AIDS

AIDS

Prehľad a štatistika

AIDS je skratka pre Acquired Immuno Deficiency Syndrome (syndróm získanej imunodeficiencie), HIV pre Human Immunodeficiency Virus (vírus ľudskej imunodeficiencie).

Na začiatku 80-tych rokov došlo v Kalifornii a New Yorku najprv prevažne u homosexuálnych mužov k výskytu dosiaľ neznámeho ochorenia. 1984 bol ako spúšťač choroby identifikovaný vírus HIV a AIDS bol definovaný ako syndróm rôznych ochorení rovnakej príčiny. Od prepuknutia pandémie sa až doteraz vírusom HIV celosvetovo nakazilo viac než 60 miliónov ľudí. V súčasnosti žije asi 42 miliónov ľudí s vírusom HIV (stav: december 2002). V minulom roku sa na celom svete vírusom HIV nakazilo asi 5 miliónov ľudí. Okolo 3,1 milióna ľudí zomrelo v roku 2002 na následky infekcie vírusom HIV, z toho len 2,3 milióna v Afrike. Tak sa AIDS stal príčinou úmrtí číslo 1 už aj v afrických štátoch ležiacich južne od Sahary.

AIDS je medzičasom na celom svete štvrtou najčastejšou príčinou smrti. V Nemecku sa od začiatku šírenia vírusu HIV infikovalo asi 60 000 ľudí, z toho 20 000 ľudí zomrelo. Teraz žije v Nemecku s infekciou HIV necelých 40 000 ľudí, z toho necelých 30 000 mužov a dobrých 8 000 žien. Zaujímavé je, že tento počet každým rokom stúpne o približne 2000, lebo vďaka lepším liečebným možnostiam zomiera na AIDS stále menej ľudí.

Tak ako i predtým, aj dnes dochádza k najčastejšiemu nakazeniu sa vírusom HIV pri sexe s rovnakým pohlavím - medzi mužmi: každá druhá infekcia sa týka homosexuálnych mužov. Medzičasom sa homosexuáli infikujú častejšie ako narkomani užívajúci drogy intravenózne, ktorí boli doteraz pokladaní za druhú najväčšiu postihnutú skupinu. V súčasnosti žije len napr. v Nemecku okolo 5 000 HIV-pozitívnych s diagnózou AIDS, tzn., že u nich infekcia vírusom HIV viedla k oslabeniu imunitného systému, takže sa u nich už vyskytujú určité choroby (takzvané AIDS - definované choroby).

Prenos môže nastať krvou alebo krvnými produktami, nechráneným pohlavným stykom, prenosom z matky na dieťa (čiže počas tehotenstva), pri pôrode (vertikálnou transmisiou) alebo dojčením.

Ochorenie prebieha v niekoľkých štádiách

Krátko po nakazení vírusom HIV môže dôjsť k výskytu takzvaného akútneho ochorenia vírusom HIV. Symptómy sú nešpecifické a podobné symptómom chrípkovej infekcie. Akútna infekcia vírusom HIV spravidla odznieva bez následokov po niekoľkých dňoch.

Nasleduje interval bez prejavov choroby, trvajúci niekoľko rokov az desaťročí, v ktorom je infekcia dokázateľná len krvným vyšetrením najskôr 6 – 8 týždňov po infikovaní. V tejto situácii však infekcia vírusom HIV „neodpočíva“, ako sa predtým predpokladalo; skôr sa jedná o dynamický dej, pri ktorom každý deň vznikajú, resp. sú umrtvované miliardy nových vírusov. Neskôr, v prípravnom štádiu ochorenia na AIDS, dochádza ku stále častejším typickým infekciám. Príklad ochorenia na AIDS je definovateľný stratou hmotnosti, ťažkými infekčnými ochoreniami a istými druhmi rakoviny. Takzvanými antiretrovírovými liekmi, ktoré cielene pôsobia proti rozmnožovaniu vírusu HIV, je dnes možné prepuknutie, resp. postupovanie infekcie HIV veľmi dlho odďalovať.

Aktuálne informácie

AIDS je stále hlavne ochorením krajín druhého a tretieho sveta. Len 1,5 mil. zo 42 miliónov žijúcich ľudí infikovaných vírusom HIV sú obyvateľmi západných priemyselných štátov. Iba tento malý podiel má na základe funkčného systému zdravotnícktva tú možnosť, poskytnúť liečbu zodpovedajúcu aktuálnemu vedeckému štandardu. Pokroky výskumu, najmä plynulý vývoj vždy nových liečiv, viedli k značnému predĺženiu života postihnutých: výskyt AIDS sa odďaľuje, choroba sa stala liečiteľnou. Infekcia vírusom HIV sa tým z akútneho ohrozenia života mení na chronické ochorenie, ktoré pri dobre fungujúcej liečbe prináša so sebou aj po dlhé roky len málo obmedzení. Táto potešujúca situácia však v bohatých krajinách vedie k značnému úbytku rozvážnych opatrení (safer = bezpečný sex a.i.); ľudia sa zdanlivo domnievajú, že sú v bezpečí. AIDS je však aj naďalej smrteľnou chorobou, infekcia vírusom HIV a/alebo AIDS stále môžu viesť k veľkým telesným, psychickým, psychosociálnym a hospodárskym problémom.
Úplne iná je situácia napr. v Afrike. Odhaduje sa, že je tam v súčasnosti infikovaných dobrých 29,4 milióna ľudí. AIDS sa medzičasom stal otázkou existencie pre radu štátov. Preto je postoj prezidenta Južnej Afriky obzvlášť nepochopiteľný. Ten existenciu AIDS ako samostatného ochorenia spochybňuje a hovorí o ochorení z chudoby. Takéto nebezpečné tvrdenie podobného druhu bolo šírené pred niekoľkými rokmi aj v Nemecku pod heslom „lož o AIDS“. Vďaka medzičasom už existujúcemu presnému pochopeniu infekcie vírusom HIV a AIDS je dávno dokázaná neudržateľnosť takýchto tvrdení.


Z histórie

1980

Počas roka 1980 sa predovšetkým v Los Angeles, New Yorku a San Franciscu vyskytli choroby, resp. priebehy chorôb, ktoré v tejto forme predtým neexistovali. Najprv boli postihnutí výlučne homosexuálne orientovaní muži. Postihnutí trpeli na napadnutie parazitami, na Kaposiho mnohonásobný idiopatický hemoragický sarkóm alebo na špeciálny zápal pľúc, na pneumóniu Pneumocystis-carinii. Pri krvných vyšetreniach sa ukázalo, že podiel T-lymfocytov - to sú určité leukocyty, ktoré zohrávajú osobitnú úlohu pri obranyschopnosti organizmu – klesol z normálnych 4000 až 6000 na µl krvi čiastočne až blízko k nule. To znamenalo (a znamená) trvalé oslabenie životne nevyhnutnej obranyschopnosti organizmu. To vedie k tomu k možnému výskytu ťažkých ochorení.

V rovnakom čase vyvolali podobné prípady nutnú pozornosť, aj keď oneskorene, v roku 1977 v Kopenhagene a 1978 v Paríži. Jeden frankokanadský steward leteckej spoločnosti vyhľadal v roku 1980 lekára kvôli hnedému fľaku na koži. Intenzívnymi otázkami sa ozrejmilo, že mal často a po mnoho rokov vo veľkých častiach sveta homosexuálny pohlavný styk.

V roku 1980 bolo zaznamenaných okolo 80 prípadov tejto novej choroby s asi 26 mŕtvymi. Štátne zdravotnícke úrady v USA začali skúmať príčiny tohto ochorenia. Vznikli mnohoraké hypotézy a teórie, ale žiadne presvedčivé dôkazy. V tomto čase sa verilo, že touto chorobou sú postihnutí len homosexuálne orientovaní muži. Začalo sa priamo s kriminálnym pátraním po informáciách a kontaktných osobách už práve infikovaných, resp. chorých. Neskôr bol hore uvedený steward označený ako „pacient O“, čiže ako prvotne infikovaný.

1981

V roku 1981 sa objavili prvé vážne upozornenia na to, že pôvodcom ochorenia by mohol byť vírus, prenášaný napr. spermiami alebo krvou. Avšak vedecky jasný dôkaz vtedy nemohol byť podaný. Medzitým bolo známych 125 prípadov pri úmrtnosti okolo 40 %. Choroba sa v tomto čase označovala ako „rakovina teplošov (rakovina buzerantov)“ alebo ako „pneumónia teplošov (pneumónia buzerantov)“. Aj v ostatných krajinách sa vyskytli ochorenia vo zvýšenom množstve, tak napr. vo Francúzsku, kde bolo v danom roku ca. 20 prípadov úmrtia.

1982

Veľký zmätok vznikol, keď na Miami (USA, spolkový štát Florida) ochoreli Haiťania, ktorí neboli homosexuálne orientovaní; okrem toho ochoreli v New Yorku na túto záhadnú chorobu novorodenci a chorí na hemofíliu. Medzičasom bolo registrovaných 400 prípadov ochorení s 270 mŕtvymi. Zdalo sa, že ochorenie nadobúda rozmery epidémie.

Verejnosť sčasti reagovala extrémne hystericky. Ako pôvodcovia tejto nevysvetliteľnej choroby boli menované lekárske experimenty CIA alebo KGB, antihomosexuálni pravicoví radikalisti alebo dokonca UFO. Silne veriaci videli v tejto chorobe trest od Boha za, podľa nich, hriešne správanie sa homosexuálov.

Postupne sa v odborných kruhoch prichádzalo čoraz viac k názoru, že pôvodcom ochrenia musí byť vírus, prenášaný spermiami alebo krvou. Preto sa požadovalo zatvorenie saún pre homosexuálov v Los Angeles a San Franciscu, v ktorých bola praktizovaná sexualita s často meniacimi sa partnermi; ako aj vylúčenie homosexuálov z radov darcov krvi. Tieto zámerné opatrenia narazili na odpor hnutia rozhorčených homosexuálov, ktorí sa obávali opätovnej diskriminácie, a práve sa snažili v puritánskej Amerike emancipovať. Aj firmy vyrábajúce krvné produkty, odmietli z dôvodu výdavkov nešpecifické kontroly. Test zodpovedajúci dnešnému štandardu vtedy nemohol existovať, lebo vírus ešte nebol identifikovaný.

Okrem mnohých inštitútov pátrali medzičasom po pôvodcovi ochorenia aj Luc Montagnier z Pasteurovho Inštitútu v Paríži a americký bádateľ zaoberajúci sa vírusmi Robert Gallo.
1983/1984

V októbri 1984 bol vírus nepochybne identifikovaný Montagnierom na Pasteurovom Inštitúte v Paríži. Avšak aj Gallo z USA si nárokoval na česť objavenia vírusu. Medzi oboma inštitútmi i osobnosťami vznikla vo vede nie nová, ale neradostná kampaň. Po stretnutí v Paríži bola docielená zhoda a obom stranám, teda tak Gallovi ako aj Pastteurovmu Inštitútu, bola pridelená zásluha na identifikácii vírusu. Oba inštitúty zverejnili v časopise „Science“ viacero článkov k rôznym aspektom vírusu.
Až do tohto času ochorelo 4 100 a zomrelo 2 900 ľudí. Choroba dostala teraz oficiálny názov „AIDS – Acquired Immuno Deficiency Syndrome“, čiže syndróm získanej imunodeficiencie.

1985

V roku 1985 bol konečne vyvinutý testovací postup, ktorý bol predstavený verejnosti. Umožňoval dôkaz protilátok, ktoré imunitný systém infikovaného vytvoril proti vírusu. Do tohto času už na túto chorobu zomrelo v USA 6 300 ľudí. V novembri 1985 sa konal prvý protestný mlčanlivý pochod na pamiatku mnohých obetí tohto ochorenia.

1986

S ATZ, nukleozidovým analógom, bol po prvýkrát k dispozícii liek pôsobiaci proti vírusu a jeho následkom. Nemohol síce chorobu vyliečiť, zabraňoval však rozmnožovaniu vírusov a pomohol tak predĺžiť život pacientov.

1996

Rok nádejí: Na svetovom kongrese o AIDS vo Vancouveri (Kanada), bola oslavovaná revolúcia terapie AIDS. Klinické štúdie virológa Davida Ho ukázali, že súčasným užívaním rôznych medikamentov, boli vírusy v krvi sotva dokázateľné. K dispozícii tak teraz bol ďalší druh liekov, takže vírus HIV mohol byť atakovaný z rôznych strán: takzvané inhibítory proteáz.

1998

Internacionálna kooperácia vedcov zverejnila vo februári 1998 kontrolné vyšetrenie starých krvných skúšok z afrických nemocníc, ktoré vraj mali odstrániť posledné chýry o víruse HIV, umelo daného do obehu. V jednej krvnej skúške pochádzajúcej z Konga, boli jednoznačne objavené fragmenty vírusu HIV–1. Pomocou evolučných štúdií – porovnaním s typmi vírusov HIV–1, ktoré sa nachádajú v obehu dnes, mohli výskumníci stanoviť lehotu prvotného výskytu vírusu na 30-te roky. Vírus sa pravdepodobne rozšíril prenosom vírusu SIV, opičieho vírusu, na človeka prenášaného hlavne šimpanzami. Aj pôvod v Afrike častého vírusu HIV–2 sa už v tomto čase objasňuje. Vírus sa po prvýkrát vyskytol v čase, keď ešte neboli vyvinuté molekulárne biologické postupy, aby sa vírus mohol vyrobiť umelo, alebo aby sa už existujúci vírus mohol zmeniť.

1999/2000

Roky vytriezvenia: Dva roky po eufórii na kongrese vo Vacouveri sa v súvislosti s úspechmi terapie AIDS dostavilo značné vytriezvenie. Medzičasom sa dlhodobými štúdiami objasnilo, že dlhodobá eliminácia vírusu HIV sa nepodarí. Počet vírusových častíc v krvi síce pri modernej terapii značne klesá, často dokonca pod dokázateľnú hranicu. Vírusy teda nie sú objaviteľné súčasnými technickými prostriedkami, ale napriek tomu stále v nepatrnej koncentrácii existujú. Po skončení terapie sa však vírusy opäť rozmnožia a možno ich aj zase dokázať. Pomocou viacnásobnej terapie mohla byť značne zredukovaná schopnosť vírusu HIV, stať sa rezistentným voči liekom. Napriek tomu nie je nebezpečenstvo zažehnané; objavuje sa hlavne vtedy, keď pacienti nie sú schopní dodržiavať prísne normy užívania. Z tohto dôvodu je nutné veľmi presne a individuálne vysvetliť, kedy je najvýhodnejší čas na začatie s terapiou, a ktoré látky danému pacietnovi najskôr vyhovujú.

2001/2002

V máji 2002 boli Inštitútom Roberta Kocha v Berlíne zverejné najnovšie počty: V roku 2001 bolo v Spolkovej Republike Nemecko okolo 2 000 nových prípadov infikovania vírusom HIV. Spolu v tomto roku trpelo 38 000 ľudí, z toho ca. 8 300 žien na AIDS, resp. bolo infikovyných vírusom HIV. Menej než 400 detí bolo postihnutých. V roku 2001 spolu na toto ochorenie zomrelo okolo 600 ľudí. Z nových prípadov infikovania bolo okolo 38% homosexuálne orientovaných mužov, nasledovaní ľuďmi z krajín s vysokou mierou infekcie.
2002

Od 7. júla až do 12. júla sa v Barcelone/Španielsko konala 14. Svetová konferencia o AIDS s okolo 15 000 účastníkmi. Diskutovalo sa najmä o politických problémoch, o.i. napr. o miere infekcie v rozvinutých krajinách a o možnostiach jej zníženia. Kongres preto žiadal o zvýšenie výdavkov na boj proti AIDS zo súčasných ca. 3 mild. amerických dolárov ročne na minimálne 10 mld. Okrem toho bol predstavený nový prípravok proti AIDS, ktorý má vírus zničiť už pred jeho vniknutím do buniek zabezpečujúcich človeku obranyschopnosť organizmu, namiesto doterajších prostriedkov, ktoré sú účinné až vo vnútri obranných buniek. Liek bol a je vyvíjaný farmaceutickou firmou Roche a Trimeres. Návrh na povolenie, najprv v USA, je naplánovaný ešte na rok 2002.

Pôvodca ochorenia

Pôvodca ochorenia je jednopovrazcovitý RNA vírus, ktorý nesie názov Humano Immuno Deficiency Virus (HIV) a patrí ku skupine retrovírusov. Retrovírusy sú zase „členmi“ rodu lentevírusov.

Pre tieto vírusy je charakteristické, že sa ich po následnej infekcii doposiaľ ešte nikdy nepodarilo úplne z tela eliminovať, a že časový úsek medzi nakazením a prepuknutím choroby (obdobie latencie) je relatívne dlhý. Existujú hlavne dva druhy vírusov HIV: HIV-1 vyskytujúci sa na celom svete, HIV-2 vyskytujúci sa naproti tomu najmä v západnej Afrike.

Obidva typy vírusov sa odlišujú vo svojej sekvencii RNA a vo svojej virulencii. Tak je vírus HIV-2 geneticky viac podobný SIV („opičiemu vírusu AIDS“) mačiakov zelených, HIV-1 je viac podobnýí SIV šimpanzov, je viac podobný, než sú oba typy vírusov HIV medzi sebou.
Pomocou vysoko špecializovaných molekulárnych biologických, štatistických a matematických postupov sa mohol posúdiť prestup typov vírusov SIV na človeka v prvej polovici 20. storočia, pravdepodobne okolo r. 1930. Tým sa vyvrátili všetky iracionálne postupy vysvetlení (vírus HIV vyvinutý v tajnom laboratóriu CIA alebo KGB a pod.).

Aby vírus HIV mohol napadnúť a zničiť ľudskú bunku, potrebuje na bunkách isté povrchové štruktúry (receptory). Na tieto receptory sa môžu naviazať proteíny vírusu HIV (gp 160, pozri obrázok) na základe princípu „kľúč – zámok“. Určité bunky imunitného systému takéto receptory vlastnia; sú to takzvané T-lymfocyty, Langerhansove bunky kože a makrofágy, ale aj určité mozgové bunky; tieto sú hostiteľskými bunkami vírusu HIV. Pod makrofágmi rozumieme „požieracie bunky“ organizmu, ktoré sú o.i. zodpovedné za ničenie baktérií. T-lymfocyty majú význam pre koordináciu a efektivitu imunitného systému; ak sú vo svojom počte značne zredukované, imunitný systém už nemôže plniť svoje úlohy.

Retrovírusy majú genóm (nositeľ genetickej informácie), ktorý pozostáva z RNA. Vlastnia reverznú transkriptázu, t.zn. enzým, ktorý môže RNA vírusu prepísať do DNA. Tento krok je potrebný, aby mohli byť dedičné informácie vírusu HIV vbudované do genómu ľudskej bunky.

Definície

Dôležité je rozlišovanie HIV od AIDS. HIV sa označuje vírus, ktorý po variabilnej dobe latencie (pozri vyššie) môže viesť k chorobnému syndrómu AIDS. To znamená, že človek infikovaný vírusom HIV môže byť úplne zdravý, a to práve tak dlho, až kým po prvýkrát neochorie na „AIDS-definovanú chorobu“. Tieto „AIDS-definované choroby“ sú uvedené v samostatnom odseku (pozri dole). Ak je choroba úspešne vyliečená, nenastáva nijaké „preradenie do nižšej kategórie“. Treba dbať na to, že tieto definície sú tvorené ľuďmi. Kategorizácie sú dôležité vtedy, keď majú zabezpečiť jednoznačnosť, nie však, keď môžu ľuďom škodiť. V našej spoločnosti je pojem „AIDS“ občas ešte stále negatívne stíhaný. Aby sa vyhlo diskriminácii, hovoria dnes ošetrovatelia celkom všeobecne o pacientoch infikovaných vírusom HIV, nezávisle od štádia ich infekcie vírusom HIV.
Rozdelenie štádií

Od r. 1933 je rozdelenie štádií spresnené, tým že sa rozlišujú tri štádiá uskutočnenej infekcie vírusom HIV. Klasifikácia pochádza zo Centers for Disease Control (CDC), z amerického spolkového úradu pre infekčné choroby a prevenciu. Podľa už vyskytujúceho sa ochorenia sa na rozdelenie štádií používajú veľké písmená A, B, alebo C. Podľa počtu ešte existujúcich T-lymfocytov sa danému písmenu priradí číselná hodnota, takže vzniká klasifikácia od A1 po C3, teda matrix 3x3. Pri viac než 500 T-lymfocytoch/µl krvi sa priradí 1, pri 200-499 bunkách 2 a pri menej než 200 – 3. V dôsledku dobrých liečebných možností je najnovšie zmysel tejto klasifikácie opäť spochybnený.

A HIV-pozitív, infekcia nová a/alebo asymtomatická

Ako HIV-pozitív je označovaná každá osoba, u ktorej bol priamo alebo nepriamo v krvi dokázaný vírus HIV. Asymtomatický znamená, že neexistujú žiadne subjektívne ťažkosti. V tejto situácii sa môže vytvoriť takzvaný syndróm lymfadenopatie (LAS), ktorý vedie k zväčšeniu lymfatických uzlín na rôznych miestach tela. Lymfatické uzliny majú potom v priemere viac než 0,5 cm (okrem oblasti slabín, tú v normálnom prípade merajú až do 1 cm) a ich stlačenie nie je bolestivé. Nezávisle od toho dochádza počas 1-3 týždňov v 70% prípadov k infekcii, k takzvanému akútnemu ochoreniu na vírus HIV, ktoré prebieha podobne ako chrípková infekcia, a je s ňou preto ľahko zameniteľná. Objavujú sa všeobecné symptómy ako únava, bolesti hlavy a údov, hnačky, zvracanie, strata chuti do jedla a horúčka. Trochu osobitnejšie sú symptómy ako zápal hrdla, napuchnuté lymfatické uzliny a vyrážky, ktoré sa vyskytujú najmä v hornej časti tela. Pritom sa objavujú fľaky veľké až 1 cm, ktoré môžu byť aj trochu napuchnuté; buď trochu svrbia, alebo nesvrbia vôbec. Tieto vyrážky v priebehu 1-2 dni opäť zmiznú.

B HIV-pozitív, asociačné ochorenia

Stredné štádium infekcie vírusom HIV má nasledovné symprómy:
•opakovaná horúčka okolo 38,5 °C, ktorá nemá žiadnu inú príčinu
•hnačky (diarrhoe), ktoré sa vyskytujú dlhšie než mesiac a nemajú nijakú inú príčinu
•napadnutie ústneho otvoru a nosohltanu plesňou (orálna a/alebo faryngálna Candidiasis)
•napadnutie vulvy alebo vagíny plesňou (chronické alebo ťažko liečiteľné)
•opar na viacerých miestach alebo vyskytujúci sa opakovane (multisegmentálny alebo recidívny herpes zoster)
•nervové ochorenia na pažiach a nohách (periférna neuropatia)
•zmeny tkaniva na krčku maternice
•belavé, chlpato pôsobiace zmeny ústnej sliznice (orálna leukoplakia)
•infekcia listériami (druhom baktérií)
•bakteriálna infekcia ciev (bacilárna angiomatóza)
•zápaly v oblasti panvy, napr. s abscesom vo vajíčkovodoch resp. vaječníkoch

C AIDS

Syndróm AIDS (kedysi nazývaný aj „plný obraz AIDS“) je charakterizovaný resp. definovaný:
•veľkou stratou hmotnosti (wasting syndrom)
•značnými obmedzeniami funkcie mozgu, masívne intelektové straty (encefalopatia pri infekcii HIV)
•oportunistickými infekciami parazitmi, vírusmi, baktériami, plesňami alebo protozoami s ochoreniami ako napr. tuberkulóza, toxoplazmóza, opakovaný bakteriálny zápal pľúc, pneumónia Pneumocystis-carinii/nádory v pľúcach, v pažeráku alebo v žalúdku.
•infekciami CMV rôznych orgánov, najmä sietnice, ale aj všeobecne vtákmi prenášaná plesňová infekcia mimo pľúc (extrapolmonálna kryptokokóza)
•chronickou infekciou čriev druhom prvokov (kryptosporidióza)
•infekciou s takzvanými atypickými mykobaktériami (príbuzné baktériám spôsobujúcim tuberkulózu)
•progresívnou multifokálnou leukoencefalopatiou, vírusom podmienené ochorenie demyelinizácie mozgu
•zhubnými ochoreniami vyvolanými vírusom HIV, ako Kaposiho sarkóm, zhubné lymfómy, rakovina krčku maternice (karcinóm cervixu)

Klinický príklad: 36-ročný muž už 6 rokov HIV-pozitívny. Koncom roku 1999 sa u neho po prvýkrát objavilo napadnutie lícnej a hltanovej sliznice kvasinkou. Počet T-lymfocytov bol v tomto čase 190/µl krvi. Inak bol muž vždy zdravý. Od leta 2000 prechádza pacient antiretrovírovou terapiou; následkom toho stúpol počet T-lymfocytov na 320/µl. U uvedeného pacienta je infekcia HIV podľa CDC v štádiu B3.