Pokožka koňa je celá pokrytá krycou srsťou, ktorá ju chráni. Kôň sa narodí zo žriebäcou krycou srsťou, ktorú v priebehu roku nahradí pravá krycia srsť, ktorej farba sa vekom nemení. Na hlave, alebo končatinách sa často vyskytujú biele miesta zvané odznaky. Sfarbenie srsti koní je rôzne. Od čiernych vraníkov až po albínov. Kone s viacfarebnou srsťou rozlišujeme podľa rôznych typov škvrnitosti. Medzi prirodzenú starostlivosť o srsť patrí napríklad váľanie sa.

Len ten, kto rozumie reči tela svojho koňa a ten, kto ako jazdec vystupuje pokojne a rozhodne, môže nájsť vo svojom koňovi partnera ochotného podať dobrý výkon.


Referát č. 2

Asi pred 60 miliónmi rokov sa začala vývojová história dnešných koní v Severnej Amerike prakoňmi z rodu Eohippus. Z tohto malého, viacprstého obyvateľa lesa sa vyvíjali početné rodiny prakoní. Pred dvoma miliónmi rokov v druhej polovici doby ľadovej sa vyvinul rod Equus. Putoval medzi kontinentmi po pevninových mostoch zo Severnej a Južnej Ameriky do Európy, Ázie a Afriky. Zatiaľ, čo v celej Amerike vymrel, prežil v Európe a na Americký kontinent sa dostal až v 16. storočí s portugalskými a španielskymi dobyvateľmi. Dnes môžeme nájsť kone všade na svete, no voľne žijúce sa vyskytujú veľmi zriedka. Medzi posledné voľné kone patria Americké mustangy a austrálske kone Brumby, ktoré sa tak ako mustangy do Ameriky dostali do Austrálie s prisťahovalcami a dobyvateľmi. Kone boli v minulosti využívané takmer vo všetkých ľudských činnostiach, no dnes prežívajú len vďaka jazdeckému športu. Súčasné kone delíme na chladnokrvníky, plnokrvníky, teplokrvníky a pony. Chladnokrvníky sa vyvinuli z mohutného plemena, ktoré žilo v lesoch strednej Európy. Sú to väčšinou mohutné pracovné kone, hodiace sa najmä na prácu v ťahu. Označenie plnokrvník sa používa len pre dve rasy koní: arabského a anglického plnokrvníka. Tieto rasy sú jedny z najstarších na svete a boli roky chované bez prímesi inej krvi. Vyznačujú sa veľkou rýchlosťou, vytrvalosťou a temperamentom. Pojem teplokrvník poukazuje na orientálny pôvod tohto typu koní. Ich predkom je arabský plnokrvník. Kone z Arabského polostrova sú zakladateľmi väčšiny teplokrvných rás koní a sú aj vzdialenými predkami anglického plnokrvníka. Medzi pony zaraďujeme všetky rasy, ktoré dosahujú kohútikovú výšku do 1,48 m.

Napriek životu v zajatí sa kôň dokáže veľmi rýchlo vrátiť k svojim divokým koreňom, kde okamžitá reakcia na nečakané situácie je útek. Je stádové zviera a snahu o vytvorenie stádovej hierarchie môžeme vidieť aj u domácich koní na pastvinách. Kone medzi sebou komunikujú pomocou zvukov, alebo držania tela. Pokiaľ sa kone nemôžu vidieť, volajú po sebe hlasným erdžaním a presne poznajú hlasy svojich stádových priateľov. Keď si dva kone nie sú sympatické, znie erdžanie akoby „opačne“ (akoby kone vzduch nevydychovali, ale vdychovali) a pritom stoja šikmo oproti sebe a podupávajú nohami. Hlasné odfrkovanie, alebo vydychovanie je výrazom rozčúlenia a pre zbytok stáda znamená poplach, alebo výzvu rivalom.

Niekedy si však kone odfrkujú sami pre seba, najmä ak vidia niečo zaujímavé, alebo keď majú chuť sa niečoho naschvál zľaknúť. Niektoré kone majú totiž melodramatické sklony a radi sa naschvál ľakajú, len aby sa niečo dialo. Najvýraznejším odrazom nálady koňa je jeho držanie tela. Čím je kôň pozornejší a rozrušenejší, tým sa viac vzpriamuje, napína všetky svaly, zdvíha krk, hlavu a koreň chvosta, naťahuje uši a doširoka otvára oči. Pokiaľ je postoj tela uvoľnený, kôň je unavený, alebo sa nudí. Kôň môže pohybmi tela predávať svojim druhom aj konkrétne signály, napríklad uši sklopené dozadu značia o nevrlosti a pripravenosti zaútočiť zubami, alebo kopytami.