1983/1984

V októbri 1984 bol vírus nepochybne identifikovaný Montagnierom na Pasteurovom Inštitúte v Paríži. Avšak aj Gallo z USA si nárokoval na česť objavenia vírusu. Medzi oboma inštitútmi i osobnosťami vznikla vo vede nie nová, ale neradostná kampaň. Po stretnutí v Paríži bola docielená zhoda a obom stranám, teda tak Gallovi ako aj Pastteurovmu Inštitútu, bola pridelená zásluha na identifikácii vírusu. Oba inštitúty zverejnili v časopise „Science“ viacero článkov k rôznym aspektom vírusu.
Až do tohto času ochorelo 4 100 a zomrelo 2 900 ľudí. Choroba dostala teraz oficiálny názov „AIDS – Acquired Immuno Deficiency Syndrome“, čiže syndróm získanej imunodeficiencie.

1985

V roku 1985 bol konečne vyvinutý testovací postup, ktorý bol predstavený verejnosti. Umožňoval dôkaz protilátok, ktoré imunitný systém infikovaného vytvoril proti vírusu. Do tohto času už na túto chorobu zomrelo v USA 6 300 ľudí. V novembri 1985 sa konal prvý protestný mlčanlivý pochod na pamiatku mnohých obetí tohto ochorenia.

1986

S ATZ, nukleozidovým analógom, bol po prvýkrát k dispozícii liek pôsobiaci proti vírusu a jeho následkom. Nemohol síce chorobu vyliečiť, zabraňoval však rozmnožovaniu vírusov a pomohol tak predĺžiť život pacientov.

1996

Rok nádejí: Na svetovom kongrese o AIDS vo Vancouveri (Kanada), bola oslavovaná revolúcia terapie AIDS. Klinické štúdie virológa Davida Ho ukázali, že súčasným užívaním rôznych medikamentov, boli vírusy v krvi sotva dokázateľné. K dispozícii tak teraz bol ďalší druh liekov, takže vírus HIV mohol byť atakovaný z rôznych strán: takzvané inhibítory proteáz.

1998

Internacionálna kooperácia vedcov zverejnila vo februári 1998 kontrolné vyšetrenie starých krvných skúšok z afrických nemocníc, ktoré vraj mali odstrániť posledné chýry o víruse HIV, umelo daného do obehu. V jednej krvnej skúške pochádzajúcej z Konga, boli jednoznačne objavené fragmenty vírusu HIV–1. Pomocou evolučných štúdií – porovnaním s typmi vírusov HIV–1, ktoré sa nachádajú v obehu dnes, mohli výskumníci stanoviť lehotu prvotného výskytu vírusu na 30-te roky. Vírus sa pravdepodobne rozšíril prenosom vírusu SIV, opičieho vírusu, na človeka prenášaného hlavne šimpanzami. Aj pôvod v Afrike častého vírusu HIV–2 sa už v tomto čase objasňuje. Vírus sa po prvýkrát vyskytol v čase, keď ešte neboli vyvinuté molekulárne biologické postupy, aby sa vírus mohol vyrobiť umelo, alebo aby sa už existujúci vírus mohol zmeniť.

1999/2000

Roky vytriezvenia: Dva roky po eufórii na kongrese vo Vacouveri sa v súvislosti s úspechmi terapie AIDS dostavilo značné vytriezvenie. Medzičasom sa dlhodobými štúdiami objasnilo, že dlhodobá eliminácia vírusu HIV sa nepodarí. Počet vírusových častíc v krvi síce pri modernej terapii značne klesá, často dokonca pod dokázateľnú hranicu. Vírusy teda nie sú objaviteľné súčasnými technickými prostriedkami, ale napriek tomu stále v nepatrnej koncentrácii existujú. Po skončení terapie sa však vírusy opäť rozmnožia a možno ich aj zase dokázať. Pomocou viacnásobnej terapie mohla byť značne zredukovaná schopnosť vírusu HIV, stať sa rezistentným voči liekom. Napriek tomu nie je nebezpečenstvo zažehnané; objavuje sa hlavne vtedy, keď pacienti nie sú schopní dodržiavať prísne normy užívania. Z tohto dôvodu je nutné veľmi presne a individuálne vysvetliť, kedy je najvýhodnejší čas na začatie s terapiou, a ktoré látky danému pacietnovi najskôr vyhovujú.

2001/2002

V máji 2002 boli Inštitútom Roberta Kocha v Berlíne zverejné najnovšie počty: V roku 2001 bolo v Spolkovej Republike Nemecko okolo 2 000 nových prípadov infikovania vírusom HIV. Spolu v tomto roku trpelo 38 000 ľudí, z toho ca. 8 300 žien na AIDS, resp. bolo infikovyných vírusom HIV. Menej než 400 detí bolo postihnutých. V roku 2001 spolu na toto ochorenie zomrelo okolo 600 ľudí. Z nových prípadov infikovania bolo okolo 38% homosexuálne orientovaných mužov, nasledovaní ľuďmi z krajín s vysokou mierou infekcie.