klkoch (to sú „záhyby“, ktoré tvoria povrch tenkého čreva) do väčšej cievy, portálnej žily, ktorá ju odvádza do pečene.

Pečeňové bunky, zoskupené do lalôčikov, začínajú uskutočňovať svoje metabolické kúzla: premieňajú, uskladňujú, recyklujú a uvoľňujú glukózu, tuky, bielkoviny a iné živiny podľa toho, kde sú potrebné. Asi 30% krvi, prečerpávanej srdcom, pretečie za jednu minútu pečeňou. Krv, ktorá odchádza z pečene, obsahuje spracované živiny a roznáša ich do všetkých tkanív. Zloženie krvi a rovnováha vnútorného prostredia sú ovplyvňované ešte jedným dôležitým orgánom – obličkami, ktoré filtrujú odpadové látky z krvi, hlavne močovinu (ureu), rôzne soli a nadbytok tekutín. Obličky prefiltrujú každý deň všetku krv tela 60 krát.
A nakoniec – úloha krvi v regulácii telesnej teploty. Pri zvýšenej telesnej námahe sa teplota tela reguluje vylučovaním tepla, koža je silne prekrvená.


Krvné skupiny

ABO systém - Aglutinácia, čiže zhluknutie krviniek, predstavuje vlastnosť krvi, ktorá zachránila nespočetné množstvo životov. Ľudia sa už dávno pokúšali poskytnúť krv zdravého človeka niekomu, kto ju viac potrebuje, napríklad ťažko krvácajúcej obeti po nehode. Ale transfúzie boli kedysi vecou náhody. Niekedy sa podarilo zachrániť život, inokedy sa situácia zhoršila. Červené krvinky sa nevysvetliteľne a nepredvídane začali zhlukovať a upchali krvné cievy prijímateľa.

Na začiatku tohto storočia si mladý viedenský vedec Karl Landsteiner predsavzal, že dokáže zistiť individuálne rozdiely v ľudskej krvi. Podarilo sa mu to a v roku 1930 mu za to udelili Nobelovu cenu. Lansteiner so svojimi kolegami objavili krvné skupiny, inak povedané - krvné typy. Odobrali vzorky krvi od rôznych ľudí (vrátane seba) a rozdelili ju na plazmu a červené krvinky. Potom skúšali miešať rôzne červené krvinky s rôznymi vzorkami plazmy a zaznačili výsledky. V niektorých zmesiach sa červené krvinky zhlukli, v iných nie.

Z tohto jednoduchého začiatku vyplynulo odhalenie zložitosti systému krvných typov – ABO. Červené krvinky, tak ako ktorékoľvek iné bunky, majú na svojom povrchu špecifický molekulárny vzorec. Tento vzorec predstavuje tzv. aglutinogén, čiže antigén (znak), ktorý spúšťa aglutináciu – zhlukovanie krviniek. Existujú dva typy aglutinogénu na povrchu červených krviniek – A a B. Niektorí ľudia majú iba A, iní iba B, ďalší obidva (AB) a sú ľudia, ktorí nemajú ani jeden z nich (O).

Tomu zodpovedajú aj vlastnosti plazmy – prítomnosť protilátok (aglutinínov) v nej. Ľudia s aglutinogénmi A na svojich červených krvinkách (teda s krvnou skupinou „A“) majú v plazme bielkovinový aglutinín anti-B, ktorý zhlukuje krvinky s B-aglutinogénmi. Ľudia s B - aglutinogénmi na červených krvinkách (krvná skupina „B“) majú v plazme anti-A aglutinín, ktorý zhlukuje krvinky A. Ľudia s krvnou skupinou „AB“ nemajú v plazme anti-A, ani anti-B aglutiníny (inak by „útočili“ na vlastné krvinky). A nakoniec tí, ktorí nemajú na povrchu krviniek žiadny antigén (A lebo B), majú v plazme anti-A, aj anti-B aglutiníny (protilátky). Sú to ľudia s krvnou skupinou „O“.
Pôvodná práca Landsteinera sa veľmi rozšírila. Dnes lekári rozlišujú nielen krvné skupiny A, B,AB, O, Rh faktor, ale aj skupiny mnohých ďalších typizačných systémov. Pravdepodobne aj „krvný otlačok“ človeka je taký jedinečný, ako otlačok jeho prsta.
V strednej Európe je najčastejšia krvná skupina „A“, zastúpená 42% nasledovaná skupinou „O“ s 38%-ným zastúpením, krvná skupina „B“ s 13% a krvná skupina AB so 7%.


Rh faktor

Vedľa ABO systému má Rh faktor v medicíne veľký význam. Bol objavený v roku 1940 tiež Karlom Landsteinerom, ktorý robil testy na opiciach rodu Macac - Rhesus. Aj v Rh systéme môže dôjsť k nezhodnosti medzi dvomi ľuďmi s rozdielnym Rh faktorom, rovnako ako pri ABO systéme, čo môže viesť k ohrozeniu života.

Označenie „pozitívny“ (Rh+) a „negatívny“ (Rh-) sa vzťahuje na vlastnosti krviniek. Ľudí Rh+ je v našej populácii prevaha - 85%, zvyšných 15% je Rh-.

Obzvlášť dôležité je toto poznanie u Rh negatívnej matky, ktorá čaká Rh pozitívne dieťa, čo v minulosti znamenalo vysoké riziko úmrtia týchto detí, keďže telo matky vytvára protilátky proti vlastnému dieťaťu. Dnes si už vieme aj s touto (kedysi neriešiteľnou) situáciou poradiť.


Dedičnosť krvnej skupiny

Tip: Vyskúšajte si kalkulačku pre určenie dedičnosti krvnej skupiny.

Systém ABO môže prezradiť eventuálnu príslušnosť k matke, resp. otcovi. Tieto informácie však majú obmedzenú vypovedaciu hodnotu, nakoľko viac ako 80% obyvateľstva má krvnú skupinu "0"alebo "A" a existujú len štyri krvné skupiny. Aby bolo možné presne určiť príslušnosť k rodičom, je potrebná analýza DNA.

Nasledovná tabuľka ukazuje možnú krvnú skupinu dieťaťa podľa toho, akú krvnú skupinu majú jeho rodičia
Červonou farbou je označená krvná skupina matky, modrou farbou je označená krvná skupina otca

A BA,B,ABA,B,ABA,BA,B,AB
0A,0B,00A,B
BA,B,AB,0B,0B,0A,B,AB
AA,0A,B,AB,0A,0A,B,AB
AB0AB


Základné druhy odberov

Motto „daruj krv, zachrániš život“ platí len symbolicky. V skutočnosti sa na záchrane jedného ľudského života podieľajú desiatky až stovky darcov krvi. Darcom krvi sa môže stať každý človek vo veku 18 – 65 rokov, spĺňajúci presne stanového predpoklady a kritéria. Podľa štatistických údajov môže darovať krv asi 25% ľudí z celej populácie, muži 4-krát a ženy 3-krát počas roka.

Ideálne by bolo, keby všetci títo ľudia poznali svoju krvnú skupinu a boli evidovaní ako darcovia krvi. Na darcovstve sa podieľa 2 - 7% obyvateľstva, pričom existujú veľké rozdiely medzi mestami a krajmi. Zaistenie dostatočného množstva krvi a krvných produktov podstatne znižuje životné riziká všetkých občanov, lebo platí: ráno som darca - večer môžem byť príjemca. Človek nikdy nevie...

Darca krvi pravidelne získa laboratórnym vyšetrením časť informácii o svojom zdravotnom stave a navyše, mnohí darcovia uvádzajú, že po odbere sa cítia oveľa lepšie. Prečo asi?...

Okrem darovania krvi ako celku, existujú v darcovstve aj iné možnosti

•celá krv
•červené krvinky - erytrocyty
•krvné doštičky - trombocyty
•plazma ( v súčasnosti len výnimočne)
•autotransfúzia (darovanie celej krvi sebe)
•kostná dreň
•krv z pupočnej šnúry
Krv ako celok

Tento druh odberu je u nás najbežnejší. Darcovi sa odoberie "celá krv" (všetky jej zložky) a v procese spracovania sa rozdelí na jednotlivé komponenty – koncentrát červených krviniek, krvné doštičky a plazmu, ktoré budú využité pre pacientov. Pri tomto odbere sa môže odobrať najviac 13% cirkulujúcej krvi, čo je asi 400 – 450 ml. Organizmus darcu potrebuje čas, aby odobraté množstvo krvi znovu vytvoril. Preto je ďalší odber možný najskôr o 2 mesiace. Všeobecne sa doporučuje ženám absolvovať 3 odbery ročne a mužom 4 odbery ročne.


Koncentrát červených krviniek – erytrocytov

Tento druh krvného prípravku sa v našich podmienkach získava najčastejšie spracovaním celej odobratej krvi. Druhou možnosťou je separácia červených krviniek pomocou separátora (erytrocytaferéza - u nás zatiaľ pomerne zriedkavý postup, ale veľmi perspektívny). Predovšetkým obete nehôd alebo pacienti so silným krvácaním, potrebujú okamžite veľké množstvo koncentrátov červených krviniek. Niekedy sú to naozaj veľké množstvá (desiatky takýchto koncentrátov), takže pri vzácnej krvnej skupine ich nemusí byť dostatok. Koncentrát červených krviniek má trvanlivosť 35 - 42 dní a musí byť skladovaný pri teplote +2 až +6 °C.


Koncentrát krvných doštičiek – trombocytov

Koncentrát krvných doštičiek je možné tiež získať dvoma spôsobmi – spracovaním celej krvi a pomocou krvinkového separátora (trombocytaferéza). Pri ťažkých ochoreniach, veľkých operáciách, po dopravných nehodách, v rámci intenzívnej starostlivosti alebo liečby onkologických ochorení, sú koncentráty krvných doštičiek nenahraditeľné.

Trombocytaferéza - odber krvných doštičiek pomocou separátora (prístroja na separovanie krviniek), kedy sa darcovi odoberie len určité množstvo týchto častíc. Ostatné komponenty krvi sa vrátia späť do krvného obehu. Odber krvných doštičiek je časovo náročnejší, trvá asi 1 - 2 hodiny. Krvné doštičky je možné darovať častejšie – odber je možné zopakovať po dvoch týždňoch. Takto získaný koncentrát sa skladuje maximálne 5 dní, pri teplote od +20 do +24 °C a pri stálom pohybe.


Plazma

Plazma ako krvný prípravok, je opäť získavaná dvoma spôsobmi. Jednak vzniká spracovaním celej krvi na jednotlivé zložky, jednak pomocou samostatného odberu plazmy na separátore, tzv. plazmaferéza. Je to proces veľmi podobný odberu krvných doštičiek a trvá asi 1 hodinu.

Odber plazmy plazmaferézou sa môže opakovať po dvoch týždňoch (niekedy aj častejšie, ale musia byť dodržané určité zásady). Odoberá sa maximálne 650 ml plazmy naraz. Takto získaná plazma (oboma spôsobmi) sa musí najneskôr do 6 hodín po odbere zmraziť. Optimálna skladovacia teplota je -30°C a menej. Doba skladovania pri tejto teplote je 24 mesiacov. Použitie plazmy (tzv. čerstvej zmrazenej) na liečebné účely má veľmi prísne indikácie. Okrem toho je možné plazmu použiť na výrobu viacerých medicínskych prípravkov (jednotlivé proteíny plazmy).


Autotransfúzia

Autotransfúzia – už názov môže napovedať, o aký odber ide. Je to spôsob, ako darovať krv „sebe samému". V prípade plánovanej operácie sa odoberie, vyšetrí, skladuje a počas operácie použije vlastná krv pacienta. Aj pacient ako darca musí spĺňať určité kritériá.

Dôvodov pre použitie vlastnej krvi je hneď niekoľko - zníženie rizika alergických reakcií organizmu na krvný prípravok, ale predovšetkým eliminácia možnosti prenosu infekcií vírusového pôvodu, ktoré môžu byť obsiahnuté v cudzej krvi. Použiteľnosť tohto prípravku je tiež 35 dní, interval medzi jednotlivými odbermi musí byť aspoň 3 dni (obyčajne sa odber opakuje 2 až 3 krát).

Priebeh darovania krvi

Základné informácie (predodberová príprava)
Pred darovaním krvi by mal darca zvýšiť príjem tekutín (minerálky, ovocné šťavy, čaj, káva bez mlieka), nemal by ísť na odber hladný. Môže jesť pečivo, chlieb, sucháre, toasty, ovocie a pod., ale je potrebné vylúčiť zo stravy potraviny s obsahom tuku (údeniny, mäso, vajcia, syry, maslo, mlieko a ostatné mliečne výrobky) a alkoholické nápoje. Celý priebeh darovania krvi (čas strávený na transfúznom oddelení) obyčajne netrvá viac ako dve hodiny. Je potrebné brať do úvahy individuálne rozdiely v pracovnom postupe na rôznych transfúznych oddeleniach, ale hlavné kroky sú všade totožné.

Evidencia darcu, vyplnenie dotazníka

Po príchode na transfúzne oddelenie sa zaevidujete – poskytnete základné údaje o sebe (musíte si priniesť občiansky preukaz, preukaz poistenca a legitimáciu darcu krvi – ak ju vlastníte). Dotazník je súčasťou povinného vyšetrenia pred darovaním krvi a obsahuje otázky, na ktoré je nevyhnutné pravdivo odpovedať. (Čas strávený vypĺňaním dotazníka zároveň využijete na odmeranie telesnej teploty). Čítajte pozorne informácie týkajúce sa darovania krvi, v prípade nejasností Vám zodpovedný personál rád pomôže. Takto poskytnuté informácie sa považujú za prísne dôverné a sú archivované na príslušnom transfúznom oddelení. Pred odberom máte nárok na malé občerstvenie – čaj a pečivo.

Odber kontrolnej vzorky krvi, vyšetrenie lekárom

Vyšetrenie kontrolnej vzorky krvi je dôležité pre zhodnotenie parametrov krvného obrazu pred odberom (obyčajne sa tu odoberie aj vzorka na vyšetrenie pečeňového enzýmu - ALT). To, či je možné odber krvi (prípadne krvných buniek) zrealizovať, závisí od toho, ako ste odpovedali na otázky obsiahnuté v dotazníku darcu, aká bola Vaša telesná teplota a aké sú parametre Vášho krvného obrazu (vyšetrené z kontrolnej vzorky). Všetky doteraz zistené informácie sú doplnené a zhodnotené rozhovorom s transfúznym lekárom, ktorý Vám zároveň zmeria tlak krvi a vyšetrí Vás (akcia srdca, dýchanie).

V prípade, že sa vyskytne dôvod, ktorý Vám darovanie krvi znemožní, transfúzny lekár Vás bude podrobne informovať. Ak to bude nevyhnutné, doporučí Vám návštevu Vášho obvodného lekára za účelom doplňujúcich vyšetrení. Ak je všetko v poriadku, už Vám nič nestojí v ceste stať sa dobrovoľným darcom krvi.

Odber krvi

Po umytí miesta vpichu (v lakťovej jamke) si ľahnete na odberové kreslo (ktoré je možné prispôsobiť Vášmu pohodliu). V tejto polohe Vám odoberú zo žily 400-450 ml krvi do odberového vaku a vzorky krvi na vyšetrenie krvnej skupiny a infekčných ochorení (hepatitída B a C, HIV a syfilis).

Samotný odber krvi netrvá dlhšie ako 10 minút a po celý čas ste pod odborným dohľadom. V prípade akýchkoľvek nežiadúcich príznakov (slabosť, potenie, závrate, nevoľnosť) je dôležité ihneď upozorniť najbližší personál (sestra, lekár), ktorí sú Vám okamžite k dispozícii.

Starostlivosť po odbere krvi

Po odbere krvi sa odporúča pomalá zmena polohy pri vstávaní z kresla a krátky oddych, počas ktorého je darcovi poskytnuté poodberové občerstvenie (jedlo a tekutiny).

Preukaz darcu krvi a výsledky vyšetrení

Preukaz darcu Vám transfúzne oddelenie pošle na Vami udanú adresu trvalého bydliska cca do 2 týždňov od odberu. Bude v ňom uvedená Vaša krvná skupina a záznam o uskutočnenom odbere. O výsledkoch vyšetrení (infekčné ochorenia, ALT) Vás bude transfúzne oddelenie informovať len v prípade, ak budú tieto výsledky mimo normy, čo by ovplyvnilo Vašu spôsobilosť darovať krv, alebo ak budú potrebné doplňujúce vyšetrenia).

Po odbere - čo darca nevidí

Mnohí z nás sa pozastavujú nad skutočnosťou, prečo na jednej strane žiadame darcov o darovanie krvi a na strane druhej, nie každý je vhodný ako darca. Ak máme pomôcť, je vždy dôležité venovať pozornosť stanoveným požiadavkám a naším možnostiam. Z darovanej krvi sa získavajú život zachraňujúce lieky a už „malé" choroby darcu môžu predstavovať pre oslabený organizmus pacienta vážne komplikácie.

Najvyššou prioritou darcovstva krvi je garantovať bezpečnosť a istotu ako pre darcu, tak pre príjemcu (pacienta). Krv z každého odberu je kontrolovaná viacerými testmi. Odber vykonávajú kvalifikovaný pracovníci, v hygienicky nezávadných miestnostiach, s použitím jednorazového materiálu. Ale istota začína predovšetkým u darcu. Kto zodpovedne daruje krv, ten podporuje bezpečnosť darcovstva.
Testy a bezpečnosť

V transfuziológii platí základné pravidlo – každá transfúzia krvi, ktorá nie je indikovaná (nie je dôvod na jej podanie pacientovi), je kontraindikovaná (nežiadúca). Neexistuje totiž žiadna úplne bezriziková transfúzia krvi. Avšak riziko, že sa prenesie akékoľvek ochorenie prostredníctvom krvného preparátu, je v súčasnosti minimalizované na najnižšiu možnú mieru. Samozrejmou súčasťou poodberového vyšetrenia odobratej krvi je používanie najnovších testov, ktoré sú zamerané na detekciu viacerých infekčných ochorení. Ani enormne vysoké náklady na tieto testy nie sú dostatočným dôvodom na to, aby sa nepoužívali. Rešpektovanie zásad bezpečnosti odberu u darcu, a následne aj u príjemcu, sa začína už pred samotným odberom krvi.


Dobrovoľnosť prináša bezpečnosť

K prvotným bezpečnostným aspektom patria dobrovoľnosť a žiadny nárok na finančné ohodnotenie, skrátka – „len“ snaha niekomu pomôcť. Jeden príklad za všetky - podľa štúdie z USA bol výskyt hepatitídy C u bezplatných darcov medzi 0,2 -1,2%, kým u platených darcov 10 -12%.


Aké vyšetrenia musí absolvovať darovaná krv ?

•vyšetrenie krvnej skupiny – ABO systém a Rh faktor
•vyšetrenie prítomnosti antigénu skupinového systému Kell (Kell pozit, Kell negat)
•ALT – pečeňový enzým (zvýšené hodnoty sa môžu vyskytovať pri ochoreniach pečene, po konzumácii alkoholu alebo mastných, ťažko stráviteľných jedál, po extrémnej fyzickej záťaži alebo užívaní niektorých liekov)
•detekcia prítomnosti povrchového antigénu vírusu hepatitídy B (HbsAg)
•yšetrenie protilátok proti vírusu hepatitídy C (anti-HCV protilátky)
•stanovenie protilátok proti vírusu ľudskej imunodeficiencie typu 1 (anti-HIV-1) a typu 2 (anti-HIV-2)
•vyšetrenie protilátok proti pôvodcovi syfilisu, ktorým je spirochéta Treponema pallidum (tieto protilátky môžu byť rôznej špecificity, preto sa na ich detekciu používajú metódy založené na rôznych princípoch – napr. VDRL, RPR, TPHA)

Nie je potrebné zdôrazňovať, že celosvetový výskum v oblasti detekcie krvou prenosných ochorení neustále napreduje.
Najdokonalejšie testy sú založené na najnovších poznatkoch genetiky (prítomnosť DNA – genetickej informácie v každej bunke,
to znamená aj bunkách pôvodcov týchto infekčných ochorení). Príkladom je tzv. PCR test (Polymerase Chain Reaction), ktorý je schopný rozpoznať nielen antigény, ale aj samotný vírus (jeho genetickú informáciu). Vďaka využitiu tohto testu v transfuziológii sa krvné prípravky stávajú stále bezpečnejšími.


Spracovanie odobratej krvi a výroba krvných prípravkov

Odobrať krv a naplniť odberový vak – tak jednoducho to nefunguje. Výroba krvných prípravkov je súčasťou medicínskeho odvetvia - transfuziológie, z ktorej vzniklo samostatné výskumné odvetvie. Celú krv (nespracovanú na jednotlivé komponenty) dostane pacient už len výnimočne. Väčšinou je príjemcom tej časti, ktorú bezpodmienečne potrebuje, napr. koncentrát červených krviniek, krvné doštičky, plazma. Spracovanie krvi sa robí v laboratóriu, kde je odobratá celá krv spracovaná postupne, v jednotlivých krokoch. Spracovanie podlieha prísnym hygienickým a bezpečnostným pravidlám, robí sa v uzavretých systémoch, bez možnosti kontaminácie. Krv musí byť spracovaná do presne stanoveného časového limitu.

Základný proces, ktorý sa využíva v našich podmienkach pri spracovaní odobratej krvi, je centrifugácia, pomocou ktorej sa celá krv rozdelí na jednotlivé zložky. Tie sa ďalej spracovávajú do požadovanej podoby tak, aby boli vhodné na použitie pre pacienta.
Dokonalejší spôsob – filtrácia, kedy krv preteká priamo počas odberu cez špeciálny filter, zachytávajúci biele krvinky a krvné doštičky (tzv. "buffy-coat"), nie je v našich podmienkach ešte častý, a to pre jeho finančnú náročnosť.


Skladovanie a transport krvných prípravkov

Aby mohla byť odobratá a spracovaná krv účinne použitá pre tých, ktorí to potrebujú, musí byť vhodne skladovaná.
Každý druh krvného prípravku má svoje „nároky“ na skladovanie. Koncentrát červených krviniek musí byť skladovaný pri teplote +2 až +6 oC a doba jeho použiteľnosti pri tejto teplote je 35 dní. Čerstvá zmrazená plazma má dlhšiu expiračnú dobu, až 24 mesiacov a je skladovaná pri teplote –35 oC. Koncentrát doštičiek (trombocytov) sa skladuje pri teplote +22 oC a musí byť v neustálom pohybe. Úlohou transfúznych oddelení je zabezpečiť dostatok krvi požadovanej krvnej skupiny 24 hodín denne a 365 dní v roku. Nová koncepcia transfúznej služby u nás rozdelí doteraz fungujúce transfúzne oddelenia na tie, ktoré budú krv len odoberať a tie, ktoré ju budú spracovávať a distribuovať podľa požiadaviek jednotlivých zdravotníckych zariadení.
Zriedkavejšie druhy odberov

Kostná dreň

Kostra tvorená z kostí predstavuje iba 14% celkovej telesnej hmotnosti, čomu zodpovedá asi 10 kg váhy. Kosť ako živé tkanivo je schopná regenerácie. Pevnosť získava spojením bielkovín a minerálov, ktoré spoločne tvoria jej pružnú podstatu. Takmer dve tretiny kosti tvoria rôzne soli, hlavne zložité zlúčeniny vápnika a fosforu, ktorých kryštály v tvare tyčiniek zabezpečujú kostiam tvrdosť a pevnosť. Zvyšok kostného tkaniva sa skladá z kolagénu, elastickej bielkoviny. Jej vlákna sú posiate kryštálikmi minerálov a „vinú“ sa okolo seba. Bez kolagénu by bola kosť krehká ako sklo.

Približne v strede kostí sa nachádza kostná dreň, ktorá tvorí 2-5 % celkovej hmotnosti tela. Skladá sa zo žltej a červenej kostnej drene. Podstatu žltej kostnej drene tvoria prevažne tukové bunky. V červenej kostnej dreni sa tvoria červené a biele krvinky a krvné doštičky.

Transplantácia kostnej drene (odobratie jednému a aplikácia druhému človeku) sa stala za posledných 30 rokov akceptovanou a často jedinou terapeutickou metódou na liečbu pacientov s ťažkými, život ohrozujúcimi ochoreniami.


Kmeňové krvotvorné bunky z periférnej krvi

Získavajú sa ako mononukleárne bunky cytaferézou. Počet buniek získaných z periférnej krvi je dostatočný pre úspešné "prihojenie" len vtedy, ak je darca stimulovaný pred odberom rastovými faktormi. Tieto bunky sú dôležité pre obnovenie normálneho počtu a funkcie všetkých typov krviniek u príjemcu (najčastejšie pri malígnom ochorení krvotvorby). Môžu pochádzať priamo od príjemcu (pacienta) alebo iného jedinca

Krv z pupočnej šnúry

V mnohých prípadoch závažných ochorení – onkologických (leukémie), vrodených defektov krvotvorného a imunitného systému a pod., dokážu lekári pacienta liečiť a vyliečiť iba vtedy, ak majú k dispozícii vhodný transplantát obsahujúci krvotvorné bunky. Práve pupočná krv je cenným zdrojom týchto kmeňových (zárodočných) buniek, ktoré sú schopné obnoviť činnosť kostnej drene u pacienta. V doterajšej histórii transplantácií kostnej drene to mohla byť iba kostná dreň dobrovoľného živého darcu, avšak nové poznatky dokázali, že krvotvorné bunky z placentárnej (a zároveň pupočnej) krvi ju nahradia dokonca lepšie. Placenta je pritom považovaná za biologický odpad, ktorý sa po pôrode likviduje.

Pre úspešnú transplantáciu kostnej drene je nevyhnutná čo najväčšia zhoda tkanivových „znakov“ darcu a príjemcu. Preto po celom svete vznikajú registre darcov kostnej drene a registre placentárnych krvotvorných buniek, ktoré zvyšujú šancu na dosiahnutie tejto zhody. Ak nie je k dispozícii nikde na svete vhodný transplantát kostnej drene, jeho nádejnou alternatívou je práve transplantát zmrazených placentárnych krvotvorných buniek.


Dotazník pre darcov krvi a krvných buniek

Upozornenie:

Na tejto stránke nájdete vzor dotazníka darcu krvi, ktorý vypĺňajú darcovia pred odberom. Tento dotazník má len informatívnu úlohu a nenahrádza dotazník, ktorý vypĺňa darca na mieste odberu. Dotazník môže byť postupom času aktualizovaný a táto (internetová) verzia tým pádom nemusí zodpovedať reálnej verzii! V prípade že máte otázky alebo nejasnosti ohľadne dotazníka, obráťte sa prosím na niektoré z odberných miest.

Vzor dotazníka

Správne odpovede zakrúžkujte! (Volíte medzi áno / nie)
•Cítite sa zdravý?
•Darovali ste v minulosti krv, plazmu alebo krvné bunky?
•Boli ste niekedy v minulosti vyradený z darovania krvi?
•Zaznamenali ste posledných 12 mesiacov nevysvetliteľnú stratu váhy, zvýšenú teplotu, zväčšenie lymfatických uzlín?
•Užívali ste posledný mesiac nejaké lieky ?
•Boli ste posledný mesiac očkovaný ?
•Boli ste posledný mesiac ošetrený zubným lekárom?
•Pre ženy: boli ste posledných 12 mesiacov tehotná?
•Mali ste niekedy:

o infekčnú žltačku, maláriu, tuberkulózu, boreliózu, reumatickú horúčku?
o srdcové ochorenie, vysoký alebo nízky krvný tlak?
o ochorenie pľúc, obličiek, krvné ochorenie?
o alergiu, sennú nádchu, astmu?
o kŕče alebo iné ochorenie nervového systému?
o cukrovku, zhubné nádory, žalúdočný alebo dvanástorníkový vred?
o sexuálne prenosné ochorenie?

•Pichali ste si niekedy drogy?
•Dali ste si niekedy zaplatiť za sex formou peňazí alebo drog?
•Mali ste posledné 3 mesiace pohlavný styk s iným ako Vašim stálym sexuálnym partnerom ?
•Pre mužov: mali ste niekedy pohlavný styk s iným mužom?
•Pre ženy: pripúšťate možnosť, že niektorý muž, s ktorým ste mali posledných 12 mesiacov sexuálny kontakt, mal pohlavný styk s iným mužom ?
•Mali ste posledných 12 mesiacov pohlavný styk:
o s partnerom, ktorý je HIV-pozitívny alebo má infekčnú žltačku?
o s partnerom, ktorý si pichá alebo pichal drogy?
o s partnerom, ktorý si dal zaplatiť za sex formou peňazí alebo drog?
•Mali ste posledných 12 mesiacov:
o operáciu, lekárske vyšetrenie alebo ošetrenie?
o prepichovanie rôznych častí tela (piercing) alebo tetovanie?
o akupunktúru iným ako registrovaným lekárom?
o také poranenie, že sa rana alebo Vaša sliznica dostala do kontaktu s cudzou krvou,
o poranili ste sa použitou injekčnou ihlou?

•Dostali ste posledných 12 mesiacov transfúziu krvi alebo plazmy?
•Boli ste posledných 12 mesiacov (v rodine alebo v zamestnaní) v kontakte s osobou, ktorá mala v tom čase infekčnú žltačku alebo iné infekčné ochorenie?
•Narodili ste sa v cudzine alebo ste žili v cudzine? Cestovali ste do trópov?
•Zdržiavali ste sa v rokoch 1985 - 1998 spolu 6 a viac mesiacov v Anglicku a/alebo vo Francúzsku?
•Boli ste niekedy informovaný o výskyte Creutzfeldtovej-Jakobovej choroby vo Vašej rodine?
•Bol (prípadne v súčasnosti je) niekto z Vašich príbuzných liečený pre stratu pamäti na neurologickom alebo psychiatrickom oddelení a na toto ochorenie zomrel?
•Transplantovali Vám očnú rohovku?
•Transplantovali Vám tvrdú plenu mozgovú?
•Boli ste liečený prípravkami z ľudskej hypofýzy?
•Boli ste liečený isotretinoinom (Roaccutane®, Accutane®), etretinatom (Tegison ®), finasteridom (Proscar®), acitretinom (Neotigason®) ?
•Boli ste v posledných 12 mesiacoch vo vyšetrovacej väzbe alebo výchovno-nápravnom zariadení?
•Máte rizikové zamestnanie alebo koníčky (napr. šofér autobusu, potápač, práca vo výške...)?
•Mali ste posledných 12 mesiacov:
o endoskopické vyšetrenie ?
o vykonanú implantáciu intravaskulárneho katétra ?
o vykonanú transplantáciu buniek alebo tkaniva ?
•Mali ste niekedy:
o infekčnú mononukleózu ?
ov askulárne ochorenie (ochorenie ciev) ?
•Užívali ste počas posledných 5 dní lieky obsahujúce kyselinu acetylosalicylovú (Anopyrin, Aspirín, Thomapyrin)?


Ocenenie darcov krvi

Plaketa prof. MUDr. J. Janského

Z r. 1901 pochádza prvá vedecká správa o krvných skupinách. Karl Landsteiner v nej rozdelil ľudskú krv do troch skupín a označil ich písmenami A,B a C. Prvý, kto správne rozdelil ľudskú krv do štyroch základných skupín, bol Čech Jan Janský. V r. 1907 publikoval výsledky skúmania vlastností krvi u psychiatrických pacientov a skupiny označil rímskymi číslicami I, II, III, IV.
Až v 30-tych rokoch dvadsiateho storočia sa zjednotila terminológia najvýznamnejšieho krvno-skupinového systému a krvné skupiny sa začali označovať A, B, AB a O.

Kritéria pre udelenie Plakety prof. MUDr. J. Janského

•Bronzová Janského plaketa - 10 bezplatných odberov krvi
•Strieborná Janského plaketa - 20 bezplatných odberov krvi
•Zlatá Janského plaketa:
o ženy: 30 bezplatných odberov krvi
o muži: 40 bezplatných odberov krvi
•Diamantová Janského plaketa:
o ženy: 60 bezplatných odberov krvi
o muži: 80 bezplatných odberov krvi


História & miľníky

2500 p. n. l. – 999 n. l.: „Zrkadlo duše“

Pred tisíckami rokov bolo ľudské telo vo svete vedy pokladané za veľké tajomstvo. Využívali sa rôzne formy pozorovania, experimentovania, rituálov, intuície a iných metód k vyhľadávaniu spojitosti medzi ľudským telom a prejavmi chorôb. Takéto bádanie sa stretalo s rôznymi stupňami úspechu. Hlbší výskum ľudskej fyziológie nebol objavený. Ľudia si kládli otázky, ktoré neboli zodpovedané: čo je z krvi, čo je to krv, kadiaľ tečie, ako a kde sa tvorí. Mnohým bolo jasné: transfúzia krvi bude hudbou budúcnosti.

2500 p. n. l. - Egypťania využívali „krvácanie“ k liečeniu pacienta. Ilustrácia na náhrobku (Memphis, Egypt) zobrazuje pacienta krvácajúceho z nohy a krku.

500 p. n. l. - Grécky mysliteľ Alcmaeon of Croton, praktizujúci pitvu na zvieratách, spozoroval, že tepny a žily majú odlišnú stavbu.

450 – 400 p. n. l. - Empedocles, grécky filozof, si myslí, že vedomie sa skrýva v srdci a teoretici tvrdia, že podstatu tvoria štyri živly – zem, vzduch, oheň a voda.

400 p. n. l. - Vplyv myšlienok Empedoclesa a Hippocratesa sa premieta do teórie štyroch živlov – elementov, telo sa skladá zo štyroch častí – krvi, flegmatickosti, čiernej žlči a žltej žlči. Narušenie rovnováhy týchto zložiek má za následok chorobu. Teória Hippocrata a jeho prívržencov položila a ovplyvnila základy západnej medicíny - choroba môže vzniknúť prirodzene alebo
z dôvodu mágie, pacient sa má pozorovať a príznaky zaznamenať, aby sa dali neskôr analyzovať. Lekári by mali dodržiavať „etický kódex liečenia“.

Hippocrates spozoroval, že ak nechá krv v sklenenej banke po pridaní soli stáť, aby sa usadila, rozdelí sa na tri vrstvy. Horná vrstva ostane priezračná, slamovožltá - je to plazma. Strednú tenkú vrstvu tvoria biele krvinky. Najťažšia, spodná vrstva červenej farby, ktorá tvorí 45% objemu, pozostáva z červených krviniek.
350 p. n. l. - Grécky filozof Aristoteles veril, že srdce je centrálnym orgánom tela a sídlo duše. Uskutočnil pitvu mnohých zvierat a popísal ich anatomickú štruktúru. Na základe týchto pozorovaní sa Aristoteles domnieval, že srdce je trojkomorový orgán a rovnaký je prítomný aj u človeka.

300 p. n. l. - V Alexandrii, ako jeden z prvých, Grék Herophilus Chalcedonský pitval človeka a dospel k záveru, že stavba tepien a žíl je odlišná a ich hlavnou funkciou je prenos krvi.

130 p. n. l. – 200 n. l. - Prostredníctvom štúdia anatómie sa stále úspešnejšie liečili pacienti, vznikali mnohozväzkové publikácie o medicíne a filozofii medicíny. Jedným z najznámejších lekárov svojej doby bol Claudius Galenus, známy ako Galen, ktorý však ostal v tieni slávy svojho učiteľa Hippocrata. Pitvanie a experimentovanie na zvieratách dokázalo, že tepny obsahujú krv, ale nebola uspokojivo zodpovedaná odlišnosť medzi systémom tepien a žíl. Tieto myšlienky (nie všetky však boli správne) formovali základy medicínskych pravidiel nasledujúce storočia.

1000-1699: „Status Quo pod ohňom“ - Vývoj a skúmanie prechádzajú do sveta vedy. Objav cirkulácie krvi (popísanej Egypťanmi storočie predtým) dosiahli aj Európania. V 17. storočí sa prvý raz uskutočnila krvná transfúzia, zo zvieraťa do zvieraťa, neskôr zo zvieraťa do človeka. (I keď transfúzia zo zvieraťa do človeka sa nepokladala za medicínsku, niektorí príjemcovia to prežili.) Na konci storočia vedci pozorovali, popísali a odmerali červené krvinky.

Okolo roku 1200 - Lekár Eminent Cairo a autor Ibn al-Nafis objavili a popísali cirkuláciu krvi – pohyb krvi do a z pľúc.

1553 - Nevedomý Ibn al-Nafisov objav podnietil španielskeho lekára a teológa Michaela Servetusa sledovať krv ako prúdi z jednej strany srdca do druhej cez pľúca, namiesto toho, aby prechádzala cez stenu medzi komorami, čo vyvracia Galenovu teóriu trojkomorového srdca. Bol upálený pre popieranie existencie Svätej Trojice.

1555 - Talian Andreas Vesalius kritizuje Galena v druhom vydaní svojej sedemdielnej práce zameranej na detailný popis ľudskej anatómie, DE FABRICA.

1628 - Britský lekár William Harvey vydáva svoje majstrovské dielo EXERCITATIO ANATOMICA DE MOTU CORDIS ET SANGUINIS IN ANIMALIBUS (Anatomické pojednanie o pohybe srdca a krvi vo zvieratách), v ktorej vysvetľuje cirkuláciu krvi v tele a jej pumpovanie srdcom. DE MOTU CORDIS, ktorý bol veľmi kritizovaný, je vyvrcholením Harveyových testov na zvieratách a skúmania žíl na ramenách žijúcich objektov.

1658 - Jan Swammerdam, 21- ročný holandský bádateľ, využívajúci k práci mikroskop, bol prvou osobou, ktorá pozorovala a popísala červené krvinky.

1661 - Používanie mikroskopu pri sledovaní uchytenia artérií a žíl v kapilárnom systéme skúmal aj talian Marcello Malpighi.

1665 - V Anglicku prvý raz previedol transfúziu medzi zvieratami Richard Lower. Pomocou hrubej striekačky vytvorenej z husieho pera a mechúra vytvoril slávny architekt Christopher Wren spojenie medzi psom, ktorý krvácal z tepny na krku a druhým psom.

1667 - V júni francúzsky lekár Jean-Baptiste Denis podal transfúziu jahňacej krvi deväťročnému chlapcovi trpiacemu horúčkou. Prepojil jahňaciu tepnu s chlapcovým predlaktím, bez akýchkoľvek negatívnych reakcií u pacienta. Denis použil túto procedúru pri viacerých iných pacientoch, až do smrti jedného z nich, Antoine Mauroya, ktorému podal dva razy transfúziu z teľacej krvi.

1670 - Denis žaloval vdovu Antoine Mauroya za poškodenie jeho reputácie. Prípad prejednával francúzsky parlament a zakázal všetky transfúzie u ľudí.

1674 - Anton van Leeuwenhoek precízne popísal červené krvinky a približne ich odmeral. Veľkosť vyjadril nasledovne: „sú 25.000-krát menšie ako jemnozrnný piesok".

1700 – 1919: „Objav a výskum“ - V tomto období objavov a výskumu dochádza k zmene vnímania sveta dramatickejšie ako kedykoľvek predtým. Prvá transfúzia medzi dvomi ľuďmi bola vykonaná, i keď riziko zlyhania bolo vysoké. Výskum ešte nemal znalosti z rozdelenia krvi do krvných skupín.

Všetko neskôr zmenil Rakúšan Karl Landsteiner publikovaním objavu rozdelenia ľudskej krvi do troch skupín (v roku 1901). V čase prvej svetovej vojny poznanie krvných skupín nadobudlo veľký význam a transfúzie sa stávali bežnou lekárskou praxou.

1795 - V lekárskom časopise Philadelphia sa objavila poznámka pod čiarou o prvej medziľudskej transfúzii od lekára Philipa Syng Physicka, avšak jeho práca nebola nikdy publikovaná.
1818 - V októbri vynikajúci britský pôrodník a lekár James Bludell vykonal prvú zdokumentovanú transfúziu krvi z človeka do človeka. Výkon uskutočnil injekčnou striekačkou, ktorú použil ešte 12 – 14 krát u rôznych darcov, čo viedlo k bolestivým vnútorným zápalom a krvácaniu. Po prechodnom zlepšení nakoniec pacient aj tak zomrel.

1874 - William Osler pozoroval malé bunkové fragmenty z kostnej drene, ktoré sa formovali do chuchvalcov v krvnom riečisku, tieto bunkové fragmenty pomenoval doštičky (platelets).

1901 - Rakúsky lekár Karl Landsteiner publikoval svoj objav troch skupín ľudskej krvi – A, B a C, ktorú neskôr zmenil na O. Zostavil „rovnice“ výsledných reakcií miešania séra a červených krviniek, čím nepriamo položil základy pre 6 krvných typov. Červené krvinky reagovali so sérom v prvej skupine, ktorú nazval „A“. Toto sérum zmiešal s červenými krvinkami v druhej skupine - „B“. Aj v skupine „B“ došlo k reakcii so sérom skupiny „A“, avšak krvinky v tretej skupine ( „C“) nereagovali so sérom skupín „A“ a „B“. Na základe týchto poznatkov vydedukoval, že existujú dva rozdielne typy protilátok zúčastňujúcich sa zhlukovania krviniek, jedna v skupine „A“, druhá v skupine „B“ a obe spolu v skupine „C“.

1902 - Lekár Lansteiner, jeho spolupracovníci Alfred von Decastello a Adriano Sturli identifikovali štvrtú krvnú skupinu „AB“, ktorá vytvára zhluky červených krviniek v oboch skupinách - „A“ aj „B“.

1907 - Lekár Ludvig Hektoen z Chicaga doporučuje testovať krv darcu aj príjemcu podľa znakov nezlučiteľnosti (alebo vhodnosti) , hlavne pri transfúzii. Lekár Reuben Ottenberg využil ako prvý pri transfúzii znaky nezlučiteľnosti a za viacero rokov úspešne vykonal 128-krát transfúziu bez negatívnych reakcií.

1914 - Takmer súčasne výskumníci Albert Hustin z Bruselu a Luis Agote z Buenos Aires objavili, že pridanie citrátu sodíka do krvi zabráni jej zrážaniu. Doktor Hustin publikoval tento objav v apríli.

1915 - Doktor Richard Lewinston v newyorskej nemocnici definoval správnu koncentráciu citrátu sodíka, ktorý má byť primiešaný do darovanej krvi, aby sa nezrážala, ale zároveň zostala neškodná pre príjemcu - 2 %. Doktor Richard Weil stanovil, že takto upravená krv môže byť schladená a uchovaná niekoľko dní pre potreby transfúzie.

1916 - V Rockefellerovom Inštitúte v New Yorku Francis Peyton Rous a J.R. Turner zdokonalili citrátovo-glukózový roztok natoľko, že takto upravená krv sa mohla uskladniť niekoľko týždňov po odbere a predsa zostala použiteľná pre transfúziu.

1917 - Počas prvej svetovej vojny sa využili poznatky o úprave krvi a bola vytvorená prvá „zásobáreň“ krvi.

1920 – 1949: „Vojnový dopad“ - V čase trvania prvej a druhej svetovej vojny význam pokusov s ľudskou krvou dosiahol výrazný pokrok. Vojna nebola len podnecujúcim faktorom na výskumy, ale zároveň vytvorila „podmienky“ pre všetky procesy zamerané na záchranu ľudského života.

Väčší vplyv ako španielska civilná vojna mala na tento rozvoj druhá svetová vojna. Predovšetkým, čo sa týka prvých transportov krvi na frontové línie. V čase vojny bolo navrhnuté, aby spojenecké formácie zachraňovali ľudí pod záštitou dobre fungujúcej organizácie. Vďaka vojenskej situácii dvaja Američania – Edwin Cohn a Dr. Charles Drew, položili základy pre zásobovanie krvou s možnosťou jej distribúcie do inkriminovaných oblastí.

1922 - Percy Lane Oliver založil databázu darcov v Londýne. Dobrovoľný darca súhlasil s 24 hodinovou zastihnuteľnosťou telefónom. Všetci dobrovoľní darcovia sa podrobili prehliadke na choroby, ich krv sa testovala a určil sa jej typ. Meno darcu sa spolu s telefónnym číslom zapísalo do katalógu, aby boli v čo najkratšom čase k dispozícii v prípade akútnej požiadavky na krv.

1930 - Lekár Serge Yudin na Sklifosovskom inštitúte v Moskve testoval ako prvý účinnosť ľudskej krvi z mŕtvoly. Úspešne oživil mladého muža, ktorý sa pokúsil o samovraždu podrezaním žíl na zápästí. Bolo mu transfúziou podaných 420 „jednotiek“ krvi z mŕtveho 60-ročného muža, ktorý krátko predtým zomrel pri autonehode. Rusi boli prví, ktorým sa podarilo zriadiť a dať do prevádzky sieť zariadení na zhromažďovanie krvi z nemocníc.

1936 - V auguste bola lekárom Federico Duran-Jordom založená Prvá barcelonská krvno-transfúzna službu. Služba zhromažďovala krv, testovala ju, zadeľovala do krvných skupín, konzervovala a zásoby udržiavala vo fľašiach v chladiacich zariadeniach. Kanadský vojenský lekár Norman Bethune bol dobrovoľníkom a stál pri zrode základov mobilnej transfúznej služby v Madride, tzv. Španielsko – kanadského krvného transfúzneho inštitútu.

1937 - Lekár Bernard Fantus použil termín „krvná banka“ na označenie krvi od darcov a služieb spojených s darcovstvom krvi.

1939 - V roku 1939 lekári Philip Levine a R.E.Stetson objavili dovtedy nepoznané protilátky v krvi ženy, ktorá porodila mŕtve dieťa. Predpokladalo sa, že sa jedná o faktor v krvi plodu, zdedený od otca, ktorý spustil tvorbu protilátok v tele matky proti samotnému plodu.
1940 - V tomto roku lekár Karl Landsteiner a Alexander Wiener objavili „Rh faktor“, a to vďaka pokusom s červenými krvinkami opíc (rodu Macac Rhesus) a identifikovaný antigén - znak bol Levinom a Stetsonom pomenovaný ako Rh faktor.

1940 - Nedostatok plazmy počas druhej svetovej vojny okamžite vyvolalo zriadenie laboratória lekárom Charlesom Drewom v presbyteriánskej nemocnici v New Yorku. Vybudovanie technicky vyspelého laboratória viedlo k zdokonaleniu oddelenia a uchovávania krvnej plazmy, ktorá sa pokladala za najdôležitejšiu časť krvi z hľadiska jej lekárskeho využitia. Lekár Drew zdokonalil sterilizačný proces, testovanie a uskladnenie plazmy pre zásielky určené zahraničnému Červenému krížu.

Hľadanie stabilnejšej a odolnejšej náhrady za tekutú plazmu viedlo harvardského biochemika Edwina Cohna k separácii proteínov alebo ich fragmentov z plazmy. V sérii krokov, ktoré sa opakovali s drobnými odchýlkami v teplote a vonkajších podmienkach, sa plazma zmiešavala v centrifúge s roztokom etylalkoholu. Vďaka tomuto procesu dvojitej frakcie sa Cohnovi a jeho tímu podarilo izolovať jednotlivé komponenty plazmy, a to fibrinogén (časť I.), gamaglobulín (časť II. a III.) a albumín (časť IV.) Každá z týchto častí sa využívala v iných terapeutických indikáciách.

1941 - V januári sa Americký červený kríž dohodol s civilným darcovským servisom na spoločnom „zbieraní“ krvnej plazmy. Prvé takéto centrum bolo otvorené v New Yorku 4. februára a Červený kríž v New Yorku 4. februára a Červený kríž vyzbieral v priebehu vojny viac ako 13 miliónov jednotiek krvi.

1943 - Vo svojej správe lekár Paul Beeson popísal v odbornom časopise JAMA (JOURNAL OF THE AMERICAN MEDICAL ASSOCIATION) sedem prípadov, pri ktorých došlo k prenosu hepatitídy transfúziou krvi alebo plazmy.

1947 - Ako alternatíva Červeného kríža vznikali centrá po celej krajine, ktoré v povojnovom období pracovali nezávisle a vytvárali spoločenstvá krvných bánk spolu s medzinárodnou sieťou krvných bánk. Začlenili sa tak pod jednotný názov Americká asociácia krvných bánk. Ich prvé stretnutie sa uskutočnilo v Dalase.

1948 - Lekár Carl W. Walter vynašiel plastické vrecká na odber krvi. Od tohto objavu sa sklenené nádoby (používané k tomuto účelu) dostávali do úzadia, hlavne vďaka ich krehkosti a väčšej pravdepodobnosti rozbitia, s čím súvisela možnosť kontaminácie. Prekonali ich plastické nádoby, ktoré spôsobili revolúciu v darcovstve krvi.

1950: „Nové výzvy“ - Po druhej svetovej vojne vedy zaoberajúce sa krvou dosiahli nový rozmach - a neúspech. Hoci vynález plastických krvných vakov zredukoval vonkajšiu kontamináciu krvi darcov na neobvykle nízku úroveň. Skomercionalizovanie poznania Rh protilátok zachránilo životy mnohých Rh pozitívnych detí narodených Rh negatívnym matkám. Objavenie faktora VIII znížilo počty obetí hemofílie a ponúklo im šancu na kvalitnejší život.

Všetky tieto objavy však boli zatienené vysokou „vnútornou“ kontamináciou krvných preparátov vírusmi hepatitídy a HIV. Výsledkom bola nová reakcia na toto tragické zistenie - krv sa testovala ešte prísnejšie, aby bola bezpečnejšia ako nikdy predtým.

1959 - Vďaka röntgenovým lúčom lekár Max Peruty z Cambridge University z Anglicka objasnil štruktúru hemoglobínu - proteínu, ktorý je dôležitý pri viazaní kyslíka na červené krvinky.

1965 - Lekár Judith Pool zo Stanfordskej univerzity objavil pri pomalom rozpúšťaní zmrazenej plazmy vysoko výnosnú „usadeninu“ s obsahom faktora VIII. „Usadenina“ bola pomenovaná Cryoprecipitates (kryoprecipitát), skrátene Cryo, a uzatvorila kapitolu krvácania u hemofilikov. Cryo bolo možné podávať aj v domácej liečbe infúziou po rozmrazení a pod dozorom lekára.

Okolo roku 1960 - Lekári Kenneth M. Brinkhous z univerzity v Severnej Karolíne a Edward Shalnbrom z Hylandského laboratória vyprodukovali koncentrovanú formu faktora VIII, ktorú destilovali, filtrovali a centrifugovali, až získali prášok, ktorý bol 100-krát účinnejší ako nespracovaná plazma. Tento prášok bol ľahko skladovateľný vo fľaštičkách a mohol byť injekčne použitý u hemofilických pacientov.

1971 - Lekár Baruch Blumberg z Medzinárodného inštitútu pre zdravie identifikoval substanciu na povrchu vírusu hepatitídy B, ktorá vyvolávala produkciu protilátok. Jeho práca viedla k objaveniu testu citlivého na prítomnosť protilátok proti hepatitíde B. Test je v správe FDA (Food and Drug Administration).

1981 - Prvá správa o syndróme deficientnej imunity sa nazývala GRID (Gay-related Immunodeficiency Disease), nakoľko tento syndróm bol všeobecne rozšírený medzi homosexuálmi. Až neskôr bol premenovaný na AIDS (Acquired Immuno Deficiency Syndrome).

1983 - Výskumník a lekár Luc Montagniers v laboratóriu v Pasteurovom inštitúte vo Francúzku izoloval vírus vyvolávajúci AIDS. Vírus bol identifikovaný v lymfatických uzlinách na krku jedného pacienta, a preto bol označený ako LAV (lymphadenopathy-associated virus).
1984 - Lekár Robert Gallo z Medzinárodného inštitútu pre zdravie oznámil, že identifikoval vírus spôsobujúci AIDS, ktorý nazval HTLV III (human T-cell lymphotropic virus), čo zverejnil na tlačovej konferencii.

1985 - Až po infikovaní asi tucta Američanov AIDS prostredníctvom krvnej transfúzie, sa zintenzívnil tlak na testovanie krvných prípravkov na prítomnosť HIV. Prvý kontrolný test dokázal zdetekovať prítomnosť alebo neprítomnosť anti-HIV protilátok – tzv. ELISA test – s licenciou v Spojených štátoch. Test je univerzálne používaný v amerických krvných bankách. Po objavení HIV vírusu vzniká boj medzi vládami Spojených štátov a Francúzka so snahou o získanie vlastníckych práv, podpory a honorárov zo súboru testov proti tomuto vírusu.

1987 – 2002 - Objav série veľmi citlivých testov, ktoré sa začali používať na testovanie krvi darcov s cieľom identifikácie infekčných chorôb a zabránenia ich prenosu (napr. ľudský T-Lymphotropic-Virus-I-antibody (anti-HTLV-I) test, anti-HCV test, HIV-1 a HIV-2 protilátkový test, Nucleic Acid Amplification Testing (NAT), ktorý priamo detekuje genetický materiál vírusov ako HCV a HIV). Dobrovoľní darcovia krvi sú však najväčšou zárukou v boji proti prenosu týchto závažných ochorení.


Etický kódex darcovstva krvi a krvnej transfúzie

Etický kódex darcovstva krvi a krvnej transfúzie bol prijatý Medzinárodnou spoločnosťou pre krvnú transfúziu (ISBT) 12. júla 2000. Cieľom tohto kódexu je definovať etické princípy a pravidlá, ktoré je potrebné dodržiavať v transfuznom lekárstve.

Zoznam pravidiel

•Darcovstvo krvi, vrátane krvotvorných tkanív pre transplantáciu, má byť za každých okolností dobrovoľné a bezplatné, na darcu sa nesmie vyvíjať žiaden nátlak. Darca má potvrdiť podpisom, že krv alebo krvnú zložku daruje dobrovoľne po získaní základných informácií o darovaní krvi a spôsobe jej využívania transfuznou službou.
•Pacient má byť informovaný o známych rizikách a liečebnom účinku transfúzie, ako aj o možnostiach alternatívnej liečby a má právo s transfúziou súhlasiť alebo ju odmietnuť.
•V prípade, že pacient nie je schopný pred transfúziou potvrdiť na základe získaných informácií súhlas s transfúziou, musí sa postupovať vždy len v záujme pacienta.
•Zriadenie a činnosť transfúznej služby nesmú byť motivované ziskom.
•Darca má byť informovaný o rizikách súvisiacich s odberom krvi, vždy musí byť zaistená bezpečnosť a ochrana zdravia darcu. V prípade, že darca dostáva medikáciu, ktorá má prispieť k zvýšeniu zisku určitých zložiek krvi, jej použitie musí byť v súlade s medzinárodne prijatými zásadami.
•Až na výnimočné situácie sa musí dodržať anonymita medzi darcom a príjemcom. Musí sa zabezpečiť ochrana informácií o darcovi.
•Darca musí porozumieť informácii o riziku prenosu ochorení infikovanou krvou a o jeho etickej zodpovednosti voči pacientom.
•Darcovstvo krvi musí byť založené na pravidelne revidovaných kritériách výberu darcov a nesmie sa dopustiť žiadna diskriminácia darcov z hľadiska pohlavia, rasy, národnosti alebo náboženstva. Darca ani príjemca transfúzie nemajú právo vyžadovať, aby sa akceptoval akýkoľvek druh diskriminácie.
•Odbery krvi môžu uskutočňovať len riadne kvalifikovaní pracovníci, ktorí majú pre túto činnosť oprávnenie.
•Všetky požiadavky súvisiace s darovaním celej krvi a hemaferézou majú byť v súlade s presne definovanými a medzinárodne akceptovanými kritériami.
•Darca aj príjemca majú byť informovaní, ak došlo k ich poškodeniu.
•Transfúznu liečbu môže vykonávať len lekár.
•Dôvodom na transfúziu môže byť jedine klinický stav vyžadujúci túto liečbu.
•Pri ordinovaní transfúzie je neprípustná finančná zainteresovanosť, resp. motivácia finančným ziskom.
•Krv je verejný zdroj a musí sa zabezpečiť jej dostupnosť.
•Pokiaľ je to možné, pacient má dostávať len tú zložku krvi (bunky, plazma alebo plazmatické deriváty), ktorá je najvhodnejšia pre dosiahnutie optimálneho liečebného efektu a maximálnej bezpečnosti.
•Musí sa zabrániť znehodnocovaniu krvi, aby sa tak hájili záujmy všetkých potenciálnych príjemcov a darcov.
•Všetky predpisy súvisiace s odbermi krvi a transfúziami prijímané na národnej a medzinárodnej úrovni majú byť v súlade s týmto etickým kódexom.