Kone

Kôň nie je vec. Je to živá, neustále pulzujúca duša, ktorá k svojmu bytiu nepotrebuje len základné životné potreby, ale oveľa viac jej je potrebná voľnosť, láska a porozumenie. Ten kto vlastní, ale rovnako aj ten, kto len kone miluje, by mal vedieť, že je jeho povinnosťou dodať konskej duši tieto tri veci základné pre jeho prežitie. Kôň symbolizuje voľnosť, krásu, pôvab, dokonalú štruktúru života. Ten kto sa dokonale vie vcítiť do duše koňa, vie vždy čo môže a čo nie. Rýchlosťou sa mu nevyrovná žiadny človek, no rozumom áno.

Aj keď v niektorých prípadoch sú zvieratá rozumnejšie a zbehlejšie, ako ľudia. Ich krása sa dá prirovnať k žiariacemu slnku , ktoré vytrvalo deň čo deň svieti pre nás. Kôň sa vždy snaží urobiť svojich pánov šťastnými a nikdy nemá na mysli zlo. Všetko, čo kôň robí ma príčinu. Prečo pohadzuje hlavou? Možno prikyvuje a možno ho len niečo trápi, či bolí. Prečo vždy radostne erdží keď prídu jeho priatelia, alebo sa bojazlivo schováva v kúte stajne? Na tieto veci existuje jediná odpoveď. A to skutočnosť, že kôň je živá bytosť. Jeho myslenie je často nad naše sily, ale ak sa hlbšie pozrieme do konských očí, tí čo sa aspoň trochu snažia pochopiť koňa a jeho vlastnosti, tí môžu vidieť celú jednoduchú krásu jeho života, ktorou nie je nič iné ako láska, rovnako k ľuďom ako ku koňom.

Kone medzi sebou komunikujú pomocou zvukov, alebo držania tela. Pokiaľ sa kone nemôžu vidieť, volajú po sebe hlasným erdžaním a presne poznajú hlasy svojich stádových priateľov. Niekedy kone odfrkujú sami pre seba, najmä ak vidia niečo zaujímavé, alebo keď majú chuť sa niečoho naschvál zľaknúť. Čím je kôň pozornejší a rozrušenejší, tým sa viac vzpriamuje, napína všetky svaly, zdvíha krk, hlavu a koreň chvosta, naťahuje uši a doširoka otvára oči. Pokiaľ je postoj tela uvoľnený, kôň je unavený, alebo sa nudí. Kôň môže pohybmi tela predávať svojim druhom aj konkrétne signály, napríklad uši sklopené dozadu značia o nevrlosti a pripravenosti zaútočiť zubami, alebo kopytami. Rýchly beh umožňujú koňom najmä dlhé nohy, odolné kĺby a silné vrstvy svalov po celom tele. Základné chody sú krok, klus a cval. Za najrýchlejší chod koňa sa považuje rýchly cval, alebo trysk.

Kôň má komorové oči umiestnené po stranách hlavy, čo mu umožňuje vnímať každým okom iný obraz a vidieť takmer všetko okolo seba bez otočenia hlavy. Ostro je však schopný vnímať len časť svojho zorného poľa a priamo za sebou a pred sebou má slepé miesta. Aby kôň mohol zaostriť, musí zdvihnúť a pootočiť hlavu. Zrak koňa dosahuje niekoľko sto metrov, ďalej zreteľne vníma len pohyb. Kôň nerozlišuje hĺbkovú perspektívu a preto sa stáva že sa zľakne tieňa, alebo kúsku papiera. Dnes vieme, že kôň vníma určité farby, najlepšie žltú a zelenú. V tme vidí lepšie ako človek, ale jeho zrak nie je prispôsobený na rýchle zmeny svetla a tmy. Kôň počuje niekoľkonásobne lepšie ako človek. Uši môže otáčať nezávisle od seba, každé o 180° a tak dobre počuť v oboch smeroch. Sluch mu tiež pomáha pri orientácii v tme, pretože vie vnímať zvukové vlny vzduchu, ktorý fŕka a tak určovať vzdialenosť a charakter prekážky. Kone majú veľmi dobre vyvinutý čuchový aparát. Iné kone vedia ucítiť na veľkú vzdialenosť a čuchovými receptormi v nozdrách skúmajú aj potravu a vodu.

Chuť koňov úzko súvisí s čuchom a pomáha k rozlíšeniu jedovatých a neškodných rastlín. Receptory chuti nachádzajúce sa na jazyku analyzujú chemické látky rozpustené v slinách. Hmat je tak ako ostatné zmysly dobre vyvinutý, cez citlivú pokožku s množstvom voľných nervových zakončení cítia kone aj najjemnejší dotyk. Najcitlivejšie časti tela sú na holých miestach ako pysk, nozdry, alebo okolie očí, ktorých citlivosť je podporená aj hmatovými chĺpkami.
Pokožka koňa je celá pokrytá krycou srsťou, ktorá ju chráni. Kôň sa narodí zo žriebäcou krycou srsťou, ktorú v priebehu roku nahradí pravá krycia srsť, ktorej farba sa vekom nemení. Na hlave, alebo končatinách sa často vyskytujú biele miesta zvané odznaky. Sfarbenie srsti koní je rôzne. Od čiernych vraníkov až po albínov. Kone s viacfarebnou srsťou rozlišujeme podľa rôznych typov škvrnitosti. Medzi prirodzenú starostlivosť o srsť patrí napríklad váľanie sa.

Len ten, kto rozumie reči tela svojho koňa a ten, kto ako jazdec vystupuje pokojne a rozhodne, môže nájsť vo svojom koňovi partnera ochotného podať dobrý výkon.


Referát č. 2

Asi pred 60 miliónmi rokov sa začala vývojová história dnešných koní v Severnej Amerike prakoňmi z rodu Eohippus. Z tohto malého, viacprstého obyvateľa lesa sa vyvíjali početné rodiny prakoní. Pred dvoma miliónmi rokov v druhej polovici doby ľadovej sa vyvinul rod Equus. Putoval medzi kontinentmi po pevninových mostoch zo Severnej a Južnej Ameriky do Európy, Ázie a Afriky. Zatiaľ, čo v celej Amerike vymrel, prežil v Európe a na Americký kontinent sa dostal až v 16. storočí s portugalskými a španielskymi dobyvateľmi. Dnes môžeme nájsť kone všade na svete, no voľne žijúce sa vyskytujú veľmi zriedka. Medzi posledné voľné kone patria Americké mustangy a austrálske kone Brumby, ktoré sa tak ako mustangy do Ameriky dostali do Austrálie s prisťahovalcami a dobyvateľmi. Kone boli v minulosti využívané takmer vo všetkých ľudských činnostiach, no dnes prežívajú len vďaka jazdeckému športu. Súčasné kone delíme na chladnokrvníky, plnokrvníky, teplokrvníky a pony. Chladnokrvníky sa vyvinuli z mohutného plemena, ktoré žilo v lesoch strednej Európy. Sú to väčšinou mohutné pracovné kone, hodiace sa najmä na prácu v ťahu. Označenie plnokrvník sa používa len pre dve rasy koní: arabského a anglického plnokrvníka. Tieto rasy sú jedny z najstarších na svete a boli roky chované bez prímesi inej krvi. Vyznačujú sa veľkou rýchlosťou, vytrvalosťou a temperamentom. Pojem teplokrvník poukazuje na orientálny pôvod tohto typu koní. Ich predkom je arabský plnokrvník. Kone z Arabského polostrova sú zakladateľmi väčšiny teplokrvných rás koní a sú aj vzdialenými predkami anglického plnokrvníka. Medzi pony zaraďujeme všetky rasy, ktoré dosahujú kohútikovú výšku do 1,48 m.

Napriek životu v zajatí sa kôň dokáže veľmi rýchlo vrátiť k svojim divokým koreňom, kde okamžitá reakcia na nečakané situácie je útek. Je stádové zviera a snahu o vytvorenie stádovej hierarchie môžeme vidieť aj u domácich koní na pastvinách. Kone medzi sebou komunikujú pomocou zvukov, alebo držania tela. Pokiaľ sa kone nemôžu vidieť, volajú po sebe hlasným erdžaním a presne poznajú hlasy svojich stádových priateľov. Keď si dva kone nie sú sympatické, znie erdžanie akoby „opačne“ (akoby kone vzduch nevydychovali, ale vdychovali) a pritom stoja šikmo oproti sebe a podupávajú nohami. Hlasné odfrkovanie, alebo vydychovanie je výrazom rozčúlenia a pre zbytok stáda znamená poplach, alebo výzvu rivalom.

Niekedy si však kone odfrkujú sami pre seba, najmä ak vidia niečo zaujímavé, alebo keď majú chuť sa niečoho naschvál zľaknúť. Niektoré kone majú totiž melodramatické sklony a radi sa naschvál ľakajú, len aby sa niečo dialo. Najvýraznejším odrazom nálady koňa je jeho držanie tela. Čím je kôň pozornejší a rozrušenejší, tým sa viac vzpriamuje, napína všetky svaly, zdvíha krk, hlavu a koreň chvosta, naťahuje uši a doširoka otvára oči. Pokiaľ je postoj tela uvoľnený, kôň je unavený, alebo sa nudí. Kôň môže pohybmi tela predávať svojim druhom aj konkrétne signály, napríklad uši sklopené dozadu značia o nevrlosti a pripravenosti zaútočiť zubami, alebo kopytami.
Pohybová a oporná sústava
Rýchly beh umožňujú koňom najmä dlhé nohy, odolné kĺby a silné vrstvy svalov po celom tele. Základné chody sú krok, klus a cval. Za najrýchlejší chod koňa sa považuje rýchly cval, alebo trysk. Krok je štvordobý chod, klus dvojdobý s krátkou fázou kmitu. Cval má trojdobý takt a pre dobrú rovnováhu v obratoch môže kôň cválať na pravú, alebo ľavú nohu.

Telo koňa môžeme rozdeliť na 3 časti:
Prednou časťou nazývame tú časť koňa, ktorá sa nachádza pred jazdcom. Tvorí ju prevažne hlava, krk tvorený krčnými stavcami a predné končatiny, ktoré sú spojené s hrudnou kosťou ramenným kĺbom. Samotná končatina sa skladá z vretenej kosti, kolenného kĺbu, prednej holene, sponky, korunky a kopyta. Pri pohľade na kopyto zospodu rozlišujeme kopytné pätky, stredné a vonkajšie kopytné ryhy tvoriace strelku, ktorá tlmí nárazy a zabraňuje pošmyknutiu koňa, kopytnú rohovinu, nosný okraj, ktorý tvorí anorganická časť kopyta a bielu čiaru. Táto čiara je dobre viditeľná najmä pri koňoch s čerstvo ostrúhanými kopytami, oddeľuje organickú časť rohoviny od anorganickej a je miestom, kde sa upevňujú podkovy. Stredná časť je tvorená chrbtom s hrudnými a bedrovými stavcami, hrudným košom a bruchom. Rebrá sú mohutné a široké, pretože sa v hrudnom koši nachádza veľa dôležitých orgánov. Zadná časť sa zvykne nazývať aj „motorom koňa“, pretože sa v nej nachádzajú najdôležitejšie svaly, ktoré sa podieľajú na pohybe. Prevažnú časť tvoria zadné končatiny. Chrbtica ďalej pokračuje chvostovými stavcami.

Dýchacia sústava
Kôň v pokojnom stave sa za minútu nadýchne približne 9-15 krát. Stiahnutím vdychových svalov a pohybom bránice kaudálnym smerom (smerom ku chvostu) dôjde k zväčšeniu objemu hrudníkovej dutiny a tým dochádza k nasávaniu vzduchu do pľúc, kde na vnútornej stene dochádza k výmene plynov medzi vzduchom a krvou. Vzduch vdýchnutý nozdrami má dosť času ohriať sa v dlhej hlave predtým, ako sa cez hrtan a priedušnicu dostane do pľúc. Konské pľúca sú veľké a vhodné na dlhý a rýchly beh.

Zmyslová sústava
Zrak: Kôň má komorové oči umiestnené po stranách hlavy, čo mu umožňuje vnímať každým okom iný obraz a vidieť takmer všetko okolo seba bez otočenia hlavy. Ostro je však schopný vnímať len časť svojho zorného poľa a priamo za sebou a pred sebou má slepé miesta. Aby kôň mohol zaostriť, musí zdvihnúť a pootočiť hlavu.
Zrak koňa dosahuje niekoľko sto metrov, ďalej zreteľne vníma len pohyb. Kôň nerozlišuje hĺbkovú perspektívu a preto sa stáva že sa zľakne tieňa, alebo kúsku papiera. Dnes vieme, že kôň vníma určité farby, najlepšie žltú a zelenú. V tme vidí lepšie ako človek, ale jeho zrak nie je prispôsobený na rýchle zmeny svetla a tmy.

Sluch: Kôň počuje niekoľkonásobne lepšie ako človek. Uši môže otáčať nezávisle od seba, každé o 180° a tak dobre počuť v oboch smeroch. Sluch mu tiež pomáha pri orientácii v tme, pretože vie vnímať zvukové vlny vzduchu, ktorý fŕka a tak určovať vzdialenosť a charakter prekážky. Čuch: Kone majú veľmi dobre vyvinutý čuchový aparát. Iné kone vedia ucítiť na veľkú vzdialenosť a čuchovými receptormi v nozdrách skúmajú aj potravu a vodu. Chuť: Chuť koňov úzko súvisí s čuchom a pomáha k rozlíšeniu jedovatých a neškodných rastlín.

Receptory chuti nachádzajúce sa na jazyku analyzujú chemické látky rozpustené v slinách.
Hmat: Hmat je tak ako ostatné zmysly dobre vyvinutý, cez citlivú pokožku s množstvom voľných nervových zakončení cítia kone aj najjemnejší dotyk. Najcitlivejšie časti tela sú na holých miestach ako pysk, nozdry, alebo okolie očí, ktorých citlivosť je podporená aj hmatovými chĺpkami.

Krycia sústava
Pokožka koňa je celá pokrytá krycou srsťou, ktorá ju chráni. Kôň sa narodí zo žriebäcou krycou srsťou, ktorú v priebehu roku nahradí pravá krycia srsť, ktorej farba sa vekom nemení. Na hlave, alebo končatinách sa často vyskytujú biele miesta zvané odznaky. Sfarbenie srsti koní je rôzne. Od čiernych vraníkov až po albínov. Kone s viacfarebnou srsťou rozlišujeme podľa rôznych typov škvrnitosti. Medzi prirodzenú starostlivosť o srsť patrí napríklad váľanie sa.

Zdravie
Normálna teplota koňa je 37,5 – 38,5°C, uši a končatiny sú chladnejšie. Počet tepov za minútu je 30 – 40. Zdravý kôň má ružovú sliznicu nozdier a spojiviek, dýcha kľudne a pravidelne, má hladkú, lesklú srsť a pohybuje sa plynulo na pevných nohách.

Zaradenie:
•Ríša:živočíchy
•Podríša:mnohobunkovce
•Kmeň:chordáty
•Podkmeň:stavovce
•Trieda:cicavce
•Podtrieda:placentovce
•Rad:nepárnokopytníky
•Druh:kôň (equus).

CHODY KOŇA:

Poznáme štyri druhy chodu.

Krok,
klus,
cval,
trysk.

ZMYSLY:
Chuť, čuch, sluch , zrak, hmat a šiesty zmysel.
PLEMENA KONÍ:

Arabský kôň
Berberskýkôň
Andalúzsky kôň
Anglický plnokrvník
Angloarabský kôň
Shagya
Lusitano
Achaltekinský kôň
Lipický kôň
Buďonovský kôň
Kabardinský kôň
Donský kôň
Morgan
Americký quarter horse
Hackney
Francúzský klusák
Orlovský klusák
Americký klusák
Frízsky kôň
Americký jazdecký kôň
Missourijský fox trotter
Tennessee walker
Peruánsky paso
Mustang