1.0 Všeobecná charakteristika plazov
Plazy sú prvé stavovce, ktoré sa úplne prispôsobili životu na suchej zemi. Počas embryonálneho vývoja sa u nich prvýkrát tvoria zárodočné obaly – amnion, allantois a serosa. Tvar ich tela je veľmi rozmanitý, môže byť beznohý, pretiahnutý, či okrúhly. Telo im pokrýva suchá koža, na ktorej sa nachádzajú rôzne rohovinové deriváty – šupiny, pancier, štíty. Ich kostra je celá kostená, ak majú končatiny, sú zvyčajne päť alebo štvorprsté. Tráviacu sústavu plazov tvorí: ústna dutina, pažerák, hrubostenný vakovitý žalúdok ústiaci do dvanástnika, tenké a hrubé črevo, dopĺňa ju pečeň so žlčníkom a žlčovodom. Všetky plazy dýchajú pľúcami. Ich srdce je rozdelené na dve predsiene a dve čiastočne oddelené komory, krokodíly majú najdokonalejšie srdce. Plazy majú ako prvé druhotnú kôru koncového mozgu, zo zmyslov majú dobre vyvinutý zrak a čuch a tiež osobitné zmyslové orgány – Jacobsonov orgán a temenné oko. Vylučovaciu sústavu tvoria pravé obličky. Plazy sú oddeleného pohlavia, dochádza u nich k vnútornému oplodneniu a zo zárodkov sa priamo vyvíjajú mláďatá.
2.0 Evolúcia
Plazy sa na Zemi objavili približne pred 340 miliónmi rokov. Vyvinuli sa z jednoduchých foriem obojživelníkov. Prvé plazy sa od svojich predkov odlišovali dvoma výraznými znakmi. Vyvinula sa im tvrdá, suchá a šupinatá koža, ktorá ich chránila pred odieraním. Druhým, ešte dôležitejším znakom, bolo to, že začali klásť vajcia s pevnou vonkajšou vrstvou, ktorá chránila embryo vyvíjajúce sa vo vnútornom vaku (amniovej dutine), vyplnenom plodovou vodou, pred vonkajším prostredím. Vďaka tomu boli plazy schopné presťahovať sa ďalej od okrajov vodných plôch, ku ktorým boli dovtedy obojživelníky pripútané, a tak osídlili pevninu.
Začiatkom permu spôsobili zmeny podnebia ubúdanie močiarov a s nimi aj obojživelníkov. V mezozoiku (pred 230-70 miliónmi rokov) začali plazy vytvárať obrovskú škálu rôznych druhov a stali sa dominantnými živočíchmi na súši. Korytnačky sa odčlenili pomerne skoro a už pred 200 miliónmi rokov sa vyskytovali aj druhy podobné dnešným. O niečo neskôr sa plazy začali rýchlo diferencovať. Medzi novými radmi, ktoré sa objavili, boli dinosaury, pterosaury (lietajúce plazy) spolu so skupinami, ktoré prežili dodnes – krokodílmi a hatériami. Neskoršia vývojová línia plazov viedla k šupináčom, obrúčkovcom a nakoniec k hadom.
Z približne dvadsiatich známych radov, ktoré prežívali v období druhohôr, prežili do súčasnosti len štyri.
3.0 Telesné znaky
„Vonkajšia stavba tela plazov je nesmierne rozmanitá, siaha od dlhých, tenkých a beznohých tiel hadov až po krátke, pevné, pancierom pokryté telá korytnačiek. Naproti tomu pre všetky skupiny plazov sú charakteristické šupiny (podrobnejšie viď. Štruktúra kože), ktoré ich chránia pred odrením, útokom predátorov, parazitmi a dehydratáciou. Šupiny jednotlivých skupín plazov sa značne odlišujú a u niektorých druhov sú rôzne dokonca aj na jednotlivých častiach tela. Pigment pod šupinami dodáva týmto živočíchom špecifické sfarbenie a vzory, ktoré môžu byť dôležité pri obrane, maskovaní alebo pri dvorení. U niektorých plazov (hlavne u samcov jašterov) vytvárajú skupiny šupín impozantné hrebene, rohy a iné výrastky, ktoré zohrávajú významnú úlohu pri dvorení.
Vnútorná kostra plazov je kostená a vytvára pevný oporný systém, ktorý je oveľa odolnejší, ako majú obojživelníky, a vhodnejší pre život na súši. Na rozdiel od nôh cicavcov a vtákov podpierajú nohy plazov telo na bokoch, čo sa prejavuje na ich pohybe. Hady, spolu s väčšinou obrúčkovcov a niektorými jaštermi, nemajú nohy. Avšak niektoré skupiny hadov, napríklad veľhady a pytóny, majú viditeľné pozostatky po končatinách, čo naznačuje ich evolučnú príbuznosť s jaštermi.
Rozdiely v stavbe lebky odrážajú rozdielny vývojový pôvod jednotlivých skupín plazov a sú dôležitým klasifikačným znakom. Korytnačky nemajú na spánkoch žiadne otvory, kým krokodíly a hatérie majú na každej strane hlavy dva. Šupináče majú tiež dva otvory na každej strane, ale tie sú niekedy spojené do jedného veľkého otvoru.
Väčšine plazov kosti rastú aj v období pohlavnej zrelosti, z čoho vyplýva, že niektoré dlho žijúce jedince môžu dorásť do extrémne veľkých rozmerov.
3.01 Štruktúra kože
Koža plazov pozostáva z dvoch hlavných vrstiev: pokožky (vonkajšia vrstva) a zamše (vnútorná vrstva). Šupiny sú produktom pokožky, obsahujú rohovinovú zložku (keratín) a štruktúrou sú podobné ľudským vlasom a nechtom. Zamša obsahuje nervové zakončenia, krvné cievy a bunky, ktoré sú oporou pokožky a vyživujú ju. Šupiny hadov, na rozdiel od rybích, nie sú jednotlivé, preto ich plazy obmieňajú zvliekaním pokožky. To im umožňuje odstrániť opotrebovanú kožu a vytvoriť priestor pre rast tela. Hady zvliekajú kožu v jednom kuse, kým jaštery, korytnačky, krokodíly a hatérie ju zvliekajú po častiach. Keď had zvlečie kožu, je často pestrejšie sfarbený ako predtým.
Šupiny plazov sa výrazne odlišujú veľkosťou, tvarom a štruktúrou. Môžu byť hladké alebo drsné, môžu sa prekrývať ako škridly na streche, byť uložené tesne vedľa seba alebo je medzi nimi pás pružnej kože. Krokodíly majú šupiny spevnené kostenými plátkami.
4.0 Zmysly
Zmysly plazov sú vyvinuté lepšie ako zmysly u obojživelníkov. Niektoré druhy plazov majú naviac aj také orgány, ktoré sa nevyskytujú u žiadnych iných skupín živočíchov v celej živočíšnej ríši.
Oči sú u mnohých plazov veľké, ale veľa hadov nevidí dobre a niektoré druhy žijúce v tme majú oči redukované alebo ich nemajú vôbec. Korytnačky, kajmany a väčšina jašterov majú pohyblivé viečka, zatiaľ čo hady a ostatné jaštery ich majú nepohyblivé. Jaštery a hatérie majú na temene lebky svetlocitlivé miesto nazývané tretie oko, o ktorom sa predpokladá, že riadi denné a sezónne prejavy aktivity meraním dĺžky dňa. Krokodíly, korytnačky a väčšina jašterov majú na oku dve pohyblivé viečka – horné a dolné, a okrem toho ešte tretie viečko tzv. žmurku. Je to priehľadný kožný záhyb natiahnutý cez oko zo strany, čím ho chráni a zároveň umožňuje živočíchovi vidieť. Hady a niektoré jaštery majú spodné viečko priehľadné a zrastené s vrchným, čo vytvára nepohyblivú priehľadnú ochranu na oku, tzv. brilku.
Väčšina plazov má zlý sluch. Niektoré nemajú vyvinuté vonkajšie alebo ani stredné ucho a prepúšťajú zvuky cez lebečné kosti. Chuť nie je pre nich dôležitá, čuch však majú veľmi dobre vyvinutý. Niektoré hady majú v hlave citlivý orgán, ktorý zaznamenáva malé zmeny teploty, čím pomáha lokalizovať korisť.
Jacobsonov orgán, nazývaný tiež vomeronasálny orgán, je oblasť zakončenia nervov v ústnej dutine, ktorá je citlivá na chemické látky prenášané vzduchom. Hady a väčšina jašterov vystrkujú svoj jazyk a kmitajú ním, aby zachytili molekuly pachu vo svojom okolí. Keď jazyk vtiahnu naspäť, molekuly sa prenesú na Jacobsonov orgán v ústnej dutine, ktorý pach analyzuje.
5.0 Rozmnožovanie
O správaní plazov počas dvorenia a rozmnožovania sa vie pomerne málo. Pravdepodobne pri týchto aktivitách zohráva veľkú úlohu chemická komunikácia.
Niektoré plazy vydávajú v období rozmnožovania aj rôzne zvuky. Samce mnohých jašterov a niektorých iných skupín plazov využívajú na upútanie pozornosti samičky pestré sfarbenie šupín, výrastky na tele v podobe hrebeňov a kožné záhyby - goliere. Toto predvádzanie slúži ako na prilákanie samičky, tak aj na vymedzenie ich teritória. U plazov obvykle dochádza k vnútornému oplodneniu, kedy je samička oplodnená samčekom, ale u niektorých druhov jašterov a hadov sa objavuje partenogenéza – to znamená, že samička sa môže reprodukovať aj bez oplodnenia.
Väčšina plazov obvykle kladie vyjcia na suchej zemi, ale značný počet jašterov a hadov je živorodých. Vajcia môžu mať tvrdú škrupinu, podobne ako u vtákov, ale väčšina má na povrchu kožovitý obal, ktorý umožňuje prenikanie kyslíka a vody k vyvíjajúcemu sa zárodku. Plazy kladú svoje vajcia do vyhrabaných dier v zemi, rozkladajúcej sa vegetácie alebo na podobné miesta. Inkubácia môže trvať niekoľko dní až mesiacov, pričom niektoré mláďatá takto prezimujú a liahnu sa až na druhý rok.
Samice rodiace živé mláďatá držia vajcia vo vnútri tela a niektoré navyše vyživujú embryo prostredníctvom orgánu podobného placente.
Vyliahnuté mláďatá sa podobajú svojim rodičom, aj keď sfarbením sa môžu líšiť. Rodičovská starostlivosť u plazov je zriedkavá, výnimku tvoria niektoré jaštery a krokodíly, ktoré sa o mláďatá starajú dva aj viac rokov.
6.0 Regulácia teploty
Keďže plazy ako studenokrvné živočíchy nemôžu samy regulovať svoju telesnú teplotu, sú úplne odkázané na vonkajšie faktory, ktoré udržujú ich teplotu mimo kritických hodnôt. Teplota pod optimálnou hodnotou (u väčšiny druhov asi 30 až 40 ºC) spomalí ich životné procesy. Zvýšiť ju môžu vyhrievaním sa na slnku, čo znamená sploštiť alebo natočiť telo k slnku, prípadne pritlačiť sa k horúcej skale. Pri veľmi nízkych teplotách sa životné funkcie plazov zredukujú na najnižšiu možnú mieru; obvykle si však predtým vyhľadajú vhodný úkryt v diere alebo pod skalou. V miernom pásme sa plazy takto ukrývajú aj dlhší čas alebo v zimnom období hibernujú. Druhy z horúcich suchých oblastí sa zasa schovávajú počas najhorúcejších častí roka – tento stav sa nazýva estivácia. Plazy, ktoré žijú v tropických oblastiach, sa len zriedka potrebujú vyhrievať na slnku.
7.0 Systém plazov
TRIEDA PLAZY (Reptilia)
RAD KORYTNAČKY (Chelonia)
RAD HATÉRIE (Rhynchocephalia)
RAD ŠUPINÁČE (Squamata)
PODRAD HADY (Serpentes)
NADČEĽAĎ VEĽHADY, PYTÓNY A ICH PRÍBUZNÍ (Henophidia)
NADČEĽAĎ UŽOVKY A ICH PRÍBUZNÉ (Caenophidia)
ČEĽAĎ UŽOVKOVITÉ (Colubridae)
ČEĽAĎ NOROZMIJOVITÉ (Atractaspididae)
ČEĽAĎ VRETENICOVITÉ (Viperidae)
ČEĽAĎ KORALOVCOVITÉ (Elapidae)
NADČEĽAĎ SLEPÁNE (Scolecophidia)
PODRAD JAŠTERY (Lacertilia)
NADČEĽAĎ LEGUÁNY, AGAMY A CHAMELEÓNY (Iguania)
NADČEĽAĎ GEKÓNY A PLUTVONÔŽKY (Gekkota)
NADČEĽAĎ SCINKY A JAŠTERICE (Scicomorpha)
NADČEĽAĎ SLEPÚCHY A VARANY (Anguimorpha)
PODRAD OBRÚČKOVCE (Amphisbaenia)
RAD KROKODÍLY A ALIGÁTORY (Crocodilia)
7.01 Korytnačky
Korytnačky patria medzi najstaršie žijúce plazy. Prvýkrát sa objavili na Zemi približne pred 200 miliónmi rokov a odvtedy sa vyvíjali len veľmi málo, takže dnes žijúce druhy sú veľmi podobné tým, ktoré žili spolu s takými živočíchmi, ako boli dinosaury. Hlavným rozlišovacím znakom korytnačiek je tvrdý pancier, ktorý uzatvára mäkké časti tela, zabezpečuje ochranu a maskovanie pred predátormi a nepriaznivými vplyvmi prostredia. Žijú na suchej zemi, v sladkej vode aj v morskom prostredí, ale všetky druhy kladú vajíčka na súši. Najčastejšie sa vyskytujú v tropických oblastiach, menej v miernom pásme.
Telesné znaky korytnačiek
Telo korytnačiek pokrýva tvrdý pancier, majú štyri končatiny a bezzubú rohovinovú čeľusť podobnú zobáku. Pancier pozostáva z dvoch štítov: karapaxu (chrbtová časť) a plastrónu (brušná časť), ktoré sú na bočnej strane medzi prednými a zadnými končatinami spojené mostíkom. Pancier sa skladá z dvoch vrstiev, spodnej kostenej a vrchnej epidermálnej. Vonkajšiu vrstvu tvoria tenké doštičky z rohoviny (štítky), ktoré obsahujú pigment dodávajúci jednotlivým druhom ich typické sfarbenie. Niektoré majú namiesto štítkov iba vnútornú kostenú vrstvu pokrytú kožou. Malé korytnačky sa rodia s úplnymi panciermi a ako rastú, každá časť ich panciera rastie tiež. Tvar končatín suchozemských a vodných korytnačiek je odlišný. Suchozemské druhy majú krátke kĺbové nohy, kým vodné druhy majú plávacie blany podobné plutvám. Rebrá korytnačiek sú prirastené k pancieru, preto nimi pri nádychu a výdychu do pľúc nemôžu hýbať. Miesto toho pumpujú vzduch svaly umiestnené na báze končatín.
Kostra korytnačiek je zvláštne uspôsobená. Rebrá a niektoré stavce sú pevne zrastené s vnútrom panciera. Pletenec prednej a zadnej končatiny je nezvyčajne umiestnený v hrudnom koši. Lebka je mohutná, chýbajú postranné otvory za očnými jamkami, ktoré sú typické pre ostatné plazy. Dĺžka krku je pri rôznych druhoch odlišná a určuje spôsob, akým korytnačka zaťahuje hlavu dovnútra schránky. Podľa toho rozlišujeme dva hlavné podrady korytnačiek: skrytohlavé a skrytokrké. Skrytohlavé korytnačky stáčajú krk vodorovne, pričom hlava ostane pod okrajom panciera natočená nabok. Do tejto skupiny patria morské, polovodné a sladkovodné druhy. Skrytokrké korytnačky (zahŕňajú suchozemské a niektoré vodné druhy) majú kratší krk a vťahujú ho pod pancier tak, že hlava nie je otočená bokom, ale priamo oproti otvoru.
Tvar schránky odráža spôsob života korytnačky. Suchozemské druhy majú kopcovito klenutý pancier, ktorý ich dobre chráni pred útokom predátorov. Vodné druhy zas majú nízky hydrodynamický karapax, vďaka ktorému sa môžu ľahko pohybovať vo vodnom prostredí. Niektoré druhy ako napr. korytnačka skalná, majú pohyblivý pancier. Iné zas dokážu sklápať prednú časť plastrónu, takže po vtiahnutí hlavy a nôh do panciera sa zdvihne a telo korytnačky je tým spoľahlivo chránené.
Potrava korytnačiek
Korytnačky sú príliš pomalé nato, aby mohli prenasledovať korisť. Suchozemské korytnačky sú primárne bylinožravce, živia sa trávou, listami a plodmi. Väčšina druhov požiera aj živočíchy, napríklad húsenice alebo slimáky, ktoré sa náhodne objavia v ich potrave, a väčšina sa príležitostne živí aj zdochlinami. Sladkovodné druhy sa na začiatku života živia hmyzov a vyhľadávajú drobné vodné larvy a iné malé živočíchy, dospelé jedince postupom času prechádzajú na rastlinnú potravu. Niektoré morské druhy konzumujú v dospelosti iba morské riasy, iné jedia bezstavovce, vrátane medúz, ježoviek a mäkkýšov.
Migrácia korytnačiek
Niektoré druhy morských korytnačiek prekonávajú veľké vzdialenosti medzi miestami kde sa bežne živia a kde kladú vajcia. Príkladom sú karety zelené, ktoré sa živia na pobreží Brazílie ale hniezdia na ostrove Ascension vo východnej časti Atlantiku. Celá trasa tam aj späť tvorí spolu najmenej 4500 kilometrov. Dospelé samice prichádzajú na pobrežie, kde kladú vajcia v rozpätí niekoľkých týždňov. Vedci ešte stále presne nepreskúmali ako korytnačky nájdu oto miesto, predpokláda sa , že úlohu v tom zohráva smer morských prúdov, magnetické pole, zloženie vody a tiež korytnačia pamäť. Najväčšiu vzdialenosť za svojou obľúbenou potravou – medúzou prekonáva kožatka morská, ktorá putuje z tropických morí skoro až do arktických vôd.
Rozmnožovanie korytnačiek
Všetky korytnačky, vodné aj suchozemské, kladú svoje vajcia na suchú zem. Tropické druhy môžu klásť vajcia niekoľkokrát do roka, druhy mierneho pásma len počas rozmnožovacej sezóny, teda raz alebo dvakrát. Veľkosť znášky závisí od veľkosti druhu: malé korytnačky kladú v priemere iba jedno až štyri vajcia, veľké druhy môžu naklásť až okolo 100 vajec. Najplodnejším druhom je kareta obrovská, ktorá každé dva týždne založí 6-7 hniezd s vyše 100 vajcami. Väčšina jej vyliahnutých mláďat sa však stáva potravou morských vtákov, krabov a iných predátorov.
Väčšina korytnačiek vyhrabe zadnými končatinami jamu do ktorej nakladie vajcia, opatrne ich zahrabe pieskom alebo zemou a niekoľkokrát silno dosadne, aby zahladením ukryla hniezdo pred predátormi. Malá korytnačka sa prehrýza von tzv. vaječnými zubami, ktoré po vyliahnutí opadnú.
Teplota vonkajšieho prostredia významne vplýva na pohlavie mláďat. Z vajíčok vyvíjajúcich sa pri nižších teplotách, sa liahnu samičky, naopak z lepšie vyhrievaných samčekovia.
V období párenia sa samce suchozemských korytnačiek potulujú a hľadajú vhodnú samičku. Pri stretnutí s iným samcom bojujú spolu narážaním pancierov do seba. Keď samec suchozemskej korytnačky stretne samicu, vráža do nej a hryzie jej zadné nohy. Korytnačky sa po nakladení vajec ďalej nestarajú o svoje potomstvo.
7.02 Hatérie
Hatérie sú jedinými žijúcimi potomkami skupiny plazov, ktorá žila asi pred 220-150 miliónmi rokov. Je to plaz podobný jašterom. Dnes sa vyskytuje už len na dvoch malých súostroviach pri pobreží Nového Zélandu. Hatérie cez deň odpočívajú v dierach v zemi a sú prevažne nočnými živočíchmi, občas ich vidieť vyhrievať sa na skalách. Majú veľmi pomalý metabolizmus, pri odpočinku sa nadychujú niekedy len raz za hodinu. Na rozdiel od iných plazov veľmi dobre znášajú chlad, takže sú aktívne aj pri nízkych teplotách okolo 12 ºC.
Telesné znaky hatérií
Hatérie majú veľkú hlavu, dobre vyvinuté končatiny a dlhý chvost, merajú asi 75 cm. V ich anatomickej stavbe sa zistila podobnosť s obojživelníkmi aj s rybami. Stavba lebky je odlišná od lebky jašterov, v jej zadnej časti sa nachádzajú dva otvory, zatiaľ čo jaštery majú väčšinou len jeden. Tiež sa líšia tým že nemajú vyvinuté ušné bubienky, stredné ucho a samčeky navyše nemajú vonkajší pohlavný orgán. Vývojovo zaujímavé je to, že má doteraz zachované temenné oko, čo je zriedkavý jav aj u niektorých iných druhov plazov. Neexistujú však žiadne dôkazy o jeho funkčnosti.
Potrava hatérií
Hatérie sa živia takmer výlučne hmyzom, rôznymi druhmi chrobákov, občas požierajú aj iné bezstavovce, slimáky, červy, žaby, drobné jaštery alebo vajcia a mláďatá vtákov, s ktorými spoločne obývajú podzemné hniezda. Potravu hľadajú po zotmení, v blízkosti svojej diery.
Rozmnožovanie hatérií
Samice kladú 8-15 vajec do malých hniezd pod zemou, ktoré prikrývajú. Mláďatá sa vyvíjajú pomerne dlho, 12-15 mesiacov. Hatérie rastú veľmi pomaly, trvá až 20 rokov, kým dospejú a dosiahnu dĺžku okolo 60 cm.
7.03 Hady
Hady sú predátory na vysokom stupni vývoja. Aj keď nemajú končatiny, očné viečka a uši, dokážu ľahko vyhľadať korisť dokonalými zmyslami. Všetky hady sú mäsožravce. Svoju korisť prehĺtajú v celku. Hady sú rozšírené na všetkých kontinentoch s výnimkou Antarktídy.
Telesné znaky hadov
Tvar tela hada odráža prostredie v ktorom žije: dlhé a tenké hady sú prispôsobené na šplhanie, hady žijúce v dierach sú väčšinou krátké a mohutné, majú krátky chvost a tupú prednú časť hlavy, hady žijúce v mori zas majú ploský, veslovitý chvost. Hady majú na rozdiel od ostatných plazov rad šupín aj na spodnej strane tela, ktoré im slúžia na zachytávanie sa o podklad.
Šupiny môžu mať rôzne tvary – hladké, ryhované, kýlovité či zrnité.
Vnútorná stavba tela je prispôsobená predĺženému tvaru tela. Vnútorné orgány, ako srdce či pľúca, sú dlhé a tenké, pričom sú usporiadané za sebou. Párové orgány sú striedavo rozložené v telovej dutine. Niektoré druhy majú funkčnú iba jednu časť pľúc, druhá je redukovaná. Morské hady majú zväčšené pľúca, časť z nich vytvára vztlakovú komoru.
Telo hada tvorí viac ako 400 stavcov, ktoré na seba nadväzujú a vytvárajú veľmi pohyblivú kostru. V telovej časti sú k stavcom pripojené rebrá, v chvostovej časti nie. Niektoré druhy hadov majú aj vyvinutý pletenec zadnej končatiny a niektoré aj zakrpatené zadné končatiny, ale žiadny had nemá vyvinutý pletenec predných končatín.
Primitívne hady majú masívnu lebku s malým počtom zubov. Väčšina ostatných hadov má hladkú lebku s voľne spojenými čeľusťami, takže ich môžu od seba oddialiť. Zuby sú upevnené v hornej a dolnej čeľusti alebo v podnebí. Jedové zuby môžu byť v prednej alebo zadnej časti ústnej dutiny.
Hady majú dobre vyvinutý čuch, ktorý dopĺňa Jacobsonov orgán; neustále vystrkujú rozoklaný jazyk a skúmajú tak svoje okolie. Štrkáče, niektoré veľhady a pytóny majú navyše termoreceptory, ktorými dokážu rozlíšiť aj malé zmeny teploty.
Pohyb hadov
U hadov sa vyvinulo viacero spôsobov pohybu, ktoré vyvažujú absenciu končatín. Pohyb zabezpečujú rebrá a svaly, ktoré sa na ne pripájajú, ale výsledný pohyb závisí aj od hmotnosti hada, rýchlosti a povrchu po ktorom sa pohybuje.
Priamočiary pohyb – Hady, ktoré majú ťažké telo, sú pomalé alebo sliedivo lovia korisť, sa presúvajú dopredu priamo, pričom sa zachytávajú voľnými koncami brušných šupín o nepravidelný povrch. Pri tomto spôsobe sa telo akoby vlní.
Bočný pohyb – Pri tomto pohybe had využíva nerovnosti terénu tak, že sa o ne opiera, čím vznikne vlnivý pohyb zo strany na stranu. Tento spôsob je bežný aj pri plávaní a šplhaní.
Harmonikový pohyb – Pri pohybe v podzemných dierach, had vystrčí jeden koniec tela a zaprie sa ním o stenu, druhým koncom sa tlačí dopredu.
Bočné vlnenie – Tento druh pohybu využívajú hady žijúce v horúcich púštnych oblastiach. Neplazia sa smerom dopredu s telom dotýkajúcim sa piesku, ale prehadzujú telo ponad povrch a pohybujú sa po diagonále, čím dochádza k čo najmenšiemu kontaktu s rozpáleným podkladom.
Lov a potrava hadov
„Niektoré hady sú potravne úzko špecializované, iné sa živia rôznou potravou. Malé živočíchy, ktoré sa nedokážu brániť, jednoducho chytia a prehltnú, kým živočíchy, ktoré sú väčšie a môžu sa lepšie brániť, musia najprv premôcť jedom alebo zovretím a až potom zjesť. Trávenie veľkej porcie sa začína v ústach pôsobením silných štiav a trvá veľmi dlho. Hadí jed je zmesou modifikovaných tráviacich štiav, ktorá obyčajne rýchlo pôsobí na nervový systém alebo krvný obeh koristi.“ Škrtiče usmrcujú svoju korisť tak, že zakaždým keď vydýchne, had zosilní zovretie, až kým neprestane dýchať. Pohyblivé čeľuste a elastická koža umožňujú hadom prehltnúť korisť, ktorá je väčšia ako ich hlava. Prehĺtanie veľkého úlovku môže trvať aj niekoľko hodín.
Rozmnožovanie hadov
Väčšinou hady kladú vajcia, ale časť z nich je živorodá. Druhy žijúce v miernom pásme sa zvyčajne pária na jar, potom ako sa prebudia zo zimného spánku a vajcia alebo mláďatá sa objavia v lete. Tropické druhy sa rozmnožujú podľa množstva zrážok, niekedy majú dlhú rozmnožovaciu sezónu, pričom kladú niekoľko znášok každý rok. Samce a samice sa navzájom vyhľadávajú pomocou chemických pachových stôp. Dvorenie je u hadov zriedkavé. Hady preukazujú malú rodičovskú starostlivosť, pytóny a niekoľko iných druhov sa obtočí okolo vajec a tak ich zohrieva. Mláďatá si pri liahnutí pomáhajú vaječným zubom, ktorý onedlho vypadne. Vo vajci sú stočené a v skutočnosti môžu byť až sedemkrát dlhšie ako vajce.
7.04 Jaštery
Jaštery sú najúspešnejšou skupinou spomedzi plazov. Nie je jednoduché ich súhrnne charakterizovať, aj keď typické jaštery majú výrazne odlíšenú hlavu od tela, dobre vyvinuté končatiny a dlhý chvost, existujú však aj výnimky. Jaštery sa prispôsobili všetkým prostrediam na Zemi (okrem Antarktídy).
Telesné znaky jašterov
Jaštery majú dobre odlíšenú hlavu, štyri nohy a chvost a tiež vonkajšie ušné otvory a viečka, ktoré môžu otvárať a zatvárať. Väčšina má krátke nohy, niektoré ich nemajú vôbec. Existujú aj druhy bez očí a uší, iné majú namiesto pohyblivého viečka oči prekryté priehľadnou membránou. Jazyk môže byť krátky alebo dlhý, na špičke väčšinou zubatý, niektoré druhy majú na konci jazyk vidlicovitý. Šupiny jašterov majú veľa variácii, môžu byť veľké, hladké, prečnievajúce alebo malé, drsné podobné gombíkom, usporiadané vo všetkých možných kombináciach. Môžu mať nepravidelný tvar alebo je niekoľko väčších šupín roztrúsených medzi malými, ale žiaden jašter nemá jednoduchý rad širokých brušných šupín typický pre hady. Väčšina jašterov má ostré zuby na hrane čeľustí.
Jaštery mávajú spravidla na každej končatine päť prstov. Veľa druhov, hlavne šplhavých, má ostré pazúry. Niektoré chameleóny majú prsty usporiadané do dvoch protistojných skupín, takže môžu uchopiť konáriky, inak väčšina jašterov nedokáže dať prsty do protistojnej polohy. Niektoré jaštery stratili počas evolúcie končatiny. Tým sa prispôsobili pohybu v podzemných dierach, piesku a opadanom lístí.
Podzemné druhy bývajú slepé, tie ktoré žijú nad zemou majú dobrý zrak, ale len niektoré sú schopné rozlišovať farby. Jaštery s vonkajšími ušnými bubienkami počujú zvuk šírený vzduchom.
Regenerácia jašterov
Niektoré jaštery majú schopnosť autotómie, čiže uvoľňovanie časti chvosta. Tento obranný mechanizmus im pomáha uniknúť, keď ich predátor chytí za chvost. Aby táto ochrana bola efektívnejšia, ich chvost býva pestro sfarbený, čím odpútava pozornosť útočníka od hlavy. Odhodená časť sa môže po odtrhnutí ešte niekoľko minút hýbať. Chvost sa zlomí na jednom zo slabých miest, takže netreba ťahať, aby sa odtrhol. Väčšine jašterov odtrhnutý chvost dorastie, ale už nemá rovnaké šupinky a pôvodné sfarbenie. Jaštery môžu svoj chvost uvoľniť aj niekoľkokrát za život.
Pohyb jašterov
Jaštery sa pohybujú chôdzou, šplhaním alebo sa prevrtávajú pod zemou. Pri chôdzi obyčajne používajú všetky štyri končatiny, niektoré pri rýchlom behu zdvíhajú predné končatiny nad zem. Bazilišky môžu prebehnúť krátku vzdialenosť aj po vodnej hladine, vďaka širokým chodidlám, ktoré rozkladajú ich váhu. Keď jašter kráča, hmotnosť jeho tela sa prenáša zo strany na stranu, čo sa prejavuje charakteristickým kľukatým pohybom. Chvost pritom švihá zo strany na stranu a udržiava tak rovnováhu. Niektoré jaštery vedia rýchlo šplhať. Pridržiavajú sa dlhými ostrými pazúrmi alebo chvostom. Medzi najlepších šplhačov patria gekóny, ktoré sa dokážu pohybovať aj po previsnutých povrchoch. Umožňujú im to priľnavé vankúšiky na koncoch prstov. Podzemné jaštery majú buď silné predné končatiny uspôsobené na hrabanie alebo ich nemajú vôbec. Niektoré druhy majú medzi predĺženými rebrami kožný záhyb, ktorý slúži na kĺzavý let zo stromu na strom.
Obrana jašterov
Jaštery používajú okrem úteku rôzne aktívne aj pasívne stratégie, aby sa nestali korisťou iných živočíchov. Medzi pasívne spôsoby obrany patrí maskovanie a mimikry – napodobňovanie predmetov sfarbením alebo tvarom tela. Niektoré druhy môžu meniť svoje sfarbenie, iné sa pritlačia ku zvislej ploche, takže nevrhajú tieň. Aktívnu obranu zahŕňajú uvoľnenie chvosta, zastrašovanie, varovné sfarbenie alebo zväčšenie tela. Veľké druhy sa bránia tým, že hryzú, škriabu a mlátia chvostom. Dva druhy jašterov, kôrnatec gila a kôrnatec jedovatý, sú jedovaté.
Rozmnožovanie jašterov
Väčšina druhov sa rozmnožuje kladením vajec, niektoré rodia živé mláďatá. Len niektoré jaštery sa aktívne starajú o svoje mláďatá.
7.05 Obrúčkovce
Obrúčkovce sa niekedy nazývajú červovité jaštery, ale nie sú to ani červy, ani jašterice. Sú blízko príbuzné jašterom a hadom. Prispôsobili sa životu pod zemou a na povrchu ich možno vidieť len po veľkých dažďoch, keď im chodby zaplaví voda. Ich schopnosť regulácie telesnej teploty je obmedzená, preto sa vyskytujú iba v tropických a subtropických oblastiach.
Telesné znaky obrúčkovcov
Vzhľadom obrúčkovce pripomínajú dážďovky, pretože majú valcovité telo a prstenec šupín, ktoré sú podobné telovým článkom. Na rozdiel od šupín plazov, ktoré sa navzájom prekrývajú, sú šupiny obrúčkavcov usporiadané do koncentrických prstencov. Majú nevyvinuté oči a hladkú hlavu, ktorou hĺbia tunely. Jej tvar – lopatkovitý alebo kýlovitý, sa líši podľa spôsobu akým ju používajú. Oči obrúčkovcov sú prekryté priesvitnou kožou a tak ako všetky podzemné živočíchy majú slabý zrak. Nemajú vonkajšie ušné otvory. Všetky okrem troch druhov sú beznohé, tie majú predné končatiny umiestnené tesne za hlavou a zakončené dlhými pazúrmi, ktorými si pomáhajú pri hĺbení podzemných tunelov. Mnohé obrúčkovce nemajú pigment, preto sú ružovohnedé, len niektoré sú sfarbené výraznejšie.
Tunelovanie obrúčkovcov
Obrúčkovce si pod povrchom zeme hĺbia chodby, ktoré potom používajú pri hľadaní potravy, teda dážďoviek, hmyzu a lariev. Tunely prerážajú hlavou, ktorá funguje ako rýľ. Ich nozdry smerujú dozadu, aby sa pri hĺbení tunelov neupchali zeminou. Keď obrúčkovec preniká cez pôdu, má čeľuste tesne spojené.
7.06 Krokodíly a aligátory
Tieto veľké plazy patria medzi živočíchy, ktoré prežili od doby dinosaurov, pričom sa za týchto 65 miliónov rokov zmenili len málo. Patria sem krokodíly, aligátory, kajmany a jeden druh gaviála. Väčšina žije v sladkej vode, v riekach, jazerách a lagúnach, niektoré žijú aj v prílivovej zóne a prenikajú ďalej na more.
Telesné znaky krokodílov a aligátorov
Všetky druhy tejto skupiny majú široké, mierne sploštené telo a dlhý, z bokov stlačený svalnatý chvost, silné čeľuste a oči i nozdry umiestnené navrchu hlavy, takže môžu vidieť a dýchať, aj keď sú čiastočne ponorené. Keď sú pod vodou, je ich oko chránené tretím, priehľadným viečkom. Veľké kostené šupiny majú nadvihnuté okraje a na rozdiel od ostatných plazov ich zvliekajú jednotlivo alebo po častiach. Tieto živočíchy sú väčšinou nevýrazne olivové, sivé, hnedé alebo čierne, len mladé jedince mávajú svetlé škvrny, ktoré vekom miznú. Tri čeľade tejto skupiny sa navzájom odlišujú tvarom pysku a usporiadaním zubov. Aligátory majú pomerne krátky pysk a je širší ako u krokodílov. Krokodíly majú v hornej čeľusti zárez, do ktorého zapadá štvrtý dolný zub, takže ho je vidno, aj keď sú čeľuste zatvorené. Pre gaviála je typický dlhý a úzky pysk s veľkými prednými zubami, za ktorými nasledujú menšie.
Lov a potrava krokodílov a aligátorov
Všetky krokodíly a ich príbuzné sú mäsožravce, jedia živú korisť aj zdochliny. Pri love používajú rôzne techniky, väčšinou však ležia a čakajú na brehu rieky, kým sa nejaký živočích nepríde napiť alebo prebrodiť rieku. Inokedy zaútočia priamo, spoliehajúc sa na moment prekvapenia. Druhy, ktoré sa živia rybami tak ako gaviál, lovia silným bočným úderom čeľustí. Malú korisť prehĺtajú celú, ale keďže nemôžu žuvať, väčšiu korisť pod vodou roztrhajú tak, že ju pevne držia v zuboch a prudko sa točia okolo vlastnej osi.
Rozmnožovanie krokodílov a aligátorov
Samce krokodílov si strážia svoje teritórium a pária sa s niekoľkými samicami. Samice kladú vajíčka do kopovitých hniezd z tlejúcich rastlín, ktoré samy navŕšili. Strážia ich, až kým sa nezačnú liahnuť mláďatá. Len čo začujú volanie mláďat, odstránia z hniezda vrstvu rastlín a uvoľnia mladým cestu do vody. S mláďatami ostávajú niekoľko mesiacov až rok, aby ich chránili pred predátormi.
8.0 Ohrozené druhy
Tento zoznam uvádza plazy, ktoré sú v súčasnosti podľa kritérii Medzinárodnej únie ochrany prírody a prírodných zdrojov zaradené medzi kriticky ohrozené. Podobne ako ostatné stavovce aj plazy sú citlivé na zmeny prostredia, ale pre túto skupinu, možno viac ako pre ktorúkoľvek inú, bol kritickým faktorom lov, v dôsledku ktorého sa mnohé druhy dostali na pokraj vyhynutia. Najviac utrpeli všetky druhy morských korytnačiek. Dajú sa ľahko chytiť v období párenia, keď sú samičky korytnačiek kladúce vajíčka zraniteľné zo strany lovcov a zberačov na pobreží. Z podobného dôvodu sú ohrozené aj niektoré sladkovodné druhy korytnačiek, pre hady a jaštery je však väčšou hrozbou zmena životného prostredia. Veľa kriticky ohrozených druhov obýva oceánske ostrovy, kde majú ekologické zmeny katastrofálny dopad. Krokodíly a aligátory sú ohrozené kvôli ľuďom, ktorí ich lovia hlavne pre kožu; v zozname sú medzi kriticky ohrozenými zapísané štyri z celkového počtu 22, mnohé ďalšie sú však klasifikované ako ohrozené a zraniteľné.
KORYTNAČKY
Kožnatka čierna, Kareta pravá, Kožnatka tmavá, Korytnačka slonia, Batagur riečny, Korytnačka barmská, Kalagur bornejský, Heosemys arakanská, Hadokrčka McCordova, Heosemys filipínska, Kareta zelená, Heosemys sulaweská, Kožnatka úzkohlavá, Tekta indická, Kuora žltohlavá, Korytnačka zúbkovaná, Kuora indočínska, Korytnačka annamská, Kuora McCordova, Žabohlavka Dahlova, Kuora Panova, Tortuga krátkohrdlá, Kuora trojpruhá, Kožnatka šanghajská, Kuora Zhouova, Korytnačka žltohnedá, Kožatka morská, Kožnatka africká
HADY
Žabiarka antigujská, Vretenica Schweizerova, Žabiarka čierna, Užovka obojková, Krovinár ostrovný, Zvíjavka Kikuzatova, Štíhlovka Vincentova, Vretenica tauruská, Užovka gyaroská, Vretenica Darewského, Štrkáč jednofarebný, Vretenica pontická, Slimákovka bieločelá, Vretenica Orsiniova, Žabiarka martinická
JAŠTERY
Aligátorovec, Leguán kajmanský, Amejva viržínska, Leguán anegadský, Anolis culebranský, Leguán Ricordov, Leguán fidžijský, Leguán útesový, Chameleón drobný, Dvojjazyčník ostrovný, Chameleón SmithovScink dlhoústy, Celestus altagracijský, Galotia Simonyova, Leguán hrebenatý, Gekón paraguajský, Leguán jamajský, Lerista jednoprstá
KROKODÍLY A ALIGÁTORY
Aligátor čínsky, Krokodíl filipínsky, Krokodíl orinocký, Krokodíl olivový
